Ovídius začal svoju básnickú púť milostnou poéziou, v druhom období spracúval námety z gréckej mytológie a do tretieho obdobia patria jeho básne z vyhnanstva. Metamorfózy sú najrozsiahlejším dielom Ovídiovej tvorby a jedným z vrcholných diel „zlatého veku“ rímskej literatúry. Epická veršovaná skladba obsahuje takmer dvanásťtisíc veršov a spracováva okolo 250 antických bájí a príbehov, ktoré spája motív premeny (metamorfózy) človeka na rastlinu, živočícha alebo kameň.

Obsah diela:

Ovídius svoje rozprávanie zostavuje chronologicky: začína príbehom o stvorení sveta z prvotného chaosu a o stvorení človeka, opisuje štyri epochy ľudstva: zlatú epochu mieru a poctivosti, keď ľudia nezabíjali živé tvory, prechádza do striebornej, bronzovej a železnej epochy vojen a vzájomného vraždenia. Rozpráva o potope sveta, o vzniku nového ľudského rodu. Spracováva grécke námety (príbeh o Faetónovej pochabej túžbe riadiť slnečný voz, o nešťastnom osude krásneho Narcisa, víly Dafné, o zločine kráľovnej Médey, o hrdinských činoch Tézea a Herakla, o Ikarovom páde, o tragickej láske Orfea a Eurydiky, o sochárovi Pygmaliónovi, o Trójskej vojne) a rímske námety (o Aeneovej ceste do Itálie, o zakladateľovi Ríma Romulovi, o filozofovi Pytagorovi, o Asklepiovom príchode do Ríma). Dielo vrcholí v autorovej súčasnosti oslavou Julia Caesara, ktorého duša sa premení na hviezdu.

Štruktúra diela:

Neživé veci sa menia na živé a naopak, ľudia sa premieňajú na živočíchy, rastliny, neživú prírodu, súhvezdia. Bohovia premenou buď trestajú ľudské previnenia, alebo ňou poskytnú zúfalému človeku únik a vyslobodenie zo žiaľu a utrpenia. V niektorých príbehoch je premena hlavnou témou, inokedy len vedľajším motívom. Celou skladbou sa však prelína vedomie nekonečného kolobehu času a premeny foriem. Duša je nesmrteľná, prechádza len do iných foriem, preto Ovídius varuje pred zabíjaním zvierat.

Skladba písaná daktylským hexametrom vynaliezavo kombinuje rôzne štýlové roviny jazyka a kompozičné postupy. Príbehy nasledujú voľne za sebou alebo do premysleného rámcového rozprávania. (daktylský hexameter: šesťstopový časomerný verš, ktorý je typickým veršom hrdinských eposov v antickej poézii).

Báseň Daidalos a Ikaros hovorí o tom, ako sa kedysi z Kréty usiloval uniknúť vynálezca spolu so svojím synom. Vyrobil pre obidvoch krídla. Pred odletom ešte poúča syna, aby neletel príliš vysoko, lebo mu slnko spáli krídla, ak však poletí príliš nízko nad more, krídla mu oťaží voda. Keď Daidalos vzlietol, jeho syn chvíľu letel za ním, potom sa mu zapáčilo slnce, ku ktorému keď letel, spálilo mu krídla. Spadol do mora. Daidalos syna nájde a pochová ho.

Umenie milovať – básn. zbierka, radiaca ženám i mužom, ako si získať a uchovať lásku.

Lásky - básn. zbierka, obsahuje 49 lyrickoepických ľúbostných elégií. Hovorí o ľahkej, zábavnej a dobrodružnej láske, ktorou si mladí Rimania spestrili život.

Pygmalion – je o sochárovi, ktorý stvoril sochu krásnej ženy, do ktorej sa aj zamiloval. Veľmi sa modlil k bohyni Venuši a ona splnila jeho prosby a premenila sochu na živú bytosť.

Vo vyhnanstve píše Ovidius zbierky elégií: Žalospevy, Listy z Pontu

Quintus Horacius Flaccus – básnik, autor eposov so spoločenskou tématikou, často s ostrým kritickým zameraním.

Dielo: Satiry – ironizuje zápory ľuds. charakteru. Hlavným motívom diela je otázka ako žiť a ako sa stať šťastným. Ukazuje správny spôsob života v protiklade s ľuds. chybami a omylmi.

Zbierka: Ódy – snaží sa napomínať, aby sa mladí ľudia nezabudli venovať starým rímskym cnostiam: zdržanlivosti, hrdinskosti, vlastenectvu, nábožnosti.

Listy - zbierka básní. Je to jeho najvrcholnejšie dielo, v tejto zbierke priviedol satir. básne k svojmu vrcholu.

Publius Cornelius Tacitus – historik. Zachytáva polit. udalosti i temné pohnútky ľudského konania. Diela: Dejiny, Letopisy.

Lucius Annaneus Seneca – filozof, básnik. Autor tragédií a filoz. spisov: Epikuros.