Zobrazenie fašizmu v slovenskej literatúre

Slovenská próza po roku 1945 podobne ako poézia predchádzala zložitým vývinom, v ktorom sa odrážajú všetky spoločenské problémy doby a v rámci nich najmä problém človeka hľadajúceho miesto v tomto problémovom svete.

Charakter prozaickej tvorby v rokoch socializmu (1948 – 1989) určovala najmä aktuálna politická situácia – stupeň diktatúry, resp. relatívnej slobody. Preto je najvhodnejšie deliť prozaickú tvorbu na tieto fázy:

•roky 1945 – 1948 - spisovatelia nadväzujú na demokratické tradície medzivojnovej literatúry a na jej rozmanitý model. Doznievali staršie tendencie, najmä lyrizovaná próza.
•roky 1948 – 1956 - obdobie kultu osobnosti a stalinskej diktatúry
•roky 1956 – 1969 - obdobie relatívne väčšej slobody
•roky 1969 – 1898 - obdobie tzv. normalizácie a konsolidácie, opätovné upevnenie ideologického tlaku, v ostatných rokoch postupné uvoľňovanie ideológie v umení
•po roku 1989 - rozmanitý (pluralitný) model v literatúre

Počas týchto desaťročí sa v slovenskej literatúre vystriedalo niekoľko generácií prozaikov:

- prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 40 – tych a v 50 – tych rokoch: k tejto prvej generácii patrili napr. František Hečko, Dominik Tatarka, Vladimír Mináč, Alfonz Bednár, Rudolf Jašík, Ladislav Mňačko a Ladislav Ťažký
- prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 60 – tych rokoch: bola to priebojná, progresívna a početná skupina prozaikov vtedy mladej generácie, patrili k nim napr. Andrej Chudoba, Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Ján Johanides, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Ján Lenčo a Pavel Hrúz.
- prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 70 – tych rokoch: k tejto už oveľa menej početnej generácii prozaikov patrili napr. Dušan Dušek, Dušan Mitana a Jozef Puškáš.

Viacerí autori z prvej generácie pohotovo zareagovali na skončenie 2. svetovej vojny. Autori odhaľujú jej krutosti a hrôzy, zobrazujú jej nezmyselnosť a dôsledky. Vyjadrovali svoje pocity a vlastné zážitky z vojny a SNP, opisovali, ako vojna zasiahla so života ľudí a ich vzťahov. Dominantou sa stáva spoločenský román.

Vladimír Mináč 

Debutoval románom Smrť chodí po horách. Román je z obdobia SNP, zobrazuje životné postoje dvoch bratov Petra, ktorý bol v koncentračnom tábore, a Jána Lotára, partizána, v čase vojny. Je sčasti autobiografickým románom. Námet čerpal z vlastných zážitkov zo SNP a z koncentračného tábora. Nejde o román písaný metódou socialistického realizmu, obsahuje prvky reportáže a dokumentárne črty. Dielo bolo označené za ideologicky nevhodné. Hlavní hrdinovia spočiatku vôbec nemyslia na víťazstvo, chcú žiť a prežiť. 

Na debut nadväzuje druhý román Včera a zajtra, v ktorom sa autor zamýšľa nad hľadaním zmyslu ľudského života, no už v mierových podmienkach. Peter Lotár sa vracia z koncentračného tábora a hľadá si miesto v živote. Pracuje na dedine, z duševnej krízy mu pomáha dostať sa učiteľka Hana Učníková. Dielo je poznačené schematizmom. 

Ttrilógia Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi a Zvony zvonia na deň má spoločný názov Generácia. Dlhý čas čakania je obrazom života v Slovensko štáte počas vojny, obrazom fašizmu, ľudských osudov. Autor zobrazuje tri druhy postáv. Jedna skupina, ktorú predstavuje Marek Uhrín, kapitán Labuda, Oľga Ferkodičová a medička Ema, sa od fašizmu dištancuje a očakáva zmeny, druhá skupina ako architekt Ferkodič a starý Uhrín je s fašizmom spojená a tretia skupina, Janko Krap, otec a robotníci, vystupuje proti fašizmu otvorene. Román sa končí vypuknutím SNP. Druhá časť trilógie Živí a mŕtvi v pohybe bojov a konfliktov rozbíja charaktery hrdinov. Kladie sa tu dôraz nielen na neľudské činy nacistov, ale aj na vykreslenie ľudí, ktorí sa snažili ťažiť z účasti v povstaní (továrnik Krempašský) a ľahtikárov (Valér Ferkodič). Kladnými postavami sú Janko Krap a komisár Bende. Problematickou postavou je študent Marek Uhrín, váhavý, večne uvažujúci, no pritom mravne vyspelý a čestný. Záverečná časť trilógie Zvony zvonia na deň zobrazuje obdobie od februára 1946 do februára 1948. Postavy sú konfrontované s najdôležitejšími spoločenskými javmi, niektorí sa uplatnili, iní prežívajú pocit zbytočnosti a rezignácie (Labuda). Vývoj Mareka Uhrína sa dokončuje, pochopí komunistov, pridá sa k nim, zapojí sa do budovania. 

Ďalšie diela: Modré vlny, Na rozhraní, Tmavý kút, Záznamy (Kto kráča po ceste, Nikdy nie si sama), Výrobca šťastia, Čas a knihy, Paradoxy, Tu žije národ

Alfonz Bednár 

Dáva nám iný pohľad na vojnové obdobie a SNP prostredníctvom románu Sklený vrch, ktorý má neobvyklú kompozíciu – formu denníka, ktorý si píše hrdinka Ema Klassová. Ema v prostredí priehrady spomína na troch mužov vo svojom živote: na partizánskeho bojovníka Milana Kališa, ktorý bol umučený fašistami, na snúbenca Zola Ballu, na manžela inžiniera Solana, s ktorým žije a pracuje na stavbe. I napriek tomu, že ho má rada, nechce mu povedať o svojich tajomstvách. V románe hrá dôležitú úlohu Tichá dolina so Skleným vrchom. V nej Ema strávila svoju mladosť, tu prežila svoju prvú lásku s Milanom, ktorý tu má teraz hrob. Mala tam ísť so Zolom, ale tesne predtým sa s ním rozišla a znovu sa tam chystá s manželom, aby mu povedala o svojej minulosti. Cesta sa však neuskutoční, pretože Ema náhodne zomiera na stavbe (stúpi na spadnutý elektrický drôt). Manžel po jej smrti nachádza denník a po jeho prečítaní spoznáva, aká Ema v skutočnosti bola. Autor sa tu prejavil ako vynikajúci psychológ.

V zbierke noviel Hodiny a minúty autor spája Povstanie s prítomnosťou. Konfrontácia prítomnosti s minulosťou je aj novela Kolíska s hlavnou postavou Zity Černekovej. Rozhlasová správa o súdnom pojednávaní s nespravodlivo obvineným partizánom Jozefom Majerským vyvolá v Zite spomienky na vypäté chvíle jednej povstaleckej noci, keď zachránila Majerskému svojim mlčaním a statočnosťou život.

Ďalšie diela: Hromový zub, Balkón bol privysoko, scenár k filmu Moje kone vrané, scenár k hre Ráno pod mesiacomLadislav Mňačko 

V roku 1968 emigroval do Rakúska, po roku 1989 nadviazal kontakt so slovenským literárnym životom. Do obdobia SNP vstúpil významným románom Smrť sa volá Engelchen. Je to román podľa skutočnej udalosti, vystupuje tu autobiografický hrdina. Osadu na kopaniciach, Ploštinu, opúšťajú partizáni, kde im obyvatelia poskytovali prístrešok a stravu. Vzápätí osadu prepadlo nemecké trestné komando, zaživa upálilo 27 chlapov. Partizáni cítia zodpovednosť za tento čin, nie sú schopní zbaviť sa viny ani po oslobodení. Autor vykresľuje postavu ženy, Martu, ktorá od nemeckých dôstojníkov získava cenné správy pre partizánsky oddiel i celý odboj. Marta stráca všetko, i úctu k sebe samej. Je to najtragickejšia postava slovenskej literatúry. Dielo je významné dynamickosťou, živými dialógmi, výraznou psychologickou kresbou postáv na malom priestore.

„Je to román – kronika, veľmi málo som si vymýšľal“ – hovorí autor.

Súbor jedenástich umeleckých Oneskorených reportáží rozpráva o osude podvedených, nepochopených ľudí, ktorí mali zničený osud, stratili rodinu, stali sa bezmocnými voči bezpráviu, skorumpovaniu, svojvôli iných, či zásluhou cudzieho sebectva, karierizmu a zbabelosti, zásluhou týchto ľudských vlastností zo strany iných boli zlomení a zničení.

Ďalšie diela: Nočný rozhovor, Ako chutí moc, Agresori, Siedma noc

Rudolf Jašík

Písal v duchu nadrealizmu. Za života mu vyšli len 2 romány, ostatné diela vyšli posmrtne. V románe Námestie svätej Alžbety zobrazil kruté obdobie fašistickej nadvlády. Dej sa odohráva v Nitre, v popredí je láska dvoch mladých ľudí Evy Weimannovej (židovka) a Igora Hamaru a prenasledovanie Židov počas Slovenského štátu. K záporne formovaným postavám patrí Žltý Dodo, ktorý pre osobný zisk zradí každého, a karierista a vrah holič Flórik. Román zachytáva krátky časový úsek – leto a jeseň 1941. Stvárnil rozličné typy a charaktery ľudí, ktorí myslia a konajú v duchu filozofie rezignácie. Psychologický vnútorný obraz týchto postáv a vývin mladého hrdinu Igora, ktorý ako milujúci chlapec chce pomstiť Evu ako zrelý muž, je základným subjetom románu.

V románe Mŕtvi nespievajú (mala to byť trilógia s témou protifašistického odboja, ale jeho prácu prerušila smrť) autor sleduje život obyvateľov počas druhej svetovej vojny v mestečku Pravno, kde žije slovenské a nemecké obyvateľstvo a osudy slovenských vojakov na východnom fronte. Stavia do konfrontácie život a myslenie otcov doma a synov – vojakov na nemecko – sovietskom fronte. Na postavách poručíka Kľaku a strelníka Lukana poukazuje na stratu ilúzií a rozpad bojového ducha v slovenskej armáde. Románový pokus Laktibrada je z povstaleckého obdobia. V diele nestojí v popredí Povstanie, ale povstalci s charakteristickými črtami.

Ďalšie diela: Na brehu priezračnej rieky, Povesť o bielych kameňoch, Ponurý most, Čierne a biele kruhy

Ladislav Ťažký 

Venoval sa tematike 2. svetovej vojny priamo na bojiskách východného frontu. Osobné skúsenosti využil v románe Amenmária s podtitulom Samí dobrí vojaci. Je to autobiografický román o svedomí a duševnom rozpoložení slovenských vojakov počas 2. svetovej vojny na východnom fronte. Matúš Zraz je v rozpoložení medzi nezmyselnou povinnosťou a vlastnými túžbami. Matúšova neskúsenosť, naivita a úprimnosť je vystavená skúške charakteru. Jeho voľným pokračovaním je dvojzväzkový román Evanjelium čatára Matúša o putovaní hlavného hrdinu.

Tematiku vojny spracoval aj v knihe baladických noviel Kŕdeľ divých Adamov, ktorá sa skladá z 3 noviel: Divý Adam, Hriešnica žaluje tmu a najznámejšia Dunajské hroby. Autor sa zamýšľa nad situáciou človeka, ktorý sa dostal do zajatia v čase vojny, ušiel a hľadá cestu domov. V dramatickom príbehu zobrazuje 4 slovenských vojakov, ktorí ušli z nemeckého zajatia a cez zamrznutý Dunaj sa pokúsili dostať domov. Iba jednému vojakovi sa to nakoniec podarí a keď sa konečne dostane domov, nikto mu nechce veriť, že je Slovák. Nezobrazuje len ich tragické dobrodružstvo, ale aj vnútorné pocity hrdinov, ich úzkosť, strach o život, hraničiaci s pudom sebazáchovy.

Pochoval som ho nahého v 5 prózach Sestra, Otec, Syn, Matka, Brat zobrazuje osud slovenskej rodiny vo vojnových časoch. Román Pivnica plná vlkov tvoria 2 časti, prvá je z vojnového obdobia a druhá z čias združstevňovania.