Antická literatúra + ortoepia

Antika, súhrnný názov pre grécky a rímsky starovek a jeho kultúru, predstavuje obdobie trvajúce viac ako tisícročie; asi od roku 700 pred n.l. do konca 5. stor.n.l. Antická literatúra je najstaršou, súčasne veľmi významnou a svojím vplyvom dodnes pôsobiacou epochou v literárnej tvorbe Európy. Zahŕňa starovekú grécku a rímsku literatúru.

Grécka literatúra

(9.storočie pred n.l. – 5.storočie n.l.)

Najstaršia z európskych literatúr, vyvíjala sa samostatne, čerpala z ľudovej tvorby. Najstaršie pamiatky gr. literatúry pochádzajú z obdobia rozkladu rodového zriadenia a vlády rodovej aristokracie. Už v tomto období (asi 7.stor.pred n.l.) vznikajú najlepšie diela gr. epiky: Homérove a Hesiodove básne. Z tohto obdobia predovšetkým vďaka Homérovi (asi 9.stor. pred n.l.) poznáme dve veľdiela gréckeho písomníctva – eposy Ilias a Odysea.

Rímska literatúra

(3.stor. pred n.l. – 5.stor. n.l.)

Dejiny rímskej literatúry sa začínajú odvíjať v čase, keď už gr. literatúra prekvitala. Prakticky všetko prevzala z gr. literatúry. Okrem literatúry sa tu ďalej rozvíjalo rečníctvo a historiografia. Preto hovoríme, že rímska literatúra je mladšou sestrou gr. literatúry.

Hrdina je spätý s prírodou, má pre neho význam pozemský život, úlohu zohrávajú bohovia, kt. majú ľudské vlastnosti a človek je voči nim bezmocný. Má výnimočné vlastnosti, často poloboh.

Autori a diela:

Grécka:

Homér – Ilias, Odysea
Ezop – bájky
Sapfo – Modlitba k Afrodite
Sofokles – Antigona, Kráľ Oidipus
Aristofanes – komédie Lysistrata, Oblaky, Jazdci
Euripides – targédie Trójanky, Ifigénia v Tauride, Medea
Aischylos – tragédie Pripútaný Prométeus, Oresteia

Rímska:

Titus Maccius Plautus – Komédia o hrnci, Pseudolus, Chvastavý vojak
Marcus Tulius Cicero – O štáte, O zákonoch, O senáte
Gaius Julius Caesar – Zápisky o vojne v Gálii
Titus Lucrécius Crasus – O podstate světa
Quintus Horácius Flaccus – Ódy, Satiry, Listy
Publius Vergílius Maro – Bucolica, Georgia, Aeneas
Publius Ovídius Naso – Lásky, Listy heroín, Umenie milovať, Metamorfózy, Žalospevy, Listy z Pontu
Publius Cornelius Tacius – Letopisy, DejinyDruhy a žánre:

bájka – krátky epický útvar, v ktorom zvieratá alebo neživé pridmety konajú a hovoria ako ľudia (antropomorfizácia). Vyrozprávaný dej sa podáva ako alegória (inotaj). Vždy z neho vyplýva poučenie. Na základe charakteristických vlastností alebo podobností sa postavy stávajú typmi (napr. líška = prefíkanosť, mravec = šikovnosť…) V mnohých bájkach vystupujú aj ľudia (kt. sú typizovaní podľa vonkajšieho vzhľadu alebo stavovskej príslušnosti) prípadne bohovia.

epos – je epický útvar. Prvé eposy sa opierali o bájoslovie starovekých národov. Poznáme eposy:

hrdinské(bohatierske),
duchovné(s náb. tématikou),
rytierske, idylické,
reflexívne (úvahové).

Postavy eposov sú nadprirodzené bytosti, hlavná postava je osoba s výnimočnými vlastnosťami. V epose sa prelínaju prvky reality a fantastiky (pozemského a nadprirodzeného). Má svoju záväznú kompozíciu:

1. Propozícia (krátke naznačenie deja)
2. Invokácia (vyznávanie múz lebo bohov)
3. Enumerácia (predstavenie postáv)
4. Opis bojov
5. Deus ex machina (zásah bohov do deja)
6. Ovplyvnenie udalostí zázračnými prvkami (mýtickými) bez zásahu bohov
7. Epizódy (vedľajšie udalosti)
8. Peronácia (zakončenie príbehu s dôrazom na ponaučenie)

Epos má prísnu bás. štruktúru a presne normovaný rytmus.

tragédia - má záväznú kompozíciu:

1. Expozícia (diváka vovedie do miesta a času deja, oboznamuje ho s postavami)
2. Kolízia (zauzlovanie deja, zápletka)
3. Kríza (vyvrcholenie)
4. Peripetia (nečakaný dejový obrat)
5. Katastrofa (záver)

Obyčajne mala tragédia 5 dejstiev, patrila k vyššiemu štýlu a komédia k nižšiemu.Tragédia je najstarší dramatický žáner, ktorého hl. znakom je boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami. Hlavný hrdina v tomto boji musí zahynúť, lebo ani výnimočnými vlastnosťami obdarený jednotlivec nie je schopný zvíťaziť nad nepriateľmi.

Ústrednou postavou je vždy nadpriemerný človek, ktorý ide odvážne za svojim cieľom, nezľakne sa prekážok....čo vyvoláva sympatie u diváka aj vtedy, keď v istých situáciách nekoná správne. Základom tragickosti je konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi spoločenskými silami alebo protivníkom.

komédia - je základný dramatický žáner, ktorého podstatou je komickosť s cieľom vyvolať u diváka smiech. Má šťastný koniec

- komickosť sa môže zakladať na istých protikladoch:

1.Pôvodom komickosti môže byť protiklad medzi úsilím a cieľom tohto štúdia, komická postava chce byť inou, ako je v skutočnosti.
2.Istý jav je iba vtedy komický, keď ho podmieňuje osobnosť. Telesná chyba nemôže byť príčinou a podnetom komickosti, lebo človek za ňu nemôže.
3.Hrdinom komédie nemôže byť človek tragický a výnimočný, ale iba bezvýznamný, malicherný človiečik, pokiaľ neohrozuje iných. Človek, ktorý spadne do blata, vyvolá smiech prizerajúcich sa iba vtedy, keď sa mu nič nestane.
4.Komédia predpokladá boj, konflikt. Komický človek sa postaví proti niečomu, jeho smiešny boj sa končí neúspechom, jeho trestom nie je fyz. trest, ale zosmiešnenie.

óda- je to lyrická prieseň, vyniká nadnesenosťou a pátosom. Básnik sa v nej vyjadruje oslavným spôsobom k oslavnej téme: o národe, o slobode, o prírode, o láske. Môžu sa písať aj o významných osobnostiach. Charakterizuje ju vzrušenie, nadšené city, umelá vzletná forma, niekedy aj priame oslovenie adresáta. Óda patrí svojím obsahom do reflexívnej (úvahovej) lyriky. V antickej poézii óda označovala zborovú pieseň, neskôr až v rímskej poézii sa stala žánrom ako dnes (Horácius)

elégia = žalospev- žáner smutného melancholického ladenia obyčajne vyjadruje žiaľ zo sklamanej lásky, smútok. Patrý do reflexívnej lyriky. Obsahuje závažnu myšlienku (písali Kollár a Hollý)

idyla- (preklad = obrázok) lyrická báseň menšieho rozsahu, v ktorej dominuje obdiv k dedinskému životu i prostrediu. Sústreďuje sa na opis krajších stránok života, prípadne skutočnosť prikrášľuje. Stredobodom pozornosti autora je nejaký zvyk alebo jav zo života prostého človeka- ide hlavne o ľudí spätých s prírodou. V slovenskej literatúre sa zaviedol názov selanky (Ján Hollý)Antická literatúra ako zdroj inšpirácie v súčasnosti

Antická literatúra bola východiskom pre renesanciu, klasicizmus, romantizmus, ale aj pre realizmus. Antickí hrdinovia sú spätí s prírodou a len pozemský život má pre nich cenu. Človek, príroda a bohovia tvoria jednotu. Bohovia majú aj ľudské vlastnosti, ale človek je im podriadený a bezmocný voči ich rozhodnutiu.

V stredovekej literatúre bola ústredným hrdinom idealizovaná postava bojovníka, šľachtica, rytiera a svätca so všetkými tradičnými cnosťami (Tristan a Izolda, Pieseň o Rolandovi..).

Humanizmus a renesancia zdôrazňujú právo človeka na plné prežite života, lásku k prírode, úctu k rozumu, zmyslové poznanie a do popredia kladú význam jednotlivca (Dante ALIGHIERI: Božská komédia, CERVANTES: Don Quijote).

Hrdinovia Williama SHAKESPEAREA sa vyznačujú silnými myšlienkami a citovými protikladmi (Hamlet, Romeo a Júlia, Othello). Všetky konflikty vyplývajú z charakteru postáv. V období baroka sa zmocňoval ľudí pesimizmus, beznádej, zúfalstvo a nedôvera v pozemský život. Istotu hľadali v transcendentálnom svete (H.J.CH. von GRIMMELSHAUSEN: Dobrodružný Simplicius Simplicissimus).

Klasicizmus vychádzal z myšlienkového prúdu racionalizmu. Ideálom sa stáva jasné a presné myslenie. Spisovatelia videli vzor v antike. Nezaujímal ich skutočný človek, ale človek, aký mal byť (Pierre CORNEIILLE: Cid, J.B.P. MOLIÉRE: Lakomec, Tartuffe).

Hrdinovia sentimentalizmu sú ľudia trpiaci, hlboko citovo založení, ktorí sa ťažko vyrovnávajú so surovou súvekou morálkou. Typickým príkladom je mladý Werther v románe J.W.GOETHEHO: Utrpenie mladého Werthera.

Romantizmus vytvoril nového hrdinu, ktorý bol v ustavičnom rozpore so spoločnosťou. Jeho osamelosť viedla k individualizmu. Hoci je to človek túžiaci po živote a láske, často v zápase o uskutočnenie ideálu hynie. Najčastejšie má podobu zbojníka, pútnika, žobráka, väzňa alebo pustovníka. Sú to väčšinou výnimočné postavy, ktoré konajú vo výnimočných situáciách (G.G.BYRON: Childe Haroldova púť, Victor HUGO: Chrám Matky Božej v Paríži, Friedrich SCHILLER: Viliam Tell, A.S. PUŠKIN: Eugen Onegin).

Realistickí autori zobrazovali človeka a prostredie, v ktorom žil, nielen v zhode, ale aj v ustavičných konfliktoch. Vytvorili typy ľudí, ktorí boli produktom spoločenského prostredia (H.de BALZAC: Otec Goriot, Ch. DICKENS vytvoril komické figúrky malomeštiakov v diele Pamäti klubu Pickwickovcov). V ruskej literatúre sa stretneme s postavami malých, nepatrných ľudí, ktorí vyvolávajú súcit svojou bezbrannosťou(N.V.GOGOĽ: poviedka Plášť, F.M.DOSTOJEVSKIJ vytvoril rozpoltené postavy: Zločin a trest).Ortoepia

Ortofónia sa zaoberá správnym tvorením hlások a ich spojením v súvislej reči. Ortoepia je náuka o spisovnej výslovnosti. V slovenčine pre spisovnú výslovnosť sú dôležité tieto javy:

1. znelostná asimilácia (spodobovanie)

Znelá spoluhláska sa vyslovuje ako neznelá:

a) na konci slova: hrad/hrat, dážd/dášť, mozog/mozok
b) pred neznelými spoluhláskami: bližší/bližší, sudca/sutca Neznela spoluhláska sa vyslovuje ako znela:
a) na konci slova pred slovom, ktoré sa začína na znelú spoluhlásku alebo samohlásku: (koniec básne/koniedz básne)
b) vo vnútri slova pred znelou spoluhláskou (kresba/krezba, kde/gde)

2. výslovnosť spoluhlásky v

a) na začiatku slova ako v

pred samohláskami (variť, vôňa, v utorok)
pred zvučnými spoluhláskami (vlasť, vnuk, v Levoči, vŕba)
pred znelými spoluhláskami (vzbura, vbodnúť, v doline)

b) vo vnútri slova pred samohláskami a slabičným l, r ako v (hovoriť, tvoj, tvrdý)

c) na začiatku slova ako f

pred neznelými spoluhláskami (včas/fčas, včela/fčela, vtip/ftip)

d) ako obojperná hláska u

na konci slova (hnev/hneu, vplyv/vplyu, bratov/bratou)
vo vnútri slova po samohláske a pred zvučnou spoluhláskou (dávno/dáuno, pevný/peuný)
pred neznelou spoluhláskou (slivka/sliuka, stovka/stouka)

3. výslovnosť dvojhlások

artikulácia je o niečo kratšia ako dlhých samohlások

4. výslovnosť spoluhláskových skupín a zdvojených spoluhlások (rr, ll, mm, jj, ss, šš, zz, a pod.) vyslovujú sa ako predĺžené spoluhlásky (dvojjazyčný, vyšší)
5. rytmický zákon: krátenie dlhej slabiky po predchádzajúcej dlhej slabike (krásny)
6. mäkkosť a tvrdosť spoluhlások