(1907-1924)

– spisovateľ, učiteľ, redaktor, ktorý v Krupine prežil detstvo a mladosť, pôsobil aj v Senohrade. Narodil sa 23. februára 1896 vo Zvolene. Otec bol povolaním tesár. V rokoch 1902-07 navštevoval ľudovú školu vo Zvolene, 1907-10 meštiansku školu v Krupine, 1910-14 študoval na učiteľskom ústave v Leviciach.

V roku 1914 učiteľ v Horných Mladoniciach, 1916-17 v Senohradoch, 1920-23 v Krupine, 1923-27 v Kremnici, 1927-33 na meštianskej škole, 1933-45 pracovník MS v Martine. R. 1945 emigroval do Rakúska, na jeseň 1945 do Talianska, od 1948 kreslič textilnej továrne v Lujáne v Argentíne.

V prvých knižne vydaných poviedkach a novelách sa tematicky orientoval na dedinu, ale i na problémy inteligencie. Hoci sa usiloval o harmóniu, zohľadňoval aj rozličné druhy protirečení. V jeho prózach zväčša chýbali spoločensko-historické súvislosti a motivácie. Románový debut Žltý dom v Klokoči bol vlastne široko koncipovanou novelou so zdĺhavou, ale anekdotickou expozíciou, hlavná dejová zápletka bola konvenčná a sentimentálno-romantická.

V 30. rokoch nadobudla jeho novelistika nové črty: v Podpolianskych rozprávkach sa usiloval zachytiť soc. a psychologické črty voľakedajšieho zbojníctva a tesnú spätosť Človeka s prírodou. Vzájomná zastupiteľnosť ľudí a vecí sa stala trvalou súčasťou jeho umeleckých postupov, najmä v poviedkach Gajdošov vojna-kôň a Šimčík a jeho mať, ktoré patria k najlepším slovenským poviedkam o 1. svetovej vojne. Podstatná časť zbierky Tomčíkovci má pôvod v zážitkoch z detstva a mladosti.

Z novelistických zbierok je najucelenejšia Sedem sŕdc, komponovaná ako cyklická skladba, pričom 7 noviel predstavuje typy a údely 7 žien z rozličného spoločenského prostredia, v popredí zostáva ich psychológia, city a vzťahy, najmä však pasívne životné postoje. Záverečná zbierka noviel Šmákova mucha ideovo a umelecky predstavuje návrat k st. motívom a postupom, niekde slúži reakčným politickým zámerom.

V prvej polovici 30. rokov vrcholila jeho románová tvorba. Kniha Proroctvo doktora Stankovského z intelektuálskeho prostredia zobrazila súvzťažnosť umenia, lásky a života. Román Chlieb komponoval bez ústredného konfliktu ako pásmo udalostí a scén zo života, pričom zobraznil osudové spojenie ľudí a udalostí s prírodou a jej živlami, naznačil ich podoby, niekedy aj príčiny, ale bez vyostrenia do dramatických zrážok. Týmto dielom zasiahol do vývoja tej línie slovenskej prózy, v ktorej sa pozitívne hodnoty dedinského sveta stretávajú s koncepciou prírodného človeka a života, čím vzniká jedno z východísk naturizmu. Túto tendenciu zvýraznil v románe Jozef Mak, kde hrdina vystupuje ako symbol pasívneho človeka odovzdaného osudu.

Romány Chlieb a Jozef Mak napísal sugestívne, expresívnym jazykom a štýlom, silným najmä v zachytávaní psychických hĺbok a symbiózy človeka s prírodou. Usilujú sa o syntézu literárneho realizmu s modernými smermi 20. stor. Ideová koncepcia oboch románov však nepostihla triednu podstatu protirečení a konfliktov doby, ani nenašla riešenie a východiská, v rozhodujúcich momentoch sa priklonila k iracionalite a k mýtom. Román Na krížnych cestách zachytil intímne ľudské vzťahy a problémy v troch generáciách od zač. 20. stor. po 30. roky.

Najväčším formálnym výbojom bol román Pisár Gráč. Návrat k istotám, ktoré človeku dáva zem, i návrat k realistickej metóde predstavuje román Na Bukvovom dvore, ktorý v ideovo-estetickej koncepcii znamenal aj pokles k agrarizmu a ku konvencii. Dielo Andreas Búr Majster nadväzuje na jeho historické novely, ale aj skúsenosti so spracúvaním ľudovej slovesnosti, iracionality ľudových povestí a rozprávok. V poslednom románe Svet na trasovisku zobrazil udalosti a ľudí zo stredoslovenského lazu v čase SNP

Tvorbe pre deti a mládež i edičnej práci v tejto oblasti sa venoval osobitne v časopise Slniečko. Už do zbierok U nás, Tomčíkovci, Domov a Medové srdce zaradil aj poviedky autobiograficko-spomienkového charakteru, z ktorých časť určil deťom. Sprvu sa sústreďoval na historické látky, spracované ako povesti alebo historické poviedky, napr. poetizujúce povesti a legendy z okolia Kremnice. V zbierkach Zakopaný meč a Budatínski Forgáčovci použil aj povesti, v ktorých vystupujú hist. osobnosti, ale vcelku dával prednosť legendárnym látkam.

Historickú poviedku predstavuje kniha Sokoliar Tomáš, v ktorej zobrazil epochu feudalizmu cez zorný uhol slovenského sokoliarstva. Súčasne publikoval vlastné úpravy ľudových rozprávok, ktoré ho neskôr inšpirovali aj k tvorbe vlastných magických a zvieracích rozprávok, odpútaných od tradičných tém, motívov i mravno-filozofického vzorca ľudovej rozprávky, napr. v knihe Brondove rozprávky.

Na základe kresleného seriálu J. Vodrážku napísal knihy Smelý zajko a Smelý zajko v Afrike, aby na princípe antropomorfizácie, humoru a paródie vytvoril svojrázny svetblízky deťom, ale aj s filozofickým podtextom. Tieto princípy rozvinul v knihách Budkáčik a Dubkáčik a Tri múdre kozliatka. Svet detských hier i drobnej technickej tvorivosti detí stvárnil v knihách Zábavky strýca Kurkovského a Strýcovo vrtielko. Niektoré jeho diela vyšli v angl., češ., maď., poľ. a rus. preklade.

V Krupine s P. Bujnákom spoluzakladateľ časopisu Hontiansky Slovák, v Kremnici s J. Kejzlarom edície Mládež, v Martine 1928-37 a 1937-45 redaktor Slniečka a od 1938 Slovenska, 1940-45 správca MS, v tejto funkcii sa zaslúžil o vybudovanie tlačiarne Neografie a rozvoj vydavateľskej činnosti MS. V emigrácii sa kultúrne aktivizoval v krajanských spolkoch.