Dominik Tatarka je najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej disidentskej literatúry. Debutoval súborom poviedok a noviel V úzkosti hľadania. Analyzuje vnútorné a mravné existenčné otázky človeka hľadajúceho stratené istoty. Kritika charakterizovala poviedky a novely ako dielo s novým videním človeka a sveta.

Román Panna zázračnica je obraz človeka poznačeného vojnovým rozkladom spoločnosti. Hlavnou postavou je Anabella, žena poznačená tragickým znamením smrti. Tragické motívy sú prenesené do snovej polohy, fantastiky, hravej obraznosti. K tomuto románu napísal aj scenár, bola sfilmovaná.

Román Farská republika je kritikou spoločenských, politických a kultúrnych pomerov v Slovenskej republike.

Román Prvý a druhý úder s hlavnou postavou Štefana Reptiša obnovujúceho krajinu zničenú vojnou. Román Radostník je o združstevňovaní dediny a román Družné letá má budovateľskú tematiku. Rozhovory bez konca sú osobnou retrospektívou, kniha 2 noviel - Kohútik v agónii úvahou o živote, Ešte s vami pobudnúť o význame mravnej obete.

Komorná novela Prútené kreslá vychádza z osobných zážitkov počas štúdia v Paríži pred 2. svetovou vojnou. Dominuje v nej hodnota ľudského porozumenia a lásky k žene.

Napísal satiru – pamflet Démon súhlasu, kde je rozprávačom Bartolomej Boleráz. Je rozpoltená osobnosť, jedna časť sa chce riadiť vlastným rozumom a názormi, druhá sa prispôsobuje pokrytectvu spoločnosti.

Vydal voľnú trilógiu Písačky, ktorá vyšla tajne. Prvá časť samizdatovej verzie vyšla v edícii Petlice v Prahe, druhá časť Sám proti noci v Mníchove a tretia Listy do večnosti v Toronte. Tematicky je zameraná na autorov vzťah k ženám, k roku 1968, na spoločenský vývoj v období normalizácie, na detstvo a domov. Za Písačky dostal cenu Jaroslava Seiferta, zriadenú Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma. V roku 1990 mu bola udelená Národná cena SR in memoriam.