Jedenásta kapitola

Cestou do haly si z ničoho nič znova spomenul na Jane Gallagherovú. Usadila sa mu v hlave a už sa jej nemohol zbaviť. Sadol si do jedného z tých hnusných fotelov, čo boli v hale. Jane mala okrem dámy rada totiž všetky športy, a celé leto, keď sa zoznámili, hrali spolu skoro každé predpoludnie tenis a skoro každé popoludnie golf.

Potom začal opisovať, ako sa zoznámili. Jej doberman si zvykol chodiť do ich záhradky a vždy im na trávnik vyšpiniť sa. A Holdenovu mamu to veľmi rozčuľovalo. O pár dní nato videl Jane, ako leží na bruchu pri klubovom bazéne, a tak jej povedal ahoj. Vedel, že býva v susednom dome, ale nikdy sa nerozprávali. Ale keď jej povedal ahoj, sprvu ho vôbec nebrala na vedomie. Dalo mu poriadne zabrať, kým ju presvedčil, že jemu je srdečne jedno, kde sa ich pes vyšpiní. Po tomto rozhovore už boli s Jane kamarátmi.

Jane bola podarené dievča. Nebola síce úplná krásavica, ale on bol z nej úplne paf. Páčili sa mu jej srandovné ústa. Jeho mama ju nemala veľmi rada. Často sa stretávala s Jane a jej matkou v dedine, kam chodili na trh. Ak ju náhodou nepozdravili, myslela si, že sa na ňu dívajú z vrchu.

Spomínal tiež na jedno popoludnie. Vtedy sa s Jane prvý a posledný raz dostali tak ďaleko, že sa skoro bozkávali. Bola sobota, vonku hnusne pršalo a on sedel u nich na verande. Mali takú veľkú zasklenú verandu. Hrali dámu. Naraz prišiel ten ožran, za ktorého sa jej matka vydala a spýtal sa Jane, či sú v dome nejaké cigarety. Jane mu vôbec neodpovedala, a tak sa jej to spýtal opäť, ale ona stále nič. Ani nezdvihla hlavu od šachovnice. Nakoniec odišiel do domu. Keď už bol preč, opýtal sa Jane, o čo vlastne ide. Ani jemu neodpovedala. Robila sa, že tuho rozmýšľa nad ďalším ťahom, keď jej vypadla slzička. Šiel k nej a odtisol ju trochu na hojdacej pohovke, aby si k nej mohol sadnúť. Nato sa rozplakala a ani sám nevedel ako, ju bozkával – na oči, na nos, čelo, obočie, na uši – všade po celej tvári, ale na ústa nie. Po chvíli vstala, šla do domu, vrátila sa v takom fantastickom červeno-bielom svetri, ktorým ho úplne zabila, a šli do kina. Cestou sa jej spýtal, či ju pán Cudahy, tak sa volal ten ožran, niekedy neobťažoval. Odpovedala, že nie. A potom sa stále držali za ruky, keď boli spolu.

V hale už nebolo skoro ani ducha. Aj tie blondíny, čo vyzerali ako štetky, zmizli z obzoru a naraz dostal šialenú chuť odtiaľ zdúchnuť. Šiel teda do izby a vzal si plášť. Pritom pozrel z okna, či sa tie úchylácke typy naproti ešte vždy venujú svojej činnosti, ale už tam bola tma. Zviezol sa výťahom dolu, vzal si taxík a povedal taxikárovi, aby ho zaviezol k Erniemu. To je jeden nočný podnik v Greenwich Village. Ernie je veľký tučný černoch a hrá na klavíri. Je to úžasný snob, ale hrať vie perfektne.

Dvanásta kapitola

Taxík, do ktorého vliezol, bol taká stará kraksňa a celý smrdel, akoby sa v ňom bol práve niekto vyšablil. A čo bolo ešte horšie, ulice boli strašne tiché a opustené. Nikde skoro ani nohy. Ako sa tak chvíľku viezli, dal sa s taxikárom do reči. Volal sa Horwitz. Bol to oveľa sympatickejší chlap ako ten prvý taxikár, s ktorým sa viezol. Napadlo mu, že hádam by on mohol vedieť niečo o tých kačiciach.

Milý Horwitz sa k nemu otočil a zostal hrozne nervózny a opýtal sa ho, ako to má vedieť! Prestal sa s ním baviť, keď ho to tak dráždilo. Keď pred Ernieho podnikom vystúpil a zaplatil. Hoci bola už dosť pokročilá hodina, Ernieho podnik bol úplne natrieskaný. Sotva si mohol dať do šatne kabát, taký tam bol nával. Ale zato tam bolo ticho ako v kostole, lebo Ernie práve hral. Okrem neho čakali na stôl ešte tri páry a všetci sa strkali a naťahovali krky, aby videli, ako Ernie hrá.

Konečne dostal taký mizerný stôl až celkom vzadu pri stene za akýmsi stĺpom, odkiaľ nebolo nič vidieť. Objednal si škótsku so sódou, čo je jeho obľúbené pitivo hneď po chladenom daiquiri. U Ernieho by dostalo alkohol aj šesťročné decko. Sedel pri tom ministolíku celkom sám. Nedalo sa nič robiť, len fajčiť a piť. Strašne sa otravoval.
Vtom ku nemu prišla nejaká baba a zvolala: „Holden Caulfield!“ Volala sa Lilian Simmonsová, jeho brat s ňou kedysi chodil.

Mala so sebou nejakého námorného dôstojníka, ktorý vyzeral, akoby bol zhltol pravítko. Keď mu povedala, aby si k nim prisadol, povedal, že práve chcel odísť, lebo má schôdzku. Keď už Lilian povedal, že má schôdzku, nezostávalo mu iné, len odísť. Nemohol už ani počkať, kým Ernie zahrá niečo slušné, lebo by si bol musel prisadnúť k Lilian a tomu jej námorníkovi a unudiť sa na smrť. Tak radšej vypadol.