Slovenská próza po roku 1945 podobne ako poézia predchádzala zložitým vývinom, v ktorom sa odrážajú všetky spoločenské problémy doby a v rámci nich najmä problém človeka hľadajúceho miesto v tomto problémovom svete.
Charakter prozaickej tvorby v rokoch socializmu (1948 – 1989) určovala najmä aktuálna politická situácia – stupeň diktatúry, resp. relatívnej slobody. Preto je najvhodnejšie deliť prozaickú tvorbu na tieto fázy:
•roky 1945 – 1948 - spisovatelia nadväzujú na demokratické tradície medzivojnovej literatúry a na jej rozmanitý model. Doznievali staršie tendencie, najmä lyrizovaná próza.
•roky 1948 – 1956 - obdobie kultu osobnosti a stalinskej diktatúry
•roky 1956 – 1969 - obdobie relatívne väčšej slobody
•roky 1969 – 1898 - obdobie tzv. normalizácie a konsolidácie, opätovné upevnenie ideologického tlaku, v ostatných rokoch postupné uvoľňovanie ideológie v umení
•po roku 1989 - rozmanitý (pluralitný) model v literatúre
Počas týchto desaťročí sa v slovenskej literatúre vystriedalo niekoľko generácií prozaikov:
- prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 40 – tych a v 50 – tych rokoch: k tejto prvej generácii patrili napr. František Hečko, Dominik Tatarka, Vladimír Mináč, Alfonz Bednár, Rudolf Jašík, Ladislav Mňačko a Ladislav Ťažký
- prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 60 – tych rokoch: bola to priebojná, progresívna a početná skupina prozaikov vtedy mladej generácie, patrili k nim napr. Andrej Chudoba, Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Ján Johanides, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Ján Lenčo a Pavel Hrúz.
- prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 70 – tych rokoch: k tejto už oveľa menej početnej generácii prozaikov patrili napr. Dušan Dušek, Dušan Mitana a Jozef Puškáš.
Viacerí autori z prvej generácie pohotovo zareagovali na skončenie 2. svetovej vojny. Autori odhaľujú jej krutosti a hrôzy, zobrazujú jej nezmyselnosť a dôsledky. Vyjadrovali svoje pocity a vlastné zážitky z vojny a SNP, opisovali, ako vojna zasiahla so života ľudí a ich vzťahov. Dominantou sa stáva spoločenský román.
Vladimír Mináč
Debutoval románom Smrť chodí po horách. Román je z obdobia SNP, zobrazuje životné postoje dvoch bratov Petra, ktorý bol v koncentračnom tábore, a Jána Lotára, partizána, v čase vojny. Je sčasti autobiografickým románom. Námet čerpal z vlastných zážitkov zo SNP a z koncentračného tábora. Nejde o román písaný metódou socialistického realizmu, obsahuje prvky reportáže a dokumentárne črty. Dielo bolo označené za ideologicky nevhodné. Hlavní hrdinovia spočiatku vôbec nemyslia na víťazstvo, chcú žiť a prežiť.
Na debut nadväzuje druhý román Včera a zajtra, v ktorom sa autor zamýšľa nad hľadaním zmyslu ľudského života, no už v mierových podmienkach. Peter Lotár sa vracia z koncentračného tábora a hľadá si miesto v živote. Pracuje na dedine, z duševnej krízy mu pomáha dostať sa učiteľka Hana Učníková. Dielo je poznačené schematizmom.
Ttrilógia Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi a Zvony zvonia na deň má spoločný názov Generácia. Dlhý čas čakania je obrazom života v Slovensko štáte počas vojny, obrazom fašizmu, ľudských osudov. Autor zobrazuje tri druhy postáv. Jedna skupina, ktorú predstavuje Marek Uhrín, kapitán Labuda, Oľga Ferkodičová a medička Ema, sa od fašizmu dištancuje a očakáva zmeny, druhá skupina ako architekt Ferkodič a starý Uhrín je s fašizmom spojená a tretia skupina, Janko Krap, otec a robotníci, vystupuje proti fašizmu otvorene. Román sa končí vypuknutím SNP. Druhá časť trilógie Živí a mŕtvi v pohybe bojov a konfliktov rozbíja charaktery hrdinov. Kladie sa tu dôraz nielen na neľudské činy nacistov, ale aj na vykreslenie ľudí, ktorí sa snažili ťažiť z účasti v povstaní (továrnik Krempašský) a ľahtikárov (Valér Ferkodič). Kladnými postavami sú Janko Krap a komisár Bende. Problematickou postavou je študent Marek Uhrín, váhavý, večne uvažujúci, no pritom mravne vyspelý a čestný. Záverečná časť trilógie Zvony zvonia na deň zobrazuje obdobie od februára 1946 do februára 1948. Postavy sú konfrontované s najdôležitejšími spoločenskými javmi, niektorí sa uplatnili, iní prežívajú pocit zbytočnosti a rezignácie (Labuda). Vývoj Mareka Uhrína sa dokončuje, pochopí komunistov, pridá sa k nim, zapojí sa do budovania.
Ďalšie diela: Modré vlny, Na rozhraní, Tmavý kút, Záznamy (Kto kráča po ceste, Nikdy nie si sama), Výrobca šťastia, Čas a knihy, Paradoxy, Tu žije národ
Alfonz Bednár
Dáva nám iný pohľad na vojnové obdobie a SNP prostredníctvom románu Sklený vrch, ktorý má neobvyklú kompozíciu – formu denníka, ktorý si píše hrdinka Ema Klassová. Ema v prostredí priehrady spomína na troch mužov vo svojom živote: na partizánskeho bojovníka Milana Kališa, ktorý bol umučený fašistami, na snúbenca Zola Ballu, na manžela inžiniera Solana, s ktorým žije a pracuje na stavbe. I napriek tomu, že ho má rada, nechce mu povedať o svojich tajomstvách. V románe hrá dôležitú úlohu Tichá dolina so Skleným vrchom. V nej Ema strávila svoju mladosť, tu prežila svoju prvú lásku s Milanom, ktorý tu má teraz hrob. Mala tam ísť so Zolom, ale tesne predtým sa s ním rozišla a znovu sa tam chystá s manželom, aby mu povedala o svojej minulosti. Cesta sa však neuskutoční, pretože Ema náhodne zomiera na stavbe (stúpi na spadnutý elektrický drôt). Manžel po jej smrti nachádza denník a po jeho prečítaní spoznáva, aká Ema v skutočnosti bola. Autor sa tu prejavil ako vynikajúci psychológ.
V zbierke noviel Hodiny a minúty autor spája Povstanie s prítomnosťou. Konfrontácia prítomnosti s minulosťou je aj novela Kolíska s hlavnou postavou Zity Černekovej. Rozhlasová správa o súdnom pojednávaní s nespravodlivo obvineným partizánom Jozefom Majerským vyvolá v Zite spomienky na vypäté chvíle jednej povstaleckej noci, keď zachránila Majerskému svojim mlčaním a statočnosťou život.
Ďalšie diela: Hromový zub, Balkón bol privysoko, scenár k filmu Moje kone vrané, scenár k hre Ráno pod mesiacom
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie