Valaská škola mravúv stodola.
Má v sobe zlosti, mravy i cnosti
k následování i k utíkání ku statečnosti i k veselosti.

BAROK
(1650 – 1780)

Barokové myslenie a umenie vyrástlo z chmúrnej spoločenskej situácie. Ľudí sa zmocňovala beznádej a nedôvera v pozemský život. Jediná istota sa hľadala v transcendentálnom svete. V barokovom myslení sa pozemský svet chápal a zobrazoval zasa ako odraz a symbol nadpozemského sveta. Do popredia sa dostávali náboženské hodnoty.

Napriek týmto všetkým faktom sa barokové myslenie vyznačovalo veľkou protikladnosťou. Najvýraznejšie boli:

1. duchovný, náboženský mysticizmus - pozemská zmyslovosť
2. pominuteľnosť svetských vecí - dychtivosť po svetskej nádhere
3. nádej vo večný život - strach zo smrti

Barokové obdobie v Uhorsku bolo veľmi pochmúrne a bezútešné. Vyznačovalo sa vystupňovaním protiľudovej a protimeštianskej politiky uhorskej šľachty a Habsburgovcov, upevnením feudalizmu a prehĺbením hospodárskeho i spoločenského úpadku. Veľký podiel na úpadku mali aj turecké vpády, habsburské vojská, povstanie šľachty a protireformačné boje. Strediskom protireformácie bola Trnava, v ktorej pôsobila katolícka univerzita a tlačiareň. Lýceum v Prešove zasa spĺňalo cirkevno-politickú a kultúrnu úlohu pre evanjelikov.

Proti sociálnemu útlaku protestoval poddaný ľud vzburami a útekom do hôr. Administratívno-právnymi, náboženskými a literárnymi jazykmi boli stále latinčina a čeština. Vývin povedomia slovenskej národnej a jazykovej samostatnosti sa prejavil najmä v silnom slovakizovaní literárnej češtiny. Dospelo sa k typu nárečovej literárnej slovenčiny a napokon k prvému uzákoneniu slovenského spisovného jazyka Antonom Bernolákom.

Literárny barok

Slovenský literárny barok sa vyznačoval všeobecnými črtami európskeho literárneho baroka, no zároveň si vytváral špecifické barokové črty. Baroková literatúra sa vyznačuje patetickosťou, emocionálnosťou a pesimistickosťou. Najpoužívanejšími štylistickými prostriedkami sú napríklad naturalistické expresívne epitetá a metafory, prirovnania, hyperboly, perifrázy, kontrastné obrazy, dvojčlenné i trojčlenné slovné, synonymické a obrazné kumulácie. V literárnej tvorbe prevládala náboženská literatúra. Svetská baroková literatúra bola zastúpená skromnejšie.

Náboženská poézia

Náboženský literárny barok sa rozčleňuje na katolícky a evanjelický. Náboženská literatúra sa obracala k záhrobnému životu, hlásila sa k najčistejšiemu mysticizmu, zdôrazňovala pominuteľnosť, márnosť, ničotnosť a sústredila sa na vieroučné otázky.

Náboženská poézia mala vieroučnú a bohoslužobnú funkciu a prehlbovala mystické a pesimistické barokové črty. Náboženská literatúra je dôležitá najmä v spevníkoch. V evanjelickej viere to bol spevník Cithara sanctorum - Písně duchovní staré i nové(1636), ktorý vydal JURAJ TRANOVSKÝ. V spevníku prevažujú české piesne, slovenská piesňová tvorba je zastúpená skromne. Katolícky spevník zastupuje Cantus catolici – písne katholické(1655), ktorý vydal BENEDIKT SZOLLOSI, v ktorého úvode sa vyzdvihuje cyrilometodská tradícia a minulosť Slovákov.

Svetská poézia

Svetskú umelá, poloľudová a ľudová poézia v slovakizovanej češtine, bohemizovanej slovenčine i v slovenčine je zachytená v rukopisných spevníkoch a zborníkoch. Vznikli dva typy spevníkov a zborníkov: so zápismi melódií, incipitov a úryvkov textov (Hungarici saltus – Uhorské tance 1730) a so zápismi celých textov (Spevník Jozefa Kelecséniho 1723-1765) Zo spevníkov a zborníkov s poloľudovou poéziou je najpozoruhodnejší zborník JÁNA SEKÁČA Laskavé karhání smíšnopochabných svetských mravúv (1800)). Reprezentuje prameň pre poznanie populárnych slovenských látok, najmä zábavných. V zborníku sa kladie dôraz na vyrozprávanie príbehov, z ktorých nepriamo vyplýva mravné poučenie.

Samostatné zápisy barokovej ľúbostnej poézie boli zriedkavé, ojedinelou ukážkou je Obraz panej krásnej, perem malovaný, který má v Trnave svoje prebývání (1701) od ŠTEFANA FERDINANDA SELECKÉHO. Báseň je o krásnej panej, ktorej krása je vychýrená v celom Uhorsku, a ktorá je zbožňovaným idolom mužskej mládeže. Vznikli aj dohady o tom , že táto báseň je alegóriou na Trnavskú univerzitu.

Ďalším druhom svetskej poézie je jarmočná poézia (piesne). Bola prejavom poloľudovej, naivnej slovesnosti a hudobnej kultúry 17., 18. a najmä 19. storočia. Šírila sa tlačou. Tieto piesne sa predávali na jarmokoch. Predavači ich spievali a dramaticky vysvetľovali ich obsah. Väčšina piesní sa preberala z českej jarmočnej tvorby. Jarmočné piesne mali novinársku, spravodajskú, mravoučnú ale aj zábavnú a umeleckú funkciu.

Didakticko-reflexívna poézia

Didakticko-reflexívna poézia sa zameriavala na mravoučné uvažovanie o rozmanitých životných a spoločenských javoch a otázkach. Prvým významným predstaviteľom bol PETER BENICKÝ, ktorý žil v prvej polovici 17. storočia. Bol šľachtic a majetkovo zabezpečený, čiže slobodný človek. Narodil sa v Trnave(1606), kde v roku 1664 aj zomrel. Ako básnik bol autorom dvojjazyčným, maďarsko-slovenským. Benického verše vyšli pod názvom Slovenské verše(1652). V diele sa poukazuje na rozpory medzi boháčmi a chudobou a autor vyjadruje sympatie s poddanými sedliakmi najmä v súvislosti s oslavou osobnej slobody a satirizovaním šľachtickej a panskej zbabelosti.

V druhej polovici 18. storočia sa vyskytuje ďalší významný didakticko-reflexívny autor HUGOLÍN GAVLOVIČ.

Ústna ľudová slovesnosť

V ústnej ľudovej slovesnosti sa v druhej polovici 17. a najmä v 18. storočí začala prudko rozvíjať piesňová lyrika (ľúbostné, vojenské, pastierske a žartovné piesne), dotvárali sa základné črty balady a formoval sa detský folklór.

Balady mali rozmanitý obsah, ale ich hlavnou témou sa stala vražda (Chodí Janko po potoce, Dobšiná, Dobšiná...). Sociálne napätie medzi pánmi a poddanými našlo ozvenu v sociálnej tematike, najmä v sociálnych piesňach (Neni mizernejšie na svete stvorenie).

Špecifickým druhom sociálnej tématiky bola zbojnícka tématika. Uplatňovala sa v lyrických a epických piesňach a v rozprávkach o zbojníkoch, ktorý žili v predstavách ľudu ako bojovníci proti panskej nespravodlivosti.

Lyrické zbojnícke piesne vyjadrujú protipanský protest a sympatie k zbojníkom (Hej, hore háj, dolu háj). Epické zbojnícke piesne majú baladický ráz a sústreďujú sa na zboj, zbojníkovo lapanie a smrť (Bol by Jánošík bojoval, keby sa bol varoval). Zbojnícke rozprávky sa usilujú zobraziť čo najširší úsek zo zbojníkovho života, najmä hrdinské činy a boj proti pánom.

Z prozaických žánrov sa pestovali čarovné, realistické, dobrodružné, novelistické, humoristické a satyrické rozprávky.

Európska baroková literatúra

Barok v Európe sa začal rozvíjať o viac ako sto rokov skôr ako v Uhorsku. Európsky barok sa rovnako ako slovenský vyznačoval dekoratívnosťou, pompéznosťou a patetickosťou. Najpoužívanejšie trópy v európskej literatúre sú antitéza (prirovnanie rozvinuté protikladom) a hyperbola (slová majúce zveličujúci význam).

Narozdiel od Slovenska sa v Európe rozvíjala tvorba eposov. Eposy mali zväčša náboženskú tematiku. Epos o prvej križiackej výprave napísal najvýznamnejší taliansky barokový autor TORQUATO TASSO (1544-1595) s názvom Oslobodený Jeruzalem (1580).

Ďalšími dvoma významnými eposmi sú Stratený raj (1667) a Raj znovu nájdený od anglického autora JOHNA MILTONA (1608-1674). Stratený raj rozpráva o stvorení sveta, páde anjelov a vyhnanie Adama a Evy z raja. V epose Raj znovu nájdený sa hovorí o pokúšaní Krista na púšti.

Najväčším prozaikom európskej barokovej literatúry Nemec HANS JACOB CHRISTOFFEL VON GRIMMELSHAUSEN(1621-1676). Jeho dielo Dobrodružný Simplicius Simplicissimus (1662) opisuje osudy naivného chlapca Simplicissima za tridsaťročnej vojny.

Najväčšou postavou českého literárneho baroka bol bezpochyby JAN AMOS KOMENSKÝ (1592-1670). Z jeho nábožensko-filozofických diel je najvýznamnejšie Labyrint světa a ráj srdce (1623). Autor chodí ako pútnik po meste (obrazne - svet). Z nepokojného „labyrintu sveta“ sa napokon utiahne do „raja srdca“ a nachádza pravý pokoj.

Hugolín Gavlovič

Hugolín, pôvodným menom Martin, Gavlovič sa narodil v Czarnom Dunajci v roku 1712. V detstve osirel, no i napriek tomu sa mu dostalo vzdelania. Gavlovič študoval na viacerých miestach - Trstená, Beckov, Žilina. Od roku 1773 bol príslušníkom františkánskej rehole v Hlohovci. Meno Hugolín prijal pri kňazskej vysviacke. V roku 1744 sa dostal do kláštora v Pruskom kde pôsobil ako kazateľ a v neskorších rokoch bol kaplánom na panstve Madocsányovcov v Horovciach, kde aj v roku 1787 zomrel.

Ako biografický podnet ku Gavlovičovej literárnej tvorbe sa uvádza skutočnosť, že roku 1745 ochorel na pľúcny neduh, pravdepodobne nejaká forma tuberkulózy, ktorý mu prekážal v priamej kazateľskej činnosti. V letných obdobiach sa preto chodieval liečiť žinčicou a zdravým vzduchom na salaše v kraji pod Vršatcom a v zimných obdobiach sa v pruštianskom kláštore venoval písaniu, ktoré malo byť preňho akousi náhradou, nepriamou formou kázania, adresovanou predovšetkým príslušníkom tzv. tretieho, laického františkánskeho rádu.

„ ... krajine Uherskej, v slávnej stolici Trenčanskej,
v panství Pruščanském, pod zámkem Vršatským,
i na Chrástkovej.
Skrz jedného nemocného kneza z Prvního rádu Svatého
Otce Františka Serafinského, z chudobného kláštera
pruščanského Bratrúv Menších Strict. Obs. Provinciae
in Hungaria SSmi Salvatoris.
Když s dovolením svej vrchnosti na predmenovaných
salašoch k zdraví svému žinčicu užíval
kterúžto školu
nyní
všem ctným a svého titulu hodným bratrúm a sestrám
Tretího rádu téhož velikého Patriarchy Svatého
Otce Františka Serafinského
k veselému i užitečnému čítávání srdečne obetuje
a vdečne vydává.“

Roku Páne 1755.
Dne 12. mesíce brezňa.

Hugolín Gavlovič bol sčítaný v dobovej teologickej i morálno-didaktickej literatúre. Vedel pozorovať reálny život okolo seba a z pozorovaného robiť zovšeobecňujúce závery.

TVORBA

Hugolín Gavlovič je autorom celého radu spisov, o ktorých okrem ich názvu nevieme v podstate nič. Sú to zrejme kazateľsko-didakticky zamerané spisy:

Qualis vita, mors est ita - Aký život, taká smrť (1749)
Škola duchovní (1777)
Kamen ku pomoci (1779)
Petsto naučení o dobrých mravech (1782)

Literárna história sústredila zatiaľ pozornosť predovšetkým na dve Gavlovičove veršované didakticko-reflexívne skladby: Valaská škola mravuv stodola a Škola kresťanská (1758). Menej známa je ale Škola kresťansá. Táto skladba hovorí o kresťanskom svetonázore na posmrtný život. Je rozčlenená na štyri cykly, pričom každý z nich má „predmlvu“ a 288 samostatných dvanásťveršových strof.

Valaská škola mravúv stodola

Najznámejšie dielo Hugolína Gavloviča Valaská škola mravúv stodola je didakticko-reflexívna skladba, ktorá poúča ako v otázke vecí svetských tak i vo veciach viery a poslušnosti k Bohu. Je to obsiahle dielo poukazujúce na mnohé ľudské chyby s radami ako ich odstraňovať, poprípade ako sa ich chrániť.

Dielo je rozdelené na dvadsaťjeden kapitol nazvaných nóty. Na začiatku každej tejto nóty je opísaný jeden starozákonný pastiersky príbeh - úvodný spev, ktorí opisuje povahu pastierov, ich pánov, podlosť, hlúposť alebo závisť. Z každého plynie morálne ponaučenie, čoho sa máme brániť alebo naopak, čo máme dodržiavať. Napríklad prvá nóta je prerozprávanie príbehu o Kainovi a Ábelovi. V tomto príbehu sa snaží autor vystihnúť rozdielnu povahu bratov - závisť a podlosť zo strany Kaina a Ábelovu čistotu a dobrotu. Na tomto príklade sa odzrkadľuje i viera v to, že žiadna neprávosť nezostane bez potrestania. Po úvodnom speve vždy nasleduje päťdesiat deväť mravných naučení.

V mravných naučeniach autor ukazuje ľudské povahy, porovnáva poddaných a šľachtu, hovorí o vzťahoch v rodine i o vzťahoch medzi mužom a ženou a dáva tzv. „rady do života“. Jeho rady čo sa týka mravov, viery a vzťahov sa držia stredovekých zásad a najmä viery vo všemohúceho Boha, ktorý nad nami bdie a chráni nás.

Ale Gavlovičovo dielo neobsahuje iba rady týkajúce sa vzťahov, ľudských chýb či viery k Bohu. Sú tu obsiahnuté napríklad i zásady hygieny, zásadné body etikety aj slušného správania. Hovorí o tom , ako by sme sa mali správať jeden k druhému, ako by sa mal správať poddaný k pánovi, pán k poddanému, muž k žene, žena k mužovi, deti k rodičom i rodičia k deťom. Robí si posmech z opilstva, hlúposti a nevzdelanosti a naopak chváli striedmosť, vzdelanosť, zručnosť a statočnosť. Ďalej vo svojom diele zavrhuje a karhá ľudí, ktorí dobrovoľne hania svoju vlasť. Vyjadruje sa i k spoločenským vrstvám a k nespravodlivosti. Na Gavlovičovom diele je zreteľne vidieť účel, pre aký bolo písané - poučiť národ o mravoch. Dielo je písané zaujímavou formou a trefne sa vyjadruje k problémom doby, v ktorej bolo písané, dokonca niektoré poučenia sa týkajú aj dnešnej doby, ako napríklad opilstvo: „V hlave víno v bruchu rozum, v údoch žádnej sily; tento nápis daj pod neho: Hle, človek opilý.“

PROBLEMATIKA

V tomto diele sa nevyskytujú problémy ako časť deja. Toto dielo má námet samotné problémy a autor sa v ňom snaží čo najlepšie poradiť ako ich riešiť.

1.VZŤAH K SPOLOČNOSTI

A/ poddaný – páni

V podstate sa autor vyjadruje k jednému z najväčších problémov svojej doby, čiže k nespravodlivosti a utláčaniu ľudu. Nepáči sa mu najmä postoj pánov k poddaným a ich pýcha a lenivosť: „Páni, když po vúli čiňá, mnohých zúbožiti míňa.“

A poukazuje i na skorumpovanú spravodlivosť: „Pre chudobných prikázání a slobodu majú páni.“

Robí si posmech z lenivosti pánov a radí bohatým aby s majetkom nakladali podľa zdravého rozumu, a nie podľa vlastnej lenivosti a roztopaše: „Preto je svet tak chudobný, že pánové seďá, rozkoše vyhledávajú, mnoho troviť vedá.“

A popri tom ešte nabáda pánov, aby jednali spravodlivo a v súlade s božími prikázaniami: „Boh k rídení zrídil vrchnosť a ne ku lúpeži...“

B/ človek- vlasť

V diele sú obsiahnuté aj mravné naučenia týkajúce sa vlasti. Autor hovorí, že každý človek by si mal vážiť kraj, v ktorom sa narodil, a nie ho zatracovať, i keby bol ten najmenší a najchudobnejší :

„I červíček v tém koreňu, v kterém se vyláhne, míva sladké potešení a k nemu sa táhne.“
„Nevdečný je, kdo na svú vlasť, lehko zapomíná...“

C/vzdelanie

Autor sa veľmi často vyjadruje ku vzdelaniu, najmä čo sa týka čítania kníh. Hovorí, že najväčšie umenie aké kedy človek vymyslel, je to literárne, že ku knihám sa máme správať s úctou, knihy pozorne čítať a pamätať si všetko dobré a užitočné, čo je v knihách napísané: „Čo dobrého čítaš, to pamatuj.“

2. VZŤAH K ČLOVEKU

A/ povaha

Veľká časť diela sa zameriava na ľudskú povahu, na to ako sa treba správať a ktoré črty svojej povahy by sme nemali dávať veľmi najavo. Keďže toto dielo je mravoučné, snaží sa ľudí nabádať k tomu aby sa snažili odkrývať iba kladné stránky svojej osobnosti.

Snaží nabádať ľudí k slušnej reči:„Potok pekného mluvení z jazyka bežící z hlavy múdrej a rozumnej jest pocházející.“

Robí si posmech z lenivosti: „Lenivý bez násilnosti nečiní užitku, musí ho tisknúť do práce, kdo ho má v príbytku.“

Vysmieva sa z klebetníctva: „Chýry, rozličné novinky baby roznášajú, nebo dluhé vlasy, ale krátky rozum majú.“

Nabáda, aby sa človek nevidel ako bezchybný a neobľuboval chvály: „Lepší je ten, který zmyslu ukazuje chyby, neb to, čo je ku tvej škode, slyšeti nelíbí.“

Pozoruhodne charakterizuje tri hlavné ľudské tipy- cholerika:  „Rád se hnevá pro malú vec, v prchlivosti žije, neústupný, hned se vadí a nekdy i bije,“
                                                                    melancholika: „Je naklonený k falešnosti v skutku a i v reči, bojazlivý je nadmíru a i v malej veci“,
                                                                        flegmatika: „Ten spí v noci a i ve dne, vždy je ospanlivý a ku prácem i nejmenším velmi je lenivý“

Vyjadruje na nich svoj názor, opisuje ich, niekedy zachádza až do prílišných detailov v charakteristika ako vnútornej, tak i vonkajšej.

Vec, ktorá autorovi asi najväčšmi vadila a v diele sa jej často venuje, je opilstvo. Tento zlozvyk je v diele karhaný zo všetkých ľudských zlozvykov pravdepodobne najviac a opilcov odsudzuje a robí si z nich posmech: „Tento človek neni človek, neb rozum utratil, když se s zbytečným nápojem v hovado obrátil.“

Hovorí i o tom ako následky môže mať nadmerné pitie alkoholu: „V zrcadle se tvár spatruje, a ve víne srdce; nech nepije mnoho vína, kdo se zjeviť nechce.“

Vo svojom diele zosmiešňuje i náchylnosť žien k alkoholu: „Sklenička mé potešení, pálené mé žití, chtela bych te ve dne, v noci jako vodu píti.“

B/ medziľudské vzťahy

V diele je použitých veľa kontrastov ľudských pováh aj rady ako by sme sa mali správať jeden k druhému. Vyskytujú sa tu najmä rady, čo sa týka rodinných vzťahov, „Cti rodičúv tvojich vždycky, by te ctili tvoje dítky“, čím sa vyjadruje ku vzťahu dieťaťa k rodičom. Ale poúča i čo sa týka rodičovskej výchovy, najmä prílišnej opatery: „Syn zlý vyroste jak maznavo roste.“

Autor má veľmi zaujímavý názor aj čo sa týka manželstva, pretože radí, že najlepšie je sa neženiť, čoho sa pravdepodobne držal aj sám: „Dobrá vec je byť v manželství, ale lepšá žiť v panenství,“ ale na druhej strane, hovorí, že ak už človek vstúpil do manželstva, je to bohu milé a manželia by sa nemali podvádzať a mali by si jeden druhého si vážiť.

Ďalej sa vyjadruje i k tomu, že sa máme slušne správať najmä k deťom a nie ich ponižovať: „ Nepotupuj maličkého, dívaj se zdaleka, snad od tebe bude lepší, když bude meť letá.“

A veľmi výstižne charakterizuje aj hlavný problém medzi priateľmi: „Obyčejne u prítelúv víc lásky pribývá, čím menej prítel s prítelem společnosti mívá.“

3. VZŤAH K BOHU

Tretia a najdôležitejšia dejová línia, alebo skupina mravných poučení je o Bohu, čo vyplýva ako z jeho kňazského povolania, tak i zo situácie v Uhorsku. Všetky úvodné spevy sú príbehy z Biblie, čo je prvý viditeľný odkaz na Boha. Ďalej, vždy prvé mravné naučenie v každej nóte je venované Bohu, čím je vystihnuté, že Boh by mal byť všade a vždy na prvom mieste. V súvislosti s Bohom sa vyjadruje, že Boh je šľachetný, dobrotivý, spravodlivý a milostivý, ale i človek by mal prinášať určité obete a milovať Boha tak, ako Boh miluje nás: „Miluj Boha spravedlive, nos ho v srdci tvojem...“

Dáva dôraz i na obetovanie Krista, čiže samotného Boha, za biednych a nehodných ľudí a vykúpenie. Na Boha je v diele mnoho odkazov, ďalej je Boh používaný ako prirovnanie, kontrast, alebo určitý vzor. „Lidské grácie nežádaj, ale boskú vyhledávaj.“

Pripomína i to, aby sa ľudia poctivo pripravovali na posmrtný život a tejto téme venuje v celý epilóg. V prvej časti, Smrť, rozpráva o tom ako bude súdený každý jednotlivec sám. V druhej časti, O súde posledném, který jest konec vekov, hovorí o poslednom, najväčšom a najspravodlivejšom Božom súde na konci sveta.

KOMPOZÍCIA

Dielo Valaská škola mravúv stodola je rozčlenené na prológ, jadro a epilóg a má vyše 17 000 veršov.

Prológ obsahuje šesť dielov - Predmluva, Zmysly učitelúv o dobrých mravoch, Obetování k chvále Krista Pána, Darování ku užitku tvému a Pripomínaní o trojnásobnej policii.

Jadro diela je rozčlenené na dvadsať jeden nót (kapitol) a prídavek, ktorý neobsahuje pastiersky spev. Každá nóta sa začína pastierskym spevom, čo je starozákonný biblický príbeh a po ňom nasleduje päťdesiat deväť mravných naučení. Každé mravné naučenie je dvanásťveršová strofa.

Epilóg má dve časti, v ktorých autor rozoberá smrť a posmrtný život: O smrti a O súde posledném, který jest konec veku.

V diele je využitý združený rým - aabb - a používa štrnásť slabičný veršový rozmer.

Valaskú školu, mravuv stodolu môžeme zaradiť medzi didakticko-reflexívnu poéziu podľa týchto znakov: dielo moralizuje a poúča ľud o zásadách správneho kresťanského života, snaží sa nabádať k slušnému správaniu a autor uvažuje o podstate života a dôležitosti vzdelania.

JAZYK LITERÁRNEHO DIELA

Dielo je písané bohemizovanou slovenčinou v nižšom štýle. V tomto diele je nižší štýl uplatnený z dôvodu, že dielo bolo určené najmä ľuďom nižšej spoločenskej vrstvy, čiže poddaným. Dielo je písané v žartovnom štýle s prvkami irónie a satyry. Gavlovič píše v ľahko pochopiteľnom, nie príliš preštylizovanom literárnom jazyku s veľmi dobre zapamätateľnými a pochopiteľnými štylistickými prostriedkami. Vo svojom diele taktiež používa mnoho porekadiel a prísloví, ľudových múdrostí a všeobecne zakorenených právd a aj výrokov zo Svätého písma. Najpoužívanejšie štylistické prostriedky v diele sú: antitéza, hyperbola, prirovnanie, protiklad, metafora a rečnícka otázka.

Rečnícka otázka: Která vec najskorej v svete prichádza k starosti?
Metafora: Sveta uvidíš obyčej...
              Zavezuje chvála oči a činí slepého...
Epiteton: Ctnej štedrosti cenu...
              Zrkadlo ku poznání...
Protiklad: Anjelúm sa podobňuje podle rozumnosti, i hovadúm nerozumným podle citlivosti.
Prirovnanie: Fabula jest o štedrosti mluviti skúpému, jako píseň o čistote spívati chlípnému.
                  Jestli začneš a neskonáš, hoden si posmechu jako kaštíl cifrovaný s´ nepokrytú strechú.
Hyperbola: Práca zámky učinila, mestá i pevnosti, zahrady, role, vinice lidem k potrebnosti.
                 Byť bys´ vedel i čo nejvíc, víc ti pozústává.
                 Tri pokuty zasluhuje korhel zlorečený: za korhelstvo, i za vinu, i za pohoršení.
Antitéza: Pečenka bez zoftu, suchá, nemá žádnej chuti, tak i jazyk bez rozumu k ošklivosti nútí.
              Vícej škodí človekovi jazyka úpadek, nežli když na klzkej ceste z nóh padá na zadek.
Metonýmia: svet utíká; príležitosť se maluje
Príslovie: V malých súdkoch dobré bývá víno.
              Lepšé sú zuby vlkové, nežli jazyk lidský.
              Kdo komu zlé žádá, sám doňho upadá.
Porekadlo: Jaký otec, taký syn.

MôJ NÁZOR NA DIELO

Dielo Hugolína Gavloviča Valaská škola mravúv stodola sa mi celkom páči. Je napísané vo sviežom žartovnom štýle a obsahuje veľa dobrých rád. Na diele sa mi pravdepodobne najviac páči ako výstižne charakterizuje ľudské povahy i vzťahy v spoločenských vrstvách.

Na druhej strane, je tu i jedna vec, ktorá mi dosť pri čítaní prekážala. Je to časté opakovanie tej istej myšlienky. Asi už po prvých pätnástich stranách mi tento fakt začal veľmi vadiť.

Ale inak každému odporúčam aby si túto knihu prečítal (ale radšej skrátenú verziu), či už pre pobavenie, alebo dozvedenie sa niečoho nového o slovenskej kultúre.