Staroveká literatúra

- obd. 3000 p.n.l. – 500 n. l. 
- rozdelenie:

orientálna:

sumerská
hebrejská
akkadská
indická
staroegyptská

antická:

grécka
rímska

1. Orientálna literatúra (3000 p.n.l. – 900 p.n.l.):

SUMERSKÁ LITERATÚRA

Mezopotámia bola centrom najstarších ľudských civilizácií. Priekopníkmi písma boli nesemitskí Sumeri, ktorí okrem desiatkovej počítacej sústavy vynašli spôsob záznamu reči – obrázkové písmo, z ktorého sa vyvinulo písmo klinové. K najcennejším svedkom kultúry Mezopotámie patria zachované časti veľkých knižníc hlinených tabuliek. Najväčšia knižnica bola v Ninive, zriadená asýrskym kráľom Aššurbanipalom v 7. st. p.n.l.

Najstaršou pamiatkou sumerskej literatúry je Epos o Gilgamešovi (bol napísaný na 11 kamenných tabuliach). Je to reťaz príbehov, ktoré na seba nadväzujú. Sčasti sa zakladá na historickej pravde, sčasti je to fantazijné dielo.

Epos o Gilgamešovi zo žánrového hľadiska predstavuje monumentálny, hrdinský epos. Nie je to už len mýtus jeho hrdinovia žijú, trpia a umierajú ako ostatní ľudia, aj keď sú obdarení nadľudskou silou. Sumerský kráľ je pravdepodobne historickou postavou.

Téma: púť uruckého kráľa Gilgameša za nesmrteľnosťou.
Idea : hľadanie odpovede na otázku zmyslu ľudského života, nesmrteľnosť si človek môže získať činmi, ktorými sa zaslúži o vlasť, ľudstvo národ.

Dej: Dej začína v Uruku, starom sumerskom meste, kde vládne mocný kráľ Gilgameš, z dvoch tretín boh a z jednej človek. Je synom uruckého kráľa Lugalbanda a bohyne Ninsun. Jeho vláda ťažko dolieha na obyvateľov Uruku. Od rána do večera musia pracovať na stavbe mestských hradieb, z čoho sú pobúrení. Preto sa obrátia na bohov s prosbou, aby ukončili kráľovu tyraniu.

Ich žiadosti vyhovie sám najvyšší boh Anu. Stvorí polodivokého človeka Enkidua, muža s telom zarasteným srsťou, žijúceho spoločne s gazelami a dobytkom na stepi. Ochraňuje zvieratá, čím znemožňuje lovcom loviť ich. Keďže sú proti takému silákovi bezmocní, obrátia sa na Gilgameša. Ten Enkiduovi posiela neviestku Šamchatu, s ktorou sa po šesť dní a sedem nocí oddáva rozkoši, a pritom nestráži dobytok. Za túto dobu sa mu zvieratá odcudzili a on vo svojej osamelosti zatúži po ľudskom priateľstve.Enkidu sa postupom času premení na civilizovaného človeka. Keď sa dozvie o Gilgamešovej sile, zatúži stretnúť sa s ním v boji. Medzi oboma dôjde k zápasu, v ktorom Gilgameš podľahne. Keď v Enkiduovi spozná nebezpečného protivníka, uzavrie s ním priateľstvo na život a na smrť. Hnaný túžbou spečatiť nové priateľstvo, rozhodne sa odstrániť zo sveta zlého netvora Chumbabu, sídliaceho v ďalekom lese v libanonských horách. A tak sa Gilgameš spolu s Enkiduom vydávajú na výpravu k Chumbabovmu cédrovému lesu.

Za dlhého pochodu sa Gilgamešovi prisní päť snov, ktoré veštia víťazstvo nad nepriateľom. Keď konečne vkročia do lesa, začnú rúbať vzácne stromy, čím veľmi pobúria Chumbabu, ktorý ich vyzve na súboj. Vtom ale boh Šamaš rozpúta proti Chumbabovi osem búrlivých vetrov, ktoré ho oslepia. Gilgameš s Enkiduom ho potom zabijú a vydajú sa na víťaznú cestu domov. Po ich príchode do Uruku sa do Gilgameša zamiluje bohyňa Ištar a ponúkne mu manželstvo. No on dobre vie, aká je Ištar v láske nestála a jej ponuku odmietne. Bohyňa, pobúrená touto urážkou, pošle na Gilgameša nebeského býka. Avšak on ho s Enkiduovou pomocou zabije a usporiada hostinu na počesť víťazstva.

Bohovia sa zatiaľ rozhodli, že jeden z hrdinov musí byť potrestaný za nerozvážne činy pri boji s Chumbabom a nebeským býkom. Ortieľ smrti padne na Enkidua, ktorý ochorie a v Gilgamešovom náručí na dvanásty deň zomrie. Náhly skon priateľa Gilgamešom otrasie a s myšlienkou na smrť sa nemôže zmieriť. Strach zo smrti a túžba poznať, ako ju prekonať, ho vyženie na cestu za svojím predkom Uta-napištimom, ktorého ako jediného bohovia obdarili nesmrteľnosťou. Cesta k nemu vedie k hore Mašu, stráženej škorpiónmi - ľuďmi, odtiaľ pohorím, kde vládne tma, až k morskému brehu. Stretáva sa s Ušarnabim, lodivodom Uta-napištima, ktorý sa mu rozhodne pomôcť. Vyberú sa na trojdňovú cestu spolu so sto dvadsiatimi dlhými tyčami na palube na odstrkávanie lode (každá tyč mohla byť použitá iba raz).

Po stretnutí Uta-napištim odpovedá Gilgamešovi na otázku, ako získal nesmrteľnosť. Rozpráva o tom, ako sa raz bohovia rozhodli zoslať na Zem potopu, a tak vyhubiť neposlušné ľudstvo. Jeden z bohov potajomky prikázal Uta-napištimovi, šumppackému kráľovi, aby postavil veľkú archu, do ktorej naložil celú svoju rodinu, bohatstvo, stepnú zver a všetkých remeselníkov. Keď tak urobil, bohovia zoslali potopu, ktorá trvala šesť dní a sedem nocí. Na siedmy deň sa voda upokojila. Keď bohovia zistili, že všetci ľudia nevymreli, darovali Uta-napištimovi a jeho žene nesmrteľnosť. Nakoniec starý muž poradí Gilgamešovi, aby bdel šesť dní a sedem nocí, tak získa to, čo chce. To sa mu však nepodarí.

Poslednou možnosťou je rastlina na dne mora, ktorá dáva život. Gilgameš sa ponorí do vody a rastlinu z hĺbky vyloví, no pri ceste naspäť mu ju ukradne had. Takto Gilgameš definitívne stratí možnosť stať sa nesmrteľným. Nakoniec sa vráti do Uruku a pyšne ukazuje Ušarnabimu jeho silné múry a základy. Epos končí oslavou mohutných hradieb mesta.Znaky eposu:

-odráža vtedajšie chápanie sveta
-hrdina eposu musí byť niečím výnimočný
-súboj
-zásahy bohov do deja
-rôzne fantastické postavy
-žáner patriaci k veľkej epike
-prelínanie reality a fantázie
-pospájanie historického a mytologického
-vznikli z ľudových epických piesní
-epická šírka : retardácia – spomaľovanie deja, digresia – odbočovanie od deja, epizódy
-na záver – poučenie

Časti eposu:

invokácia – vzývanie múz
propozícia – krátke naznačenie celého eposu
predstavenie hrdinov
detailný opis súboja
zásah bohov do deja
čarovné prvky
odbočenie
ponaučenie

Epos: hrdinský, náboženský, historický, rytiersky, idylický, komickýHEBREJSKÁ LITERATÚRA

Je najmladšou z literatúr Blízkeho východu. Na rozdiel od ostatných starovekých orientálnych literatúr, ktoré boli po tisícročia zasypané pod troskami miest a len v 19. stor. sa ju vedcom podarilo rozlúštiť, sa hebrejská literatúra zachovala nepretržitým podaním.

Najstaršou pamiatkou hebrejskej literatúry je Biblia, Sväté písmo. Je to zbierka svätých kníh židovského a kresťanského náboženstva. Hovorí o pozemskom živote a o budúcom živote po smrti. Tvoria ju dve časti: Starý zákon a Nový zákon.

Starý zákon (Stará zmluva) je zbierkou židovských svätých kníh. Spolu je to 46 kníh:

a)historické : 5 kníh Mojžišových (Genezis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium)
- stvorenie sveta, dejiny izraelského národa, Božie pôsobenie v týchto dejinách

b)poučné a básnické : Jób, Žalmy, Kniha prísloví ...
- zachytávajú pravdu a život. Skúsenosti ľudí

c)prorocké : Kniha Jozue, Kniha sudcov, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel
- kritizujú chyby národa a vládcov, sú v nich aj predpovede očakávania Mesiáša

Nový zákon (27 kníh)

a)historické : 4 evanjeliá, Skutky apoštolov
- zachytávajú život a pôsobenie Ježiša Krista, šírenie kresťanstva po Ježišovej smrti

b)poučné : Listy sv. Pavla, List sv. Jakuba, Listy sv. Petra
- poučujú kresť. živote a hodnotách

c)prorocké : Zjavenie sv. Jána – Apokalypsa
-v rôznych symboloch hovorí o konci sveta.INDICKÁ LITERATÚRA

Indická literatúra sa rozvíjala na rozsiahlom území dnešného Pakistanu a Indie. Najstaršími ind. pamiatkami slovesného umenia sú védy – posvätné knihy o poznaní. Vo védach Indovia velebili svojich bohov, ktorí boli zosobnením prírodných úkazov a síl. Védy vyjadrovali predstavy najstarších obyvateľov Indie o svete a vesmíre. Umenie Indie je ovplyvnené náboženstvom. Vychádzalo z náb. védskych Indov , z brahmanizmu, hinduizmu, budhizmu.

Z indickej literatúry treba vyzdvihnúť hrdinské spevy Máhabhárata a Rámájana.

Jadrom hrdinského eposu Máhabhárata je bratovražedný boj o trón medzi Kuruovcami a Panduovcami. Okrem ústredného konfliktu, ktorý sa pravdepodobne zakladá na skutočnej udalosti, epos obsahuje veľa ďalších príbehov rozličného charakteru – legiend, bájok, politických, filozofických a náboženských výkladov. Zrejme najrozsiahlejší epos svetovej literatúry. Je to vyše 220 000 väčšinou 16-slabičných veršov v 18 častiach.

Epos Rámajana opisuje tragicky údel kráľovského syna Rámu a jeho ženy Síty. Popri rozprávkovom svete indickej mytológie a exotickej prírody osobitý ráz dodáva tomuto dielu morálny svet (cnosť, pokora, oddanosť, ženina vernosť, sebaobetovanie), v ktorom sa pohybujú hlavné postavy.

2. Antická literatúra (900 p.n.l. – 500 p.n.l.):

GRÉCKA LITERATÚRA

Vysoké žánre: epos, tragédia, óda, elégia: hrdinami sú ľudia z kráľovských rodov
Nízke žánre: bájka, komédia: hrdinami sú obyčajní ľudia

Grécka epika:

Najstaršie pamiatky gréckej literatúry pochádzajú z obdobia rozkladu rodového zriadenia a vlády rodovej aristokracie. V tomto období vznikajú najlepšie diela gréckej epiky, Homérove eposy Ilias a Odysea.

Ilias obsahuje 15 696 hexametrových veršov (hexameter = verš, ktorý sa skladá spravidla zo šiestich daktylských a spondejských stôp) a dejovo sa dotýka posledných 51 dní trójskej vojny s početnými retrospektívami, z ktorých sa dozvedáme o celkovom priebehu bojov. Vojnu medzi Trójou a Spartou vyvolal syn trójskeho kráľa Paris, ktorý uniesol Helenu, krásnu ženu spartského kráľa Menelaa.

Ústredným motívom je hnev najväčšieho gréckeho hrdinu Achilla. Keď mu veliteľ mykénskeho vojska kráľ Agamemnon vezme jeho zajatkyňu, prestáva bojovať, a tým dochádza k základnému konfliktu. Prevahu tak nadobudli obrancovia Tróje pod vedením Hektora. Boje pred Trójou pomaly pokračujú. V jednotlivých epizódach sa postupne predstavujú poprední trójski a grécki bojovníci a okrem bezprostredných vojnových udalostí sú tu vykreslené aj niektoré mytologické príbehy.

Trójania získavajú prevahu v boji a ich postup, zastaví až Achillov priateľ Patroklos v Achillovej zbroji. Nepriatelia sa dali na útek, no Hektor spoznal Patrokla a zabil ho. Achilles pomstil jeho smrť tým, že zabil veľa Trójanov i Hektora, ktorého obnaženú mŕtvolu vláčili priviazanú k vozu okolo Patroklovej mohyly. Až po zásahu bohov vydal Hektorovu mŕtvolu kráľovi Priamovi. Dielo končí obrazom pohrebu Hektora. Do deja zasahujú aj grécki bohovia pomáhajúci jednej alebo druhej strane (Zeus, Hefaistos, Pallas Aténa, Afrodita, Apolón a i.).

Jablko sváru (Paridovo jablko): ustálené slovné spojenie, ktorého pôvod súvisí s trójskou vojnou. Bohyňa sváru hodila medzi svadobčanov jablko s nápisom „Tej najkrajšej„. Jej čin spôsobil, že sa inak dobré a šľachetné bohyne Héra, Palas Aténa a Afrodita začali medzi sebou hádať. Každá z nich bola presvedčená o svojej výlučnej kráse, a preto si všetky tri nárokovali mať zlaté jablko. Zeus ich poslal k Paridovi, aby rozhodol. Bohyne sa ho snažili získať najlákavejšími sľubmi. Paris prisúdil prvenstvo Afrodite. Najkrajšou ženou na svete však bola Helena.Odysea má 12 013 veršov a zobrazuje posledných 41 dní desaťročného putovania itackého kráľa Odysea pri návrate z trójskej vojny. Doma na neho čaká jeho žena Penelopa, ktorú považujeme za symbol vernosti. Odyseus sa vyznamenal pod hradbami Tróje tým, že dal postavil obrovského dreveného koňa, do ktorého sa ukryli najlepší achájski bojovníci a takto pomocou ľsti dobyli a zničili hrdinské mesto. Vojna v starovekom epose je meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov. Oni môžu rozvážne i rozmarne meniť osudy smrteľníkov. Z ich vôle sa všetci, čo sa mali zachrániť už dávno vrátili domov. Odyseovi však bohovia dlho nedožičili vrátiť sa domov. Jeho návrat je dlhá, ťažká a úmorná cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstiev. Je to cesta v znamení priazne i nepriazne bohov. Odysea stíha hnev morského vládcu Poseidona a ochraňuje moc bohyne Pallas Atény.

Danajský dar: ustálené slovné spojenie, pôvod súvisí s trójskou vojnou. Danajcami nazýva Grékov Homér. Po 10 ročnom obliehaní Tróje sa Gréci rozhodli pre rafinovaný úskok. Dali postaviť obrovského dreveného koňa, do ktorého sa skryli zdatní bojovníci na čele s Odyseom, a poslali ho obrancom ako dar. Ostatní, aby oklamali nepriateľa, naoko odplávali. Trójania uverili tomuto daru, ktorý vôbec nebol darom.

Veľkú obľubu si u starých Grékov získali Ezopove bájky. V krátkych príbehoch vystupuje viac-menej ustálený repertoár postáv: zvieratá, hmyz i rastliny sú obohatené o ľudské vlastnosti a ako ľudia sa aj správajú. Na základe charakteristických vlastností sa stávajú nositeľmi ustáleného charakteru, majú v deji prisúdené aj pevné miesto a spôsob správania. Cieľom bájok je didaktické poučenie.

Grécka lyrika:

V tomto období dochádza aj k veľkému rozmachu gréckej lyriky. Najviac sa spomína tvorba ženskej predstaviteľky Sapfo. Z jej diel sa zachovala jediná celá báseň – Modlitba k Afrodite (Óda na Afroditu). Poetka, ktorá zriadila na ostrove Lesbos Dom múz. Dievčatám zo svojho krúžku venovala podstatnú časť svojej básnickej tvorby. Jej rukopisy v 11. st. pobúrili byzantských spisovateľov, preto ich spálili.

Anakreón – básnik, ktorého hravé verše oslavujú lásku, víno, priateľstvo a životné radosti.

Grécka dráma:

Koncom marca Gréci usporadúvali slávnosti zasvätené bohu vína a veselia, Dionýzovi. Pri záverečných obradoch prednášal zbor spevákov piesne sprevádzané tancom. Zborovú lyriku predvádzal spolu s tancom a so sprievodom lýry chór, ktorý mal významnú úlohu i pri stvárňovaní divadelných hier. Bol to zbor ľudí (12-24 + náčelník), ktorý na oslavách tancoval a spieval, komentoval dej, charakterizoval postavy. Z týchto piesní sa postupom doby vyvinulo divadelné predstavenie - tragédia.

Podobne sa zo žartovných a satirických piesní zrodila grécka komédia. V prvých predstaveniach bol spev a tanec a do toho náčelník zboru recitoval nejaký príbeh. Neskôr sa objavil prvý herec, kt. odpovedal náčelníkovi a zboru, a tak vzniká forma dialógu. Aischylos potom uvádza 2. herca, Sofokles 3. a 4. herca. Uvedenie hercov na scénu obmedzilo piesne, rozvinulo dialóg a posilnilo dej.

Postavy antickej tragédie sú vždy výrazné osobnosti, hrdé a presvedčené o svojej pravde, za ktorú sú ochotné položiť život. Žijú pre svoje ideály, ktoré chcú presadiť, ale sú osamotené, preto sa im nedarí. Postavy bývajú citlivé, duchovne bohaté, vnútorne rozpoltené a často bojujú sami so sebou. Umierajú, lebo sa svojich ideálov nechcú vzdať, aby nezradili samy seba. Autori sa usilovali o jednotu diela:

jednotu času – 24- 36 hod. zo života hrdinu,
jednotu deja – nie sú tu vedľajšie epizódy, dej sa rozvíja okolo jedného hrdinu,
jednotu miesta – dej sa odohráva vo vymedzenom priestore.Kompozícia:

-expozícia – úvod
-kolízia – zápletka
-kríza – vyvrcholenie zápletky
-peripetia – nečakaný dejový zvrat
-katastrofa – rozuzlenie.

Všetky druhy gréckeho umenia rozkvitli v 5. stor. v aténskej otrokárskej demokracii. Aténska demokracia bola hrdá na to, že umožňovala a podporovala všestranný materiálny a duchovný rozvoj slobodného človeka. V literatúre tohto obdobia dosiahol najväčší úspech s tragédiou Aischylos, Sofokles, Euripides a v komédii Aristofanes.

Z tvorby Sofokla sa zachovalo sedem tragédií. Kráľ Oidipus je dramatickou skladbou o tragickom konflikte ľudskej vôle s nepoznanými silami spoločenského života. Je to tragédia hrdinu usilujúceho sa za každú cenu uniknúť osudu, ktorý mu pripravili bohovia. Téby trpia za zločiny nevedomky spáchané Oidipom (vražda otca a incest s matkou). Oidipus sa oslepí, aby nevidel následky hrôz, ktorých sa dopustil.

Antigona.

Kompozícia: Skladá sa z prológu, 5 dejstiev a epilógu. Sofokles v tragédii spracoval jednu z povestí o tébskom kráľovskom dvore. Dôsledne uplatnil dramatickú akciu:

expozícia (zápletka): vojna medzi bratmi, oboznámenie sa so základnou situáciou, predstavenie hl. postáv,
kolízia (napätie): pochovanie Polyneika,
kríza (konflikt) : odsúdenie Antigony, hádka Haimona s Kreónom,
peripetia (prudký spád): príchod veštca Tereziasa,
katastrofa (nečakané tragické rozuzlenie): Antigona spácha samovraždu, aj Haimon a jeho matka.

Postavy.

Kreón predstavuje despotickú svetskú moc, tvrdohlavé lipnutie na nesprávnom rozhodnutí. Jeho slabosť je v tom, že nehľadá pravdu a skutočné riešenie problémov. V úvode oznamuje svojské pravidlá, v mene ktorých chce vládnuť. Hovorí, že najhorší je človek, ktorý keď riadi celé mesto, nevie si rady alebo ten, pre ktorého je priateľ viac ako vlasť. Je malicherný a pyšný. Nedokáže prijať správny názor len preto, že pochádza od ženy alebo mladšieho muža. Za svoje spupné rozhodnutie musí v závere pykať – sám na seba privolávať smrť, lebo jeho život stratil svoj cieľ.

Antigona je hrdinkou tragédie, ktorá je mravným protipólom Kreonta. Odvážne sa stavia nespravodlivej despotickej svetskej moci, aby v duchu antického ideálu bojovala za nepísané ľudské zákony. Jej čin je o to odvážnejší, že vie, aký bude jej osud. Smelo vykoná čin hodný muža, lebo netúži zapáčiť sa svetskej moci. Hoci zomiera, stáva sa morálnym víťazom tohto boja. Aj zbor tébskych starcov v závere uznáva veľkosť jej činu a ospevuje jej rozvážnosť.

Haimon je rozvážny, mierny, milujúci Antigonin snúbenec.

Isména je ústupčivá, nevýbojná sestra Antigony.Dej.

Prológ.

Deti kráľa Oidipa Antigona, Ismena a Eteokles žijú v Tébach, kde vládne Kreón. Ich brat Polyneikos tiahne s vojskom proti Tébam. Obaja synovia v tomto boji, vojne siedmich proti Tébam, padnú, Eteokles ako hrdinský obranca, Polyneikos ako vlastizradca, v súboji. Kreón zakáže pochovať Polyneika, čo v očiach Grékov bola pre celú rodinu potupa. Antigona v rozhovore s Isménou oznamuje, že nebude rešpektovať neľudský príkaz, ktorý šliape i po božských zákonoch a Polyneikovi preukáže posledné pocty.

I. dejstvo.

Kráľ pred svedkami vyslovuje svoje rozhodnutie: K Eteoklovi sa budú správať ako k hrdinovi, Polyneikovo telo nech zohavia psy a dravé vtáky. Každý, kto by chcel Polyneika pochovať, toho by čakala neľudská smrť. Antigona žiada svoju sestru Isménu o pomoc, ktorá sa zľakne a pripomína sestre neslávny koniec ich otca Oidipa. Antigona je pevne rozhodnutá vykonať, čo si predsavzala. Odvážne hľadí smrti do očí. Pochová Polyneika a podarí sa jej nebadane odísť. Ku Kreontovi prichádza strážca, ktorý oznamuje, že telo niekto pochoval. Strážcovia telo odkryjú, a tak musí Antigona svoj čin zopakovať.

II. dejstvo

Sstrážca privádza pred kráľa Antigonu a obviňuje ju z porušenia kráľovho príkazu. Antigona sa necíti vinná, pretože kráľ dal príkaz, ktorý nesmie dať žiaden smrteľník, siahol na božie zákony. Nedá sa vystrašiť ani hrozbou smrti a k obom činom sa prizná. Antigona kráľovi vysvetľuje, že nerobí rozdiel medzi mŕtvymi bratmi a prišla na svet milovať, nie nenávidieť. Antigone hrozí krutý trest, majú ju za živa pochovať v hrobke, a preto sa Isména snaží obmäkčiť kráľa. Antigona o svojej blízkej smrti hovorí, že keďže žije v utrpení, smrť sa jej stáva vykúpením. Kreón ako vládca, ktorý vydal rozkaz, nemôže ustúpiť, bojí sa, že naňho budú hľadieť ako na slabocha. Pobúrený Antigoninou kritikou ju spolu s Isménou necháva odviesť.
 
III. dejstvo

Haimon predstúpi pred otca, hoci vie, že ten zo všetkého najviac si oceňuje poslušnosť. Rozvážne mu pripomína, že občania Téb nepokladajú jeho rozhodnutie za spravodlivé a vyzýva ho, aby ušetril Antigonu. Hovorí, že za svoje činy by si zaslúžila veľkolepé pocty a že každý, kto si myslí, že len on má dar jazyka a ducha, býva obyčajne prázdny. Kreón odmieta každý argument. Chce vládnuť vo vlastnom mene a nie rešpektovať mienku iných. Po Haimonovom odchode dá Kreon prepustiť Isménu, ale Antigonu majú pochovať za živa.

IV. dejstvo

Antigonu privádzajú do skalnej hrobky. S nárekom sa lúči s ešte nenaplneným životom. Keď ju zatvoria do skalnej hrobky, môže sa sama rozhodnúť, či zomrie hneď, alebo bude pochovaná za živa.

V. dejstveo

Prichádza veštec Teiresias Kreontovi oznámiť, že ani bohom sa nepáči rozhodnutie kruto potrestať Antigonu, lebo neprijímajú dym obetí. Vyzýva Kreonta k rozvážnosti, hovorí mu, že všetci ľudia robia chyby, ale nerozvážnym mužom je ten, ktorý ak urobil chybu, nemá vôľu napraviť ju. Varuje Kreonta pred tvrdohlavosťou, ale ten nechce ustúpiť. Teiresias veští nešťastie, za Antigonin osud bude platiť jedným mŕtvym zo svojej krvi. Kreón ustupuje, napochytro zvoláva sluhov, aby Antigonu vypustili, napokon sa k hrobke vydá osobne. 

Epilóg

Posol prináša náčelníkovi zboru správu, že Antigona i Haimon sú mŕtvi. Keď Kreón vošiel do skalnej hrobky, našiel tam Haimona, ako objíma mŕtvu snúbenicu, ktorá sa obesila na vlastnom závoji. Keď Haimon zbadal ukrutného otca, vytasil svoj meč a prebodol sa ním. Toto rozprávanie si vypočuje Haimonova matka Eurydika, vojde do paláca a po chvíli ju nájdu v kaluži krvi. Kreón v náručí prináša matke syna a nachádza už iba mŕtvu manželku. Kreón šalie od bolesti a smútku vo chvíli, keď o všetko prišiel svojím pričinením. Náčelník zboru uzatvára tragédiu slovami, že iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní. Človeka, ktorý si o sebe veľa myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až v starobe.

Typy konfliktov:

konf. postavy a postavy (Antigona a Isména)
konf. postavy samej so sebou (Haimon – hlas ľudu, no zaľúbený do Antigony)
konf. postavy so spoločnosťou (Kreón a spoločnosť)Aischylos (je považovaný za zakladateľa gr. tragédie, napísal asi 90 hier, zameriaval sa na nábož. motívy, jeho hry zachytávajú konflikt človeka a osudu) napísal tragédie Pripútaný Prometeus a Oresteia.

Euripides (zameral sa na konflikt človeka s človekom, dokonale vykreslil charakter ženských postáv)napísal Trójanky, Ifigénia v Tauride a Medea.

Aristofanes (je najslávnejším autorom komédií) je vo svojich dielach kritický, čo však vyplýva zo špecifiky komédie ako dramatického žánru v komédiách Oblaky, Jazdci, Lyristrata.


RÍMSKA LITERATÚRA

Rímska literatúra sa začína rozvíjať v 2. pol. 3. stor. p. n. l. Do radu udalostí, ktoré spolupôsobili pri helenizácii Ríma, patrilo zavedenie dramatických predstavení do programu rímskych hier. Medzi rímskych dramatikov sa zaraďuje Titus Maccius Plautus. Zachovalo sa od neho 21 komédií, pravdepodobne všetky, ktoré napísal. Námety na svoje hry čerpal z každodenného života rímskej spoločnosti, ale ich dej sa odohrával v gréckom prostredí, najčastejšie v Aténach. Vo svojich hrách využíva iskrivý humor v dialógoch, vtip, hudobný sprievod. Diela: Chvastúň, Komédia o hrnci, Komédia o strašidle.

Na rozvoj rímskej epiky mala vplyv aj intenzita spoločenského a politického života v starovekom Ríme. Za jedného z najväčších rétorov staroveku sa pokladá Marcus Tullius Cicero. V historiografii sa presadil Gaius Julius Caesar: Zápisky o vojne v Galii.

Rímska poézia dosiahla vrchol za vlády cisára Augusta. Medzi najznámejších básnikov tohto obdobia patrí Publius Vergílius Maro a Publius Ovídius Naso.

Vergílius po pastierskych idylách Bucolica (idyla: báseň menšieho rozsahu, v ktorej dominuje obdiv vidieckeho života a prostredia. Snaží sa opisovať predovšetkým krajšie stránky života. Často zachytáva ľudí, ktorých životy sú späté s prírodou: sedliaci, pastieri, roľnící.) a roľníckych spevoch Georgica napísal epickú báseň Aeneas.

Básnik v nej v 12 knihách spracoval povesť o trójskom hrdinovi Aeneovi, legendárnom praotcovi rímskeho národa. Epos opisuje dobrodružné príhody Aeneasa, ktorý uteká z horiacej Tróje. Vedome sa podriaďuje osudu a plní svoje povinnosti k bohom, vlasti a rodine. Na príkaz bohov hľadá Aeneas spolu s otcom a synom novú vlasť. Po blúdení po moriach a bojoch s italickými kmeňmi sa usadí v Latiu, ožení sa s dcérou kráľa Latinov Laviniou a zakladá v novej vlasti nový rod. Z neho vzídu rímski panovníci.Ovídius začal svoju básnickú púť milostnou poéziou, v druhom období spracúval námety z gréckej mytológie a do tretieho obdobia patria jeho básne z vyhnanstva. Metamorfózy sú najrozsiahlejším dielom Ovídiovej tvorby a jedným z vrcholných diel „zlatého veku“ rímskej literatúry. Epická veršovaná skladba obsahuje takmer dvanásťtisíc veršov a spracováva okolo 250 antických bájí a príbehov, ktoré spája motív premeny (metamorfózy) človeka na rastlinu, živočícha alebo kameň.

Obsah diela:

Ovídius svoje rozprávanie zostavuje chronologicky: začína príbehom o stvorení sveta z prvotného chaosu a o stvorení človeka, opisuje štyri epochy ľudstva: zlatú epochu mieru a poctivosti, keď ľudia nezabíjali živé tvory, prechádza do striebornej, bronzovej a železnej epochy vojen a vzájomného vraždenia. Rozpráva o potope sveta, o vzniku nového ľudského rodu. Spracováva grécke námety (príbeh o Faetónovej pochabej túžbe riadiť slnečný voz, o nešťastnom osude krásneho Narcisa, víly Dafné, o zločine kráľovnej Médey, o hrdinských činoch Tézea a Herakla, o Ikarovom páde, o tragickej láske Orfea a Eurydiky, o sochárovi Pygmaliónovi, o Trójskej vojne) a rímske námety (o Aeneovej ceste do Itálie, o zakladateľovi Ríma Romulovi, o filozofovi Pytagorovi, o Asklepiovom príchode do Ríma). Dielo vrcholí v autorovej súčasnosti oslavou Julia Caesara, ktorého duša sa premení na hviezdu.

Štruktúra diela:

Neživé veci sa menia na živé a naopak, ľudia sa premieňajú na živočíchy, rastliny, neživú prírodu, súhvezdia. Bohovia premenou buď trestajú ľudské previnenia, alebo ňou poskytnú zúfalému človeku únik a vyslobodenie zo žiaľu a utrpenia. V niektorých príbehoch je premena hlavnou témou, inokedy len vedľajším motívom. Celou skladbou sa však prelína vedomie nekonečného kolobehu času a premeny foriem. Duša je nesmrteľná, prechádza len do iných foriem, preto Ovídius varuje pred zabíjaním zvierat.

Skladba písaná daktylským hexametrom vynaliezavo kombinuje rôzne štýlové roviny jazyka a kompozičné postupy. Príbehy nasledujú voľne za sebou alebo do premysleného rámcového rozprávania. (daktylský hexameter: šesťstopový časomerný verš, ktorý je typickým veršom hrdinských eposov v antickej poézii).

Báseň Daidalos a Ikaros hovorí o tom, ako sa kedysi z Kréty usiloval uniknúť vynálezca spolu so svojím synom. Vyrobil pre obidvoch krídla. Pred odletom ešte poúča syna, aby neletel príliš vysoko, lebo mu slnko spáli krídla, ak však poletí príliš nízko nad more, krídla mu oťaží voda. Keď Daidalos vzlietol, jeho syn chvíľu letel za ním, potom sa mu zapáčilo slnce, ku ktorému keď letel, spálilo mu krídla. Spadol do mora. Daidalos syna nájde a pochová ho.

Umenie milovať – básn. zbierka, radiaca ženám i mužom, ako si získať a uchovať lásku.

Lásky - básn. zbierka, obsahuje 49 lyrickoepických ľúbostných elégií. Hovorí o ľahkej, zábavnej a dobrodružnej láske, ktorou si mladí Rimania spestrili život.

Pygmalion – je o sochárovi, ktorý stvoril sochu krásnej ženy, do ktorej sa aj zamiloval. Veľmi sa modlil k bohyni Venuši a ona splnila jeho prosby a premenila sochu na živú bytosť.

Vo vyhnanstve píše Ovidius zbierky elégií: Žalospevy, Listy z Pontu

Quintus Horacius Flaccus – básnik, autor eposov so spoločenskou tématikou, často s ostrým kritickým zameraním.

Dielo: Satiry – ironizuje zápory ľuds. charakteru. Hlavným motívom diela je otázka ako žiť a ako sa stať šťastným. Ukazuje správny spôsob života v protiklade s ľuds. chybami a omylmi.

Zbierka: Ódy – snaží sa napomínať, aby sa mladí ľudia nezabudli venovať starým rímskym cnostiam: zdržanlivosti, hrdinskosti, vlastenectvu, nábožnosti.

Listy - zbierka básní. Je to jeho najvrcholnejšie dielo, v tejto zbierke priviedol satir. básne k svojmu vrcholu.

Publius Cornelius Tacitus – historik. Zachytáva polit. udalosti i temné pohnútky ľudského konania. Diela: Dejiny, Letopisy.

Lucius Annaneus Seneca – filozof, básnik. Autor tragédií a filoz. spisov: Epikuros.