(1898 – 1970)

E. M. Remarque, vlastným menom Kramer. Patrí do nemeckej medzivojnovej literatúry. Pochádzal z rodiny kníhviazača. Pracoval ako učiteľ, obchodník a novinár. Ako veľmi mladý bojoval v armáde. Po nástupe fašizmu roku 1932 emigroval do Švajčiarska a od roku 1939 do USA. Bol predstaviteľom expresionizmu a bol priekopníkom nemeckej avantgardy.

Literárna tvorba – Traja kamaráti; Čas žitia, čas umierania; Noc v Lisabone; Čierny obelisk; Tiene v raji; ...

Na západe nič nového

Dej:

Začala sa vojna a mladých ľudí verbujú. Aj v jednej nemeckej dedinke žila skupina sedemnásť až osemnásť ročných chlapcov, kt. museli ísť tiež. Všetci chodili do tej istej školy, kde ich učil istý profesor Kantorek, kt. si z nich robil srandu. Každému dával najavo, že on je autorita. Do triedy s nimi chodil aj Josef Behm, tučný príjemný chlapec. Nechcel narukovať, ale Kantorek ho donútil. Bohužiaľ Josef padol po niekoľkých mesiacoch ako prvý z nich. „Katzinsky tvrdí, že vzdelanie oblbuje. A čo Kat tvrdí, to má vždy premyslené.“ V škole ich totižto neučili, ako prežiť, učili ich len samé nepodstatné veci.

A tak jedného dňa sa všetci ocitnú deväť kilometrov za frontom. Majú za sebou tvrdý nováčikovský výcvik. Na starosti ich vtedy mal desiatnik Himmelstoss – asi najväčšie psisko na kasárenskom dvore. Paul spomína na vtedajšie zlé, tažké časy. Veľmi radi si z neho uťahovali, a preto ich Himmelstoss aj poriadne preháňal. Nemali ho veľmi v láske. Raz naňho omylom vyliali kýbeľ ľudských výkalov, z čoho mali samozrejme problémy, ale stálo to za to. Sám Himmelstoss nikdy pred tým nebol na fronte. Keď už chalani odchádzali od neho na front, uštedrili mu poriadnu bitku. Nikto sa nikdy nedozvedel, že to spáchali oni.

Jednou z prvých zarážajúcich vecí, kt. nám Remarque podáva, je prirodzená smrť. Smrť na fronte je bežná, nikto sa nad ňou nepozastavuje tak, ako v mierových oblastiach. Vidieť tu ich priateľa Kemmericha, ako leží na smrteľnej posteli, pretože mu amputovali nohu. A Mullera netrápi nič iné, len aby si mohol vziať jeho čižmy.
Na nasledujúcich stranách zisťujeme, ako to za frontom chodí. Spoznávame ich bežný život. Vojaci takmer stále hrajú karty, konkrétne „skat“. Hanby pred ostatnými sa už celkom zbavili, a tak je dosť často vidieť na lúke kruh desiatich vojakov, ako sedia v kruhu na prenášacích malých latrínach a debatujú. Často sa zabávajú stávkovaním, kt. z letcov na oblohe vyhrá vzdušný boj.

Onedlho sa vydávajú na opevňovacie práce. Prvýkrát sa v knihe dostávame bližšie ku frontu. „Mne pripomína front strašidelný vír. Aj keď je človek ešte ďaleko od jeho centra, v pokojnej tíšine cíti už jeho saciu silu, čo ho pomaly, neodvratne, bez veľkého odporu priťahuje.“

V zákopoch sme svedkami prvého útoku. Nováčikovia nevedia, čo majú robiť, nepoznajú finty, majú veľký strach, a tak ich ostatní ochraňujú a utešujú. Počas cesty späť počujú, ako ich susednú kolónu prepadli. Počujú strašné výkriky. Ani človek však tak veľmi nestená. Napokon zisťujú, že to, čo počujú, sú kone. Detering: „Rád by som vedel, čím sa previnili. Poviem vám, najväčšie svinstvo je, že vo vojne sú zvieratá.“

Keď práce skončia, vyberú sa spať do barakov, avšak prepadne ich francúzsky útok. Je to až irónia, že jediné miesto, kde sa môžu ukryť, je cintorín. Nasleduje citový a napínavý opis bitky, vlastne ani nie tak bitky samotnej, ale situácie, do ktorej sa hrdinovia dostali. Všade navôkol vybuchujú granáty, hroby s mŕtvymi sú vyvrátené zo zeme.

Nasledujúci deň je však idylický. Opäť sú v barakoch, všetko je tak ako predtým. Avšak jedna novinka sa objavila. Prišiel Himmelstoss, a tak si starí mazáci, ako sú oni, vystreľujú a urážajú. Je im jedno, či z toho budú mať nejaké problémy alebo nie. Medzitým sa však vedú filozofické diskusie o vojne. O nejaký čas sa vyberú opäť na front. Žiaľ, na západnom fronte sa vedie zákopová vojna. Zoznamujeme sa postupne so životom v zákopoch. Jedlo je tam strašné, a i to málo, čo majú, je buď hnilé, alebo po tom poľujú obrovské haldy potkanov.

Najväčšia záťaž patrí zelenáčom. Atmosféra na fronte je neopísateľná. Z každého sa stane zver. Nerozmýšľa, len inštinktívne koná, aby si ochránilo svoj krehký život.
Keď je situácia po niekoľkých dňoch vyhrotená a každý má nervy na krajíčku, zjavuje sa na fronte Himmelstoss. V tom okamihu bol Paul ten nadriadený a skúsenejší. Himmelstoss bol zelenáč, ale žiaľ, na papieri bolo niečo iné. Keď sa vrátili späť do barakov, z celej skupiny 150 vojakov, ich zostalo len 32. O dva dni prichádza Himmelstoss. Odkedy bol v zákopoch, stratil veľkú hubu. Navrhuje zmierenie a oni s tým súhlasia.

Kat s Paulom sa dostanú k zranenému a hoci je to nepriateľ, snažia sa mu pomôcť. Raz sa dostanú na miesto, kde na druhej strane rieky zbadajú tri ženy. Pár dní si spolu užijú, ale Paul dostáva povolenie na dovolenku. Doma sa dozvedá, že matka je chorá. Spomína na staré časy a spať na front sa vracia celý neistý. Po dovolenke ho odviedli do tábora s Rusmi, boli to zajatci. Myslí si o nich, že sú ľudskejší ako oni. Paul sa vracia do svojho regimentu, ku svojim kamarátom, kde sa stretávajú s cisárom.

Paul sa dobrovoľne prihlasuje na prieskumnú hliadku. Na poli stráca orientáciu a nemôže sa vrátiť, pretože nad ním svištia guľky. Vedľa neho padne cudzinec, kt. umrie, hoci sa ho snažil zachrániť. Paul má zmiešané myšlienky a myslí na cudzincovu rodinu. Nakoniec sa dostáva opäť do regimentu.

Ôsmy sa dostávajú do dediny a medzi nimi sú všetci kamaráti. Netrvá dlho, a je im pridelená ďalšia úloha. Majú strážiť vypálenú dedinu. Takéto služby sú pre vojakov najlepšie, pretože si spravia hostinu. Našlo sa všetko, od kotla až po prasa, dokonca mali i nejakú omáčku. Takéto popíjanie trvá 14 dní. Napokon nastane neočakávaný francúzsky útok. Paul schytal do ľavej nohy a Albert do pravého kolena. Odtackajú sa z nechráneného územia preč.

Nastáva opis atmosféry v poľnom lazarete. Albert a Paul tam ležia, boja sa amputácie. Odrezanie nôh je tam úplne bežné. Majú však šťastie, tešia sa na dovolenku. Vlakom sú prevážaní do istej katolíckej nemocnice. Tam na izbe je ich osem. Zoznamujeme sa so smrtnou izbou. Je to izba v nemocnici, kde sa dostávajú prípady, kt. nemajú nádej. Odtiaľ sa neodchádza živý. Albertovi amputujú celú nohu. Každý deň niekto zomiera. Jeden ich spolu ležiaci menom Lewandowski sa už teší na svoju ženu. Už dva roky ju nevidel, chcel s ňou mať pohlavný styk, ale nevie nájsť miesto, a tak všetci sa dohodnú, že dvaja budú strážiť dvere, ďalší dieťa a niektorí urobia múr, pričom budú hrať karty. Napokon sa to celé podarilo.

Po niekoľkých týždňoch dostáva Paul dovolenku, aby sa mohol opäť vrátiť na front. Rozlúčka s Albertom je pre neho veľmi ťažká.

Bol posledný rok vojny, keď ho opustili všetci priatelia. Detering sa snažil dezertovať, avšak neúspešne, Berger spanikáril pri záchrane psa – spojky a dostal to do panvy. Muller bol mŕtvy, trafila ho svetlica do žalúdka. Nemecko je na tom katastrofálne. Nemajú jedlo, muníciu, vojakov. Jedného dňa pri donášaní stravy padne i Kat. Krváca, napokon pri prechode do obväzovne zomiera, pretože ho trafil malý šrapnel do hlavy.

Je jeseň. Paul zostáva posledný zo siedmich chlapcov svojej triedy. Paul padol v októbri 1918.