Riešenie židovskej otázky

Anotácia

Dokumenty publikované pod názvom Riešenie židovskej otázky na Slovensku (1939- 1945) 1.- 3. časť, vydalo Slovenské národné múzeum- Historické múzeum Oddelenie židovskej kultúry v edícii Judaica Slovaca v Bratislave v roku 1994. Zostavovateľom bol Prof. PhDr. Ladislav Hubenák DrSc, vedúci redaktor edície Prof PhDr. Pavol Mešťan.

Dokumentmi sa zostavovateľ snažil podať základný obraz o riešení židovskej otázky na Slovensku v rokoch 1939-1945, teda v čase trvania klérofašistického Slovenského štátu.

Texty dokumentov sú publikované podľa zásad pre vydávanie novodobých dokumentov: v pôvodnom, plnom, neskrátenom znení a s bibliografickými údajmi.
Dokumenty z prevažnej časti pochádzajú z archívnych fondov centrálnych úradov slovenského štátu a len v menšej miere z fondov okresných a župných úradov, i keď zostavovateľ robil heuristiku aj tohto materiálu. Usporiadanie dokumentov je chronologické podľa rokov a ešte presnejšie podľa dátumov ich vydania a uverejnenia.

Prehľadnosť je dosiahnutá rozčlenením dokumentov do troch častí- zväzkov:

1.časť- dokumenty z obdobia rokov 1938 do konca roku 1941 ( 1938- 7 dokumentov, 1939- 32, 1940- 43 a 1941- 62 dokumentov)
2.časť- dokumenty z roku 1942 ( je ich 108 a sú slovenskej proveniencie)
3.časť- dokumenty z rokov 1943- 1945 ( 1943- 28, 1944- 64, 1945- 1, 1946- 10, 1947- 1990- 1 dokument)

Dokumenty v prvej časti sú svedectvom prípravy na to, čo sa odohralo v roku 1942, keď už došlo k vyhosteniu Židov zo Slovenska. Ide hlavne o správy z dobovej tlače a prejavy významných politikov tohto obdobia. Mnoho dokumentov sa dotýka i nariadení vlády diskriminujúcich obyvateľstvo.

Dokumenty nepredstavujú komplexný obraz problematiky, pre jeho doplnenie je potrebné vziať do úvahy aj materiály zahraničnej proveniencie. V tomto smere sú dôležité najmä dokumenty uverejnené nemeckým ministrom zahraničných vecí.

V tretej časti sú publikované dokumenty, keď sa realizovala záverečná etapa tzv. riešenia židovskej otázky ľudáckou vládou na Slovensku. V závere tejto časti je zaradených aj 9 svedeckých výpovedí pred Národným súdom, ktoré sú osobným svedectvom prenasledovaných ľudí. Dokresľujú tak obraz ich trpenia, ponižovania a porušovania základných ľudských práv, ktorému boli občania- Židia vystavovaní počas Slovenského štátu, resp. v koncentračných táboroch.

Na rozdiel od predchádzajúcich častí je tu zaradených aj 13 dokumentov prevzatých z práce Slovenské národné povstanie- Nemci a Slovensko, ktoré pochádzajú z nemeckých archívov, a ktoré dokumentujú zasahovanie a nátlak nemeckých kruhov na riešenie židovskej otázky na Slovensku. Posledným dokumentom je vyhlásenie Slovenskej národnej rady a vlády Slovenskej republiky k deportáciam Židov zo Slovenska, vydané v Bratislave pred Vianocami v roku 1990.

Reč dokumentov však nevystihuje neľudskosť a antihumánnosť zásahov proti tisícom nevinných ľudí. Nemôže však priblížiť ani utrpenie, týranie v koncentračných táboroch a iné spôsoby proti ľudskosti, ktorým boli vystavení.

Ako v závere uvádza zostavovateľ, publikované dokumenty majú prispieť k ďalšiemu prehĺbeniu poznania tohto úseku našich národných a štátnych dejín.

Analýza dokumentov

Riešenie židovskej otázky bolo od nástupu ľudáckej vlády na Slovensku jedným z najfrekventovanejších problémov, ktorý zasahoval do všetkých oblastí klérofašistického režimu. Autonómny slovenský snem a ľudácka tlač sa stali legálnou tribúnou antisemitizmu. Oficiálna tlač podnecovala medzi prostým ľudom po stáročia zakorenený primitívny antisemitizmus a množili sa i priame útoky proti židovskému obyvateľstvu a ich majetku. Na týchto akciách sa najviac podieľali oddiely HG a FS- militantná organizácia nemeckej menšiny.

Prvé protižidovské represie prebehli už v novembri 1938, keď propaganda využívala verdikt viedenskej arbitráže na vyvolanie protižidovských reakcií.

Po 14. marci 1939 sa antisemitizmus stal jednou z hlavných súčastí vnútornej politiky ľudáckeho režimu. Pre 88 tisíc Židov žijúcich na Slovensku to znamenalo významný negatívny zvrat ukončený fyzickou likvidáciou.

Prvé protižidovské opatrenia pochádzajú z apríla 1939. Týkali sa vylúčenia Židov zo štatnej služby, obmedzeniu počtu židovských advokátov a lekárov a zmeny vojenskej služby na pracovnú. Po nich nasledoval celý rad vyhlášok, nariadení a zákonov, usilujúcich sa získať židovský kapitál a neskôr i majetok. Prebieha ariácia, ktorou sa postupne konfiškujú židovské podniky a odovzdávajú sa do správy iných ľudí. Vláda zablokovala židovské bankové kontá, čím získala peniaze a zároveň znemožnila Židom emigrovať.9. septembra 1941 vydala vláda súbor protižidovských zákonov, tzv. Židovský kódex- Nariadenie o správnom postavení Židov. Bol vypracovaný podľa vzoru norimberských rasových zákonov. Na znenie kódexu, ktorý sa skladal z 270 paragrafov, dohliadal H. Globke, tvorca rozsiahlych komentárov k norimberským zákonom.

Kódex definoval pojem „Žid“ podľa rasových kritérií. Obsahoval viacero ustanovení, ktoré existovali už pred jeho vznikom. Čiastočne ich sprísnil, lebo legalizoval existujúci stav. Radikálne bola obmedzená osobná sloboda Židov. Každý paragraf obsahoval iný zákaz. V kódexe sa Židom nariadilo nosiť osobitné označenie.

Prezident Jozef Tiso presadil paragraf 255, podľa ktorého mohol udeliť výnimku a úplne alebo čiastočne oslobodiť od účinnosti tohto nariadenia. Začalo sa pracovať na zakladaní pracovných táborov pre Židov. Nadobudnutie platnosti kódexu nevyvolalo na Slovensku, s výnimkou postihnutých, mimoriadny ohlas- pozitívny, ani negatívny. Niektorí slovenskí predstavitelia sa spočiatku usilovali o to, aby sa protižidovské zákony dostali na konfesionálnu bázu, nepresadili sa však a slovenské protižidovské zákony boli rovnako ako nemecké postavené na rasovom základe. Treba však poznamenať, že vôbec po prvý raz reagovali katolícki biskupi na protižidovnské opatrenia. 7. októbra sa zišli na porade v Nitre. Výsledkom bolo prijatie memoranda, ktoré poslali vedúcim zástupcom vlády. Nedostali však uspokojujúcu odpoveď.

Proti takto koncipovanému zákonu protestoval aj Vatikán. Štátny tajomník kardinál Maglione poslal slovenskému vyslancovi protestnú nótu. Na ňu však slovenská vláda vôbec nereagovala.

Ústavný zákon z 15. mája 1942 odobral napokon Židom štátne občianstvo a v zásade sankcioval ich deportácie.

Vyvrcholením protižidovskej politiky vlády bolo vyvezenie slovenských Židov do táborov smrti- do nemeckých vyhladzovacích táborov.

Zostavovateľ venoval pozornosť vydaniu Židovského kódexu, avšak nezaradil do svojho výberu presné znenie tohto dokumentu. Veľký priestor, naopak, venoval správam a reakciám o prijatí kódexu v tlači, a to nielen slovenskej. Na základe nasledujúcich analýz štyroch dokumentov môžeme získať obraz o mienke slovenských a nemeckých médií a taktiež o dôsledkoch vydania kódexu. Posledným analyzovaným dokumentom je prejav J. Tisa týkajúci sa riešenia židovskej otázky. Všetky analyzované dokumenty sa nachádzajú v prvom zväzku.

Prvé dva dokumenty ponúkajú správy o prijatí Židovského kódexu uverejnené v slovenskej tlači bezprostredne po vydaní kódexu- 9. a 11. septembra 1941. Prvý bol uverejnený v Gardistovi, druhý v Slovákovi. Obe správy vyznievajú priaznivo v prospech vydania kódexu.

Autor prvej správy doslova píše, že „týmto sa splnila túžba a želanie celej slovenskej národnej pospolitosti, ktoré sa prejavovali vždy s najväčšou mierou medzi robotníckymi gardistickými vrstvami“. Ďalej obviňuje Židov z toho, že Židia boli vždy zamiešaní v každej protištátnej podvratnej či už propagande, alebo inej činnosti“. Aj preto zrejme súhlasí s vydaním kódexu.

Druhá správa sa nesie v podobnom duchu, o čom svedčí aj jej podtitulok: „Vyriešenie židovskej otázky na Slovensku. Židovský kódex urobil definitívny krok v jej riešení“. V tejto správe jej pisateľ zašiel až tak ďaleko, že tvrdí, že „jednotlivé orgány slovenského štátu pôjdu nekompromisne a dôsledne proti najväčšej tyranii Slovenska, proti Židom, aby tak vykonali jednu z najväčších, najvzácnejších a najpožehnanejších služieb slovenskému národu“. Myslím, že obsah a postoj autora v tejto vete netreba komentovať.

Tretím vybraným dokumentom je Komentár o dôsledkoch vyhlásenia Židovského kódexu uverejnený v Slovákovi 12. septembra 1941. V dokumente sú vymenované aktuálne dôsledky- postihy vykonávané na židovskom obyvateľstve. Podľa nariadenia vlády sa zakázalo zamestnať Židov v štátnej správe, vo verejnoprávnych korporáciách a vo verejných ustanovizniach vôbec. Mala sa rozšíriť evidencia Židov, pretože vydaním kódexu sa rozšíril počet. V komentári sa uvádza, čo nesmú mať Židia vo svojom vlastníctve: obrazy, sochy, busty význanmých národných a štátnych dejateľov, znaky, vlajky, zástavy, fotografické prístroje, ďalekohľady, gramofónové platne s národnými piesňami. Posledným nariadením, ktorému sa venuje komentár, bolo rozhodnutie, že židovské zbrojné pasy, rybolovné lístky, vodičské listy, pasy, preukazy na spôsob cestovných pasov vydané do 10. 9. strácajú platnosť a tieto doklady musia Židia odovzdať na okresnom úrade podľa svojho bydliska. Z analyzovaného komentára vyplýva, že nariadenia vlády proti židovskému obyvateľstvu boli radikálne a obmedzovali ich osobné práva. Ďalším poznatkom je, že široká verejnosť bola o týchto obmedzovaniach oboznamovaná a zrejme s nimi súhlasila.

Štvrtým dokumentom je „Správa o tom, že zahraničná tlač privítala prijatie Židovského kódexu na Slovensku v duchu norimberských zákonov“, uverejnená v Gardistovi 12. septembra 1941. Už podtitulok článku naznačuje, aký postoj zaujala zahraničná tlač: „Rozhodnosť slovenského národa dostane svoju odmenu. Slovensko je vzorom ostatným európskym štátom- Európsky ohlas zavedenia norimberských zákonov na Slovensku“. Článok uvádza, že ríšsko- nemecká tlač, chorvátska, talianska, bulharská a iná, venuje tomuto významnému slovenskému kroku patričnú pozornosť. Mnohé časopisy nešetria slovami chvály a uznania. Správa cituje dva, a to: oficiálny orgán národnosocialistického hnutia Veľkonemeckej ríše, Volkischer Beobachter, ktorý stroho pozitívne hodnotí prijatie kódexu ako nevyhnutný a potrebný krok slovenskej vlády, druhým je denník nemeckej národnej skupiny na Slovensku, Grenzbote, v ktorom sa okrem iného píše“ „my, Nemci, dívame sa s oprávnenou hrdosťou na nášho slovenského partnera, blahoželáme jeho vedúcim činiteľom, ktorých spolupráca mohla a vedela vystavať základy slovenskej štátnosti k európskym oporným bodom Adolfom Hitlerom zamýšľaného nového poriadku“, „statočná vernosť a rozhodnosť slovenského národa voči zásadám nového európskeho poriadku dostane odmenu od Veľkonemeckej ríše i od jej vodcu Adolfa Hitlera“. Na tomto mieste sa natískajú otázky o charaktere partnerstva Slovenského štátu a Nemeckom i o význame odmeny za antihumánny Židovský kódex.

Posledným dokumentom je časť prejavu prezidenta dr. J. Tisa o židovskej otázke prednesený 14. septembra 1941 v Bánovciach nad Bebravou. Z prejavu vyplýva, že tento katolícky predstaviteľ Slovenského štátu označil Židov za škodcov štátu, za bezočivcov, proti ktorým sa musí postupovať prísne. Na adresu arizátorov okrem iného povedal: „keď sa tu a tam vyskytnú chyby, na to je tu štát, aby tie chyby napravil...“. Ak by sa chyby skutočne napravili, nemusel by zostavovateľ na záver celého výberu dokumentov zaradiť Vyhlásenie Slovenskej národnej rady a vlády SR k deportáciám Židov zo Slovenska.