(1867 – 1951)

B. S. – Timrava sa narodila v Polianke, v malej dedinke 2. 10. 1867. Jej otec bol farárom. Na štúdiá nemali, a preto ich otec vyučoval sám a pripravoval na skúšky z jednotlivých ročníkov. Vyššieho vzdelania sa jej nedostalo, iba jeden rok navštevovala meštiansku školu v B. Bystrici, aby si osvojila mestské správanie a reč. Po otcovej smrti sa presťahovala do Ábelovej a bola opatrovateľkou v materskej škole. V roku 1945 sa presťahovala do Lučenca, kde žila až do smrti a kde je aj pochovaná. Timrava je jej pseudonym. Názov si dala podľa jednej studienky v Polichnianskom chotári.

Literárna tvorba – Na jednom dvore, Žiadna radosť, Príde čas, Márnosť všetko, Tá zem vábna, Ťapákovci, Skon Paľa Ročku, ...

Hrdinovia

Dej:

Nočný pokoj dediny naruší správa o vypuknutí 1. svetovej vojny. Všetci sú preľaknutí. Pred bubeníkom sa zíde celá dedina. Obyčajný ľud je zhrozený vojnou. Anča Demákovie je nešťastná, ale i rada, že muža má pochovaného doma. Anča Matvejovie je zúfalá, lebo jej milovaný muž, Ďuro, musí odísť na vojnu. Iba Zuza Pekovka cíti zadosťučinenie, že vojna rozdelia Matvejovcov tak, ako kedysi rozdelila Anča ju a Ďura a ona Zuza, bola odsúdená žiť s hrabáčom Paľom Pekom.

Páni sa poberú do kancelárií. Oduševňujú sa za vojnu, lebo vedia, že sa jej môžu vyhnúť, lebo majú peniaze. Medzi pánmi vyniká svojím oduševnením notár Baláň. Podľa neho nič iného nebolo treba, len vojnu, vojna, že je to, po čom túži každý vlastenec. Medzi pánmi bol aj podnotár Širický. On jediný sa nezapája do rozhovoru. To nedá Baláňovi, aby sa nespýtal, čo si myslí o vojne. Širický rozmýšľa, súhlasí s ľuďmi, ale pánom povie, čo čakali. Ospevuje vojnu a vlastenectvo.

Keď páni odídu, od hnevu hodí na zem svoj kalamár. Musí stále myslieť na hrôzu vojny. Pán, a spočiatku i ľudia sú presvedčení o skorej porážke nepriateľa. Vojna sa však predlžuje a odvedení sú i takí, ktorí boli spočiatku oslobodený od vojenskej služby. Ďuro Matvejovie zomiera, z čoho má veľkú radosť Zuza Pekovka. Baláň všetkých posmeľuje do boja, ale keď jemu príde povolávací rozkaz, je z neho úplne iný človek. Je bledý, vystrašený a celý chorý.

Určovanie vhodných kanditátov na odvod má v právomocí lekár, pred ktorým sa Baláň ponižuje, len aby ho nevybral. Nakoniec, keď ho nepovolajú, ako keby sa znova narodil. „Nesúci!“ Baláňom trhlo. Vrelá krv prebehla mu telom za minútu a obliala i temeno, že očervenel celý. Veľká radosť ohlušila ho, že teraz už od nej nemohol sa pohnúť. Lenže o chvíľu neskôr sa vracia jeho odhodlanie bojovať za vlasť, ale vyhovára sa, že je nesúci. Snaží sa uspokojiť Širického, ktorý sa odvodu nevyhol.

Širický neukáže Baláňovi, že nechce ísť na vojnu. Odchod mužov zanecháva v rodinách bôľ i mnohé starosti. Širický ešte predtým, než bol povolaný chce vyznať Líze lásku, ale keď počuje jej tvrdú reč na dedinských ľudí, vráti sa a je veľmi smutný. Líza sa s ním nakoniec príde rozlúčiť, ale ho ani nepobozká, pretože mama jej Širického zakazovala. Širický odchádza vyrovnaný na vojnu. Po troch rokoch od odchodu Širického je v dedine nevôľa z dlho trvajácej vojny. Dokonca aj páni, ktorí sa toľko oduševňovali za vojnu, sú tiež za čo najrýchlejšie ukončenie vojny.

Práve v tomto období prichádza Paľo Dubovie. „Raz po bitke, keď sa zahnali nepriateľa jeden ranený stenal a  volal o pomoc. Nik nechcel k nemu, lebo paľba hoc poriedku, ešte trvala – oni šli. Dosť sme ho prosili, aby ho nechali, že to aj tak nie je náš ranený, ale ich – nedbali nič. Šli k nemu a ako si kľakli, kde ležal, že mu pomôžu, viac ani nevstali. Tam ich guľka trafila do čela.“ Širický umiera pri záchrane nepriateľského vojaka. V dedine sa smúti za príjemným podnotárom. Tým sa končí príbeh Hrdinov.