Jaroslav Hašek

Osudy dobrého vojáka Švejka za první světové války

Hlavná postava

– Jozef Švejk – obyčajný, jednoduchý český človek „superarbitrovaný pro blbost“. Je to originálna postavička – „heroikomický hrdina“

Celé dielo vyznieva ako kritika Rakúsko – Uhorskej armády, zosmiešňuje a hyperbolizuje nedostatky a prehrešky jej veliteľov, dôstojníkov, vojenských lekárov, vojenských kňazov a systémov ako celku. Využíva situačný a aj slovný humor.

Knihu tvorí sled príbehov, ktoré Švejk zažíva a je pretĺkaný príbehmi, ktoré Švejk rozpráva ako príklady na rôzne situácie.

Obsah:

Katastrofa. Plukovník Bedřich Kraus je hrozný blbec. Keď o niečom rozprával, hovoril samé pozitívne veci a pritom sa pýtal, či každý rozumie najprimitívnejším veciam. Bol tak blbý, že sa mu dôstojníci z ďaleka vyhýbali. Švejk bol vojenským sluhom nadporučíka Lukáša. Raz si nadporučík po skončení vyučovania v škole jednoročných dobrovoľníkov vyšiel na prechádzku s plukovníkovým psom Maxom. Mal sa stretnúť s jednou dámou na rohu Panskej ulice. Ako tak išiel, nevšimol si plukovníka a on naňho zakričal. Lukáš sa spamätal a zasalutoval. Plukovníkovi to však vadilo a vynadal mu, že si má dôstojníkov s vyššou hodnosťou všímať viac.

Pes Max si spomenul na svojho bývalého pána, začal na plukovníka skákať a radovať sa. Kraus obvinil Lukáša, že mu psa ukradol, ale on sa bránil. Plukovník si Lukáša zavolal na nepríjemný pohovor. Po tomto rozhovore bol Lukáš neuveriteľne nahnevaný na Švejka, ktorý mu psa dal za päťdesiat korún. V kasárňach si Lukáš Švejka zavolal do izby na pohovor. Chcel mu dať najprv „pár přes hubu“, ale Švejk naňho hľadel úprimným a dobrosrdečným pohľadom blbca a nadporučík Lukáš si to rozmyslel. Zamával mu pod nosem päsťou a zareval: „Vy jste, Švejku, ukradli psa!“ Lukáš si pekne zanadával a spravil zo Švejka ako vždy všetko možné od „blbce“ až po „hajzla“. Nakoniec sa ukľudnil, poslal Švejka spať a spať išiel aj on. Ráno nadporučíkovi priniesol Švejk raňajky. Lukáš by ho najradšej poslal pred poľný súd, ale kvôli takej hlúposti by ho určite poslali späť. Plukovník Kraus si dal Lukáša zavolať a oznámil mu, že ho preložili k 91. Pluku v Českých Budějoviciach. Nadporučík si vzal Švejka so sebou.

Švejkove nehody vo vlaku. V jednom kupé cestou do Budějovíc sedel nadporučík Lukáš, Švejk a neznámy, úplne holohlavý pán. Lukáš celú cestu, ktorú prešli, nadával Švejkovi, pretože im vďaka nemu ukradli kufor. V tom kufri nebolo nič podstatné. Len zrkadlo a vešiak. Švejk sa odvážil osloviť neznámeho pána, ktorého si zmýlil so zástupcom banky Slávie. Holohlavý pán ho ignoroval. Švejk preto spomenul, „že normální člověk má mít na hlavě průměrne 60 až 70 tisíc vlasů“. Pána sa táto poznámka nesmierne dotkla a „vykopl ho do chodby“. Ten neznámi pán bol „nejstrašnejší inspekční generál, který se kdy narodil“. Lukáš Švejka kvôli tomuto incidentu nechcel ani vidieť.

Švejk sa začal s jedným železničným zriadencom rozprávať o záchrannej brzde. Ukázal mu, ako to všetko funguje a ani sa nenazdali a vlak zabrzdil. Nikto z nich dvoch nevedel, ktorý vlastne vlak zabrzdil. Vina však nakoniec spadla na Švejka. Sprievodca chcel od Švejka 20 korún pokuty, ale on zaplatiť nechcel. Švejka preto vysadili a odviedli za prednostom stanice, zatiaľ čo vlak sa pohol do Českých Budějovíc.

Na stanici presvedčil o svojej nevine všetkých okolo stojacích ľudí, ale prednostu nepresvedčil. Jeden pán sa ponúkol, že za Švejka zaplatí. Stalo sa a pozval Švejka na pivo. Švejk nemal žiadne peniaze. Dostal päť korún na cestu a iné útraty. Pán odišiel a Švejk zostal v hostinci sám. Stretol sa tu s vedným Maďarom, s ktorým sa dorozumieval posunkami. Zrazu sa tu zjavila vojenská kontrola. Chceli po Švejkovi dokumenty, ale všetky mal Lukáš vo vlaku do Budějovíc. Hliadka ho odviedla k lajtnantovi, ktorému sa to všetko pokúsil vysvetliť. Poslal ho na vlak, ale keďže nemal peniaze, musel ísť pešo. Švejk sa teda pobral pešo, ale na zlú svetovú stranu.

Citát

„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsem ho neukrad.“
„Věděl jste o tom, že je to kradený pes?“
„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsem věděl, že je ten pes kradenej.“
„Švejku, ježišmarjá, himlhergot, já vás zastřelím, vy hovado, vy dobytku, vy vole, vy hajzle jeden. Jste tak blbej?“
„Tak, poslušně hlásím, pane obrlajtnant.“
„Proč jste mně vodil ukradenýho psa, proč jste mně tu bestii nasadili do bytu?“
„Abych vám udělal radost, pane obrlajtnant.“

Boris Pasternak

- román Doktor Živago

- román napísaný po II. svetovej vojne....ale písaný o I. svetovej vojne

čas: o rokoch 1903 – 1929 (1. svetová vojna, veľká októbrová socialistická revolúcia, občianska vojna, nová ekonomika)

hlavná postava:

Živago – lekár -vzťah k jeho dvom životným láskam
Tamara – jeho manželka
Larisa – jeho milenka

prostredie: drsné Rusko okolo VOSR

dej: Zobrazuje osud človeka, ktorý chce byť nezávislý na politickej moci, ťažko prežíva osud, ktorý ho prenasleduje a nesúhlasí s vládnou mocou.
-román končí EPILÓGOM z roku 1943 – vyjadrujú sa v ňom ruský dôstojníci o gulagoch

Obsah:

Hlavný hrdina je Jurij Živago, pochádza z bohatej rodiny, keď mal 10 rokov, jeho otec spáchal samovraždu, matka zomrela. On vyrastal u príbuzných, už ako gymnazista stretol svoju osudovú ženu Larisu. Vyštudoval medicínu, oženil sa s dcérou vplyvného agronóma, ale jeho kariéru narušila vojna a po narodení syna odchádza na front. Stretol sa tu s krutosťou, vraždením, ale i s Larisou, ktorá má svojho muža Pašu. Larisa ho veľmi priťahuje, ale vzdoruje jej a po zranení sa vracia do Moskvy. Robí v nemocnici, ale bieda a hlad sa stupňujú, preto s rodinou odchádza sa Sibír. Žije tu spokojne, až sa opäť stretne s Larisou a nedokáže ju odmietnuť.

Dostane sa do zajatia partizánov, a hoci s ich myšlienkami nesúhlasí, musí s nimi bojovať. Po čase sa mu podarí utiecť, chce sa vrátiť k žene a synovi, ale dostane list, že emigrovali do Francúzska. Jurij sa vracia na Sibír, kde žije s Larisou a jej dcérou, ale jeho šťastie naruší JUDr. Komarovsky, do ktorého sa Larisa zamiluje a Jurija opúšťa. Po strate Larisy nenachádza zmysel svojho života, preto putuje po Rusku, opustí sa a živorí na okraji spoločnosti. Ožení sa s jednoduchou ženou a má s ňou deti, ale už nedokáže byť šťastný, pretože ju nedokáže milovať. V deň, keď sa rozhodne vrátiť k normálnemu životu, k svojej práci ,zomiera v elektrárni na srdcový kolaps. Román končí obrazom gulagu, v ktorom žijú ľudia v neľudských podmienkach a strácajú svoju identitu.