V ošetrovni na chodbe bolo tak čisto, že sa bál aj stúpiť na dlážku. Všetky dvere boli pozamykané. V služobnej miestnosti sedel felčiar Koľa Vdovuškin a niečo písal. Nik iný tam nebol. Šuchov sňal čiapku a hanblivo povedal, že je chorý. Na ošetrovňu mal prísť ale večer, lebo Vdovuškin mal právo oslobodiť len dvoch väzňov a to už spravil. Vdovuškon vytiahol teplomer a podal Šuchovovi. Nameral si však iba tridsaťsedem dva. No a tak ho oslobodiť nemohol.

Rozbehol sa teda drobným krokom do baraka. Pavlo mu dal prídel chleba. Na chlebe bol cukor. Perami pooblizoval cukor a vyštveral sa na posteľ a prelomil chlieb na dvoje. Jednu polovicu vopchal pod kacabajku a druhú polovicu vopchal do matraca. Z čiapky vytiahol ihlu a niť a dierku v matraci aj s chlebom zašil.

Vtom vedúci brigády vyhlásil, aby sa stoštvrtá postavila na nástup. Šuchov si stihol obuť dvoje onucí a kapce, obliecť bušlat a tuho sa opásať motúzom a stihol dobehnúť medzi posledných členov brigády.

Celá ulička sa černela bušlatmi a pozdĺž nej sa pomaly šinuli brigády na telesnú prehliadku. Pred nimi čakali na prehliadku už len dve brigády, ale začal sa blížiť organizačný náčelník poručík Volkovoj a rozkázal, aby trestanci rozopäli košele. Trestanci mali povolené dve košele – spodnú a vrchnú, ostatné museli vyzliecť.
Ako tak prechádzali bránami museli sa rozdeliť po päť.

Kolóna prešla popri drevospracujúcom závode, ktorý vystavali trestanci a vyšla do stepi, rovno proti vetru. Začal sa nový rok, päťdesiaty prvý a Šuchov mal právo napísať v ňom dva listy. Z domu odišiel 23. 6. 1941. Čo Šuchov nikdy nevedel pochopiť zo ženiných listov bolo, že mládenci a dievky do jedného utekajú do mesta do fabriky. Nechápal, prečo žijú doma a pracujú inde. A kto kosí seno? Žena mu odpísala, že sezónne práce zanechali a teraz farbia koberce.

Kolóna zatiaľ došla na miesto a zastala pred strážnicou. Z vrátnice vyšiel veliteľ stráže s kontrolórom a brány otvorili. Stoštvrtá brigáda vošla do veľkej haly autodielní. Tam sa Šuchov usadil na kraj drevenej formy a oprel sa chrbtom o stenu. Ako sa zaklonil, pri srdci pocítil, že ho tlačí niečo tvrdé. Bol to krajec chleba vo vnútornom vrecúšku, ktorý si odložil z raňajok. Keď dojedol svoj prídel do poslednej omrvinky, kúsok kôrky si nechal a zabalil si ju späť do bielej handričky.

V tom prišiel do haly Ťurin a začal prideľovať robotu. Dvoch Estóncov a Klevšina s Hopčikom poslal po veľkú maltovicu a aby ju priniesli do tepelnej elektrárne. Už z toho bolo jasné, že brigáda prechádza na nedostavanú, v neskorej jeseni opustenú stavbu tepelnej elektrárne. Ďalších dvoch poslal do nástrojárne, kde Pavlo fasoval nástroje, štyroch určil na čistenie snehu, dvom ďalším rozkázal v strojovni zakúriť do pece a jednému kázal doviesť cement na saniach, dvom nosiť vodu, dvom piesok a jednému ten piesok zo snehu očisťovať.

Nerozdelení zostali len Šuchov a Kilgas, a tým povedal, že po obede budú ťahať múry na prvom poschodí, ale že najskôr treba utesniť strojovňu. Kilgas povedal, že vie o jednom miestečku, kde je veľký bal térového papiera. Išli teda poň, ale Šuchov si šiel najskôr po starostlivo schovanú kelňu. Keď došli k domu, kde bol schovaný térový papier, spoločne zodvihli jednu dosku, druhú a pod nimi bol zakotúľaný bal papiera. Lenže ako ho vyniesť? Ak ich zbadajú zo strážnej veže, to nevadí, ak stretnú táborového dozorcu, to je tiež nič. Na srdci ležia len slobodnému palierovi, potom predákovi spomedzi trestancov a napokon Škuropatenkovi, ktorý stráži montované domy, aby ich trestanci nerozvláčili. Stisli ho teda medzi seba a vykročili. Z boku to vyzeralo, že dvaja ľudia idú blízko seba.

Keď ich zbadal vedúci, potešil sa a hneď vymyslel ako premiestniť ľudí. Šuchov pôjde montovať rúru na pec, aby sa mohlo čím skôr zakúriť, Kilgas maltovicu opravovať, na pomoc dostane dvoch Estóncov a Seňka. Klevšin vezme sekeru a chce nakálať latky, na ktoré pribije térový papier, lebo je o polovicu užší ako obloky. Ale kde vziať latky? Poobzerali sa a videli len jedno východisko: odtrhnúť pár dosák, čo sú pribité ako zábradlie k doskovému schodisku na prvé poschodie. Nástroje už Pavlo doniesol, len si ich ešte rozobrať a doniesol aj niekoľko rúr. Klampiarske nástroje pravdaže nemajú, ale poradia si aj so zámočníckym kladivkom a sekerkou. Šuchov montuje rúry, zaklepáva ich na spojoch. Hopčika poslal hľadať drôt, aby mohol zavesiť rúru pred oblokom pri vývode. V kúte je ešte nízka pec s tehlovým komínom. Má navrchu železnú platňu, tá sa rozpáli, a potom na nej piesok rozmŕza, schne. Do pece už zakúrili a kapitán s Feťukom na ňu piesok na nosidlách nosia.

Doniesli tiež dve vedrá vody, ale voda cestou zamrzla. Pavlo rozhodol, že ju škoda nosiť. Rýchlejšie by bolo si ju zo snehu topiť. Hopčik zohnal nový hliníkový drôt – taký, čo elektrikári používajú na vedenie. Šuchov urobil z dvoch dosák akýsi maliarsky rebrík a poslal naň Hopčika zavesiť rúru. Hopčik vybehol hore priečkou, zatĺkol klinec, drôt upevnil a pretiahol popod rúru. Šuchov na koniec rúrky zvonka pripevnil ešte jedno koleno obrátené dohora, aby keď bude vietor nezaháňalo dym späť.
Kilgos dokončil opravu maltovice.

K plechovej piecke sa nahrnulo ľudí, ale Pavlo ich rozohnal. Kilgasovi pridelil pomoc a kázal robiť kalfasy – budú v nich maltu nosiť nahor. Na nosenie piesku pridal ešte dvoch ľudí. Ďalších poslal nahor lešenie očistiť od snehu, aj začatý múr a ešte jedného zohriaty piesok z platne hádzať do maltovice. Vonku vrčal motor – začali voziť tvárnice. Pavlo vybehol von, rukami kýva – ukazuje, kde majú tvárnice zhodiť.

Za chvíľku boli všetky tri obloky zabité térovým papierom. Hornú časť dverí ešte zatĺkli a spodnú nechali otvorené natoľko, aby človek mohol vojsť so zohnutou hlavou.
Zatiaľ doviezli a zhodili tri sklápačky tvárnic. Šuchov a Kilgas s Pavlom sa vyšli nahor pozrieť, ako budú podávať tvárnice. Zišli dolu a všetci sa pousádzali okolo piecky. Kilgas začína rozhovor, že Šuchovi sa už pomaly končí trest. Podľa obžaloby Šuchova odsúdili za vlastizradu. Aj vo výpovedi uviedol, že áno, vzdal sa do zajatia s úmyslom zradiť vlasť a vrátil sa zo zajatia preto, aby splnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká výzvedná služba.

Vlastne bolo to takto: vo februári štyridsaťdva na severozápadnom fronte obkolesili celú ich armádu; z lietadiel im nezahadzovali nijaké jedlo, ba ani tých lietadiel nebolo. Došlo to tak ďaleko, že strúhali kopytá zdochnutých koní, močili tú rohovinu vo vode a jedli. A strieľať nemali čím. A tak ich pomaly Nemci po lesoch chytali a zajímali. V jednej takej skupine prežil Šuchov niekoľko dní v zajatí, v hore, a potom piati ušli. A znovu horou, močariskami sa prikrádali a ako zázrakom na svojich natrafili. Lenže dvoch na mieste zložil samopalník, tretí umrel na zranenie – iba dvaja došli. Keby boli bývali múdrejší, mohli povedať, že blúdili po hore, a nič by sa im nebolo stalo. Ale oni sa vyzradili, povedali, že idú z nemeckého zajatia. Zo zajatia? Keby boli zostali piati, možno by im boli porovnali výpovede a uverili, ale dvom nijako neuverili, vraj sa dohovorili s tým útekom zo zajatia.

Zrazu zahučala siréna z energovlaku. Nezahučala naraz, z celej sily, ale spočiatku len tak chrapľavo. Poldeň sa skončil! Obedňajšia prestávka! Omeškali sa! Už dávno mali ísť do jedálne postaviť sa do radu. Na objekte je jedenásť brigád a do jedálne sa nezmestia viac ako dve. Kuchyňa pracovnej zóny je malá búda, zhlobená z dosák okolo pece a obitá hrdzavým plechom, aby sa zakryli škáry. Priečka delí búdu na dvoje – na kuchyňu a jedáleň. Ani v kuchyni ani v jedálni nie je dlážka. Iba udlapčená zem s hrbolkami a jamkami. A celá kuchyňa je len štvorcová pec a do nej vymurovaný kotol.

V tej kuchyni pôsobia dvaja – kuchár a zdravotný inštruktor. Ráno, keď sa má vyjsť z tábora, dostane kuchár vo veľkej táborovej kuchyni krúpy. Tak zo päťdesiat gramov na hlavu, okolo kila na brigádu a na celý objekt zo pätnásť kíl. Jestvuje tu také ustanovenie, že jesť sa smie len v jedálni.

Sám kuchár iba to robí, že krúpy a soľ do kotla nasýpa a mať delí – do kotla a sebe. A ešte mieša kašu, keď sa dovára. A zdravotný inštruktor sa iba díva. Keď sa kaša uvarí, kuchár a zdravotný inštruktor sa najedia, koľko im hrdlo ráči. Potom príde dozorný vedúci brigády prekontrolovať, či takou kašou môže kŕmiť ťahúňov.

Pavlo, Šuchov a Hopčil vošli do jedálne – tam sa je hlava na hlave. Podaktorí posediačky, ale väčšinou postojačky. Pavlo a Šuchov sa pretisli lakťami a postavili sa do radu. Hopčikovi kázali, aby šiel zavolať brigádu. Dnes majú ovsenú kašu. Šuchov v nádeji, že z dvoch ukoristených porcií bude aspoň jedna jeho, rýchlo sa pustil do svojej zákonitej. Najprv pritiahol pravé koleno k bruchu, potom z kapca vytiahol lyžicu, zložil čiapku, vopchal pod ľavú pazuchu a lyžicou obchránil kašu okolo krajov.
Musel sa ale ponáhľať, aby Pavlo videl, že už skončil, a ponúkol mu druhú polovicu.

Šuchov dojedol. Pretože si žalúdok napašmal hneď na dve porcie, z jednej sa nenasýtil tak, ako sa obyčajne nasýtil z jednej porcie ovsenej kaše. Vopchal ruku do vnútorného vrecka, z bielej handričky vytiahol svoj nezamrznutý zaoblený kúsok hornej kôrky a začal ňou starostlivo vytierať zvyšky ovseného mazu z dna a zo širokých okrajov misky. Napokon bola miska čistá, ako umytá, iba ak trošička mastnejšia. Podal misku ponad plece zberačovi. I keď to bol Šuchov, čo šlohol misky, rozhodoval o nich pomocník vedúceho.

Pavlo ho ešte trocha potrápil, kým tiež dojedol svoju misku. „Ivan Denisovič. Jednu si vy vezmite a druhú zaneste Cézarovi.“ Šuchov si pamätal, že jednu misku treba zaniesť Cézarovi, lebo ten sa niky neznížil na to, aby sám prišiel do jedálne. A hneď sa sklonil nad svoju zákonitú korisť a začal ju jesť uvážlivo. Šuchov mal ešte slabú nádej, že mu aj Cézar dá svoju kašu.