(1918 – 1945)
Americká literatúra
„Stratená generácia“
– takto bola označená generácia spisovateľov, ktorí žili a tvorili po I. svetovej vojne
- toto označenie využila Gertrúda Steinová – americká psychologička žijúca v Paríži, schádzali sa u nej vtedajší umelci a spisovatelia
Ernest Hemingway
- boj najvýznamnejším spisovateľom „stratenej generácie“
- bol nositeľom Nobelovej ceny za literatúru
- najznámejšie knihy: Slnko aj vychádza, Zbohom zbraniam, Starec a more, 49 poviedok, Muži bez žien, Komu zvonia do hrobu
- vojnový román Zbohom zbraniam
Obsah:
Henry je Američanom slúžiacim v Talianskej armáde. Pohybuje sa hlavne v oblasti sanitnej služby. Býva na izbe vo veľkej vile, ktorú skonfiškovala armáda, spolu s Rinaldim. Bol to jeho najlepší priateľ, ktorému sa často zdôveroval, pretože mali rovnaké názory na vojnu.
K ich jednotke boli pridelené aj anglické ošetrovateľky. Jedna z nich, Catherine Barkleyová, sa mu páči. S tým sa zdôverí Rinaldimu, ten sa mu vysmeje, a tým sa to končí. Frederick má prísť zo všetkými sanitkami a ošetrovateľmi na určité miesto, kde predpokladajú ťažké boje, a teda aj veľa ranených. Keď čakal v zákope aj s ostatnými zdravotníkmi a jedol syr – jeho obľúbené jedlo, zasiahol ich granát. Ostatní to v zákope neprežili a on je ťažko ranený v oblasti nôh. Tento okamih patrí medzi najotrasnejšie opisy, pretože Henry počuje výkriky svojho zomierajúceho kolegu, ktorému nemôže pomôcť.
Po základných ošetreniach je umiestnený v poľnej nemocnici, z ktorej je prevezený do zotavovne. Z údivom zistí, že jeho ošetrovateľka je už známa Catherine, do ktorej sa zaľúbi. Podrobí sa tu riskantnej operácii kolena, aby sa mohol čo najskôr vrátiť na front. Rehabilitácia sa predĺži ešte tým, že si spôsobil veľkým množstvom alkoholu žltačku. Keď už odchádza, Catherine mu oznámi, že čakajú dieťa.
Po návrate do svojej jednotky zistí, že Nemci postupujú smerom na nich a cestou všetko ničia. Dostane príkaz, zobrať si troch vojakov a s nimi sanitky, ktoré mali odísť na bezpečné miesto. Dostali sa do pomaly postupujúcej kolóny, a tak sa rozhodli ísť cez polia. Tie sú však zablatené, takže uviaznu a musia ísť pešo. Domáci ľudia začnú po nich strieľať a jedného z jeho troch podriadených zastrelia. To vydesí ďalšieho z nich, a tak dezertoval.
Na prechodoch cez mosty sú hliadky, ktoré zistili, že niektorý Nemci sa prezliekli za talianskych poručíkov, a tak chytia aj Henriho. Rozhodol sa dezertovať, skokom do ľadovej vody, pretože všetkých pred ním aj bez vypočúvania zastrelili. Naskočil na vlak idúci do Milána, lebo vedel, že tam je Catherine. V noci počas dažďa a silného vetra spolu preplávali na malom člne cez jazero do Švajčiarska. Tam strávili zimu v horách, vo vile u starých manželov v podnájme. Keď sa blíži čas pôrodu zišli do mesta.
Dielo končí tragicky smrťou Catherine pri pôrode. Jej smrť navonok nie je priamym dôsledkom vojny, ale rovnako je nezmyselná, ako 10-tisíce mŕtvych na frontoch. Vojna, ktorá ho už nemohla zasiahnuť fyzicky, zranila ho takto. Táto nezmyselná rana je spoločným znakom značnej časti Hemingwayových hrdinov.
V jednej pasáži autor prirovnáva vojnu k jatkám.
William Faulkner
- patril k predstaviteľom „stratenej generácie“
- bol nositeľom Nobelovej ceny za literatúru
- romány: Sartoris, Bľabot a bes, Neodpočívaj v pokoji
- Faulkner miestami narušuje tradičné rozprávačské postupy, vypúšťa z textu interpunkciu; ide o pokus komunikovať s čitateľom, upútať jeho pozornosť, prípadne uvoľniť jeho fantáziu
John Dos Passos
- trilógia USA: bola zvláštna tým, že to bola montáž príbehov, skutočných udalostí, textov piesní, výstrižkov z novín, životopisov prezidentov a politikov, zaznamenal do nej aj vtipy
- táto technika vytvára ilúziu nefalšovaného prepisu skutočnosti
Theodore Dreiser
- román
Americká tragédia
- od ostatných diel „stratenej generácie“ sa odlišuje tým, že sa zakladá na skutočnej udalosti. Román hovorí o ctižiadostivom mladom mužovi, ktorý zavraždil svoju milenku, lebo mu prekážala v kariére. Po dlhom vyšetrovaní ho usvedčili a popravili na elektrickom kresle.
Erich Maria Remarque
Na západe nič nového
- psychologický román
Motto: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú poznačila vojna i keď unikla jej granátom.“
- prevláda tu úvahový slohový postup vo forme vnútorného monológu
znaky románu:
-veľa postáv
-dejové línie
-má dej
-striedanie prostredia
-dlhší časový úsek
-postavy sa vyvíjajú
Obsah:
Dej románu sa točí okolo mladých, 19násť ročných chlapcov, ktorí pod vplyvom svojich profesorov odchádzajú počas prvej svetovej vojny bojovať do zákopov západného frontu. Rozprávačom príbehu je Paul Bäumer, ktorý so svojimi spolužiakmi odchádza na vojenský výcvik do Klosterbergu.
Na výcviku, ktorý trval desať týždňov im znepríjemňoval výcvik ich veliteľ Himmelstoss, zvaný „Postrah Klosterbergu.“ Bol to malý, energický a neznášanlivý veliteľ, ku ktorému každý pociťoval odpor. Deň pred odchodom z kasárni sa mu odplatili za znepríjemňovanie výcviku bitkou. Himmelstoss však v nich prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na priateľstvo.
Na fronte je to však horšie, ako na výcviku. Vidia ľudí, ktorí nemajú hlavy, ležať vojakov, ktorým odtrhlo obe nohy. Prežívajú pocit bezmocnosti. Paul opisuje ich reakcie a správanie, keď sa musia skrývať v zákopoch počas bubnovej paľby a keď na nich púšťajú plyn. Často jedia len suchý chlieb, ktorý si poctivo strážia pred potkanmi. Vojna kriví charaktery, sú bezcitní, ale aj k sebe navzájom. Až tu si uvedomujú, čo je vlastne vojna.
Neskôr Paul odchádza na dovolenku do rodného mesta, kde nachádza chorú matku. Doma sa v ňom prebúdzajú city, čo pre neho ako vojaka nie je najlepšie. Spomína na detstvo, školu, akoby to bolo nedávno. Jedného dňa sa na prechádzke v meste stretáva s riaditeľom gymnázia, kde chodil pred odchodom do výcvikového tábora. Riaditeľ mu pri rozhovore povie, aby si „s tou vojnou pohli.“ Paul si pomyslí, že tento človek si neuvedomuje, čo v skutočnosti znamená vojna. Z rodného mesta odchádza s pocitom, že už nebude taký vojak ako predtým.
Po príchode na front sa dozvedá o veľkých stratách v jeho a iných jednotkách. Keďže jeho jednotka už odišla do prvých línií, preveľujú ho do tábora strážiť Rusov. S nimi si navzájom vymieňa jedlo. No netrvá to dlho, lebo sa znova vracia do prvých línií. Na fronte Paul so svojimi priateľmi rozmýšľajú o príčine a vzniku vojny, ale hlavne o jej zbytočnosti, nezmyselnosti a neľudskosti vojnového besnenia.
Raz pri vyprázdňovaní dediny, Paula a Alberta zraní črepina z granátu. Paul je zranený, ale dokáže chodiť a ponáhľa sa pomôcť Albertovi, ktorý nemôže chodiť. Po skončení bombardovania Paul odvedie Alberta do lazaretu a hneď nato s ním odchádza do nemocnice. Tam sa Albert dozvie veľmi nešťastnú správu. Príde o nohu. Nechce už ďalej žiť, nevie si predstaviť život bez nohy, ale Paul mu sľubuje, že sa oplatí žiť, že bude stále pri ňom. Po niekoľkých týždňoch v nemocnici odvelia Paula zase na front, kde je veľa jeho priateľov mŕtvych a vojsko je skoro vyradené. Detering sa pokúsil utiecť z frontu, ale chytia ho. Najskúsenejší Paulov priateľ Stanislaus Katczinsky tiež zomiera. Príčinou smrti je kúsok granátu. Muller zomiera po zásahu do žalúdka. Na fronte je málo ľudí aj munície. Každý hovorí o mieri a prímerí. Všetci čakajú. Poľné ťaženie však pokračuje – pokračuje aj zomieranie.
Ako posledný zo svojej frontovej línie zomiera Paul s pokojným úsmevom na tvári, keď rozhlas oznamuje: „Na západe nič nové.“ Pokusom Remarqueovho románu je podať správu o generácií, ktorá bola zničená vojnou – aj keď unikla jej granátom.
Romain Rolland
- najdôležitejším protivojnovým dielom je novela Peter a Lucia – je to psychologická novela
- nezameriava sa na dej
- novela má bližšie k poviedke
- odohráva sa v rozpätí troch mesiacov, obdobie v sebe nesie symboliky
- využíva metódu harmónie kontrastov
- u Rollanda môžeme hovoriť o novom romantizme
„Mier žičí láske, ktorá je vlastná človeku, vojna ju zabíja“
Obsah:
Zrazu nič nie je ako predtým a všetko sa drasticky mení. Peter v najväčšom návale melanchólie, keď sa dozvedá, že o pol roka musí narukovať, spoznáva chudobnú Luciu, ktorá sa stáva zmyslom jeho života. Ich prvé stretnutie sa uskutoční vo vlaku, pri bombardovaní Paríža Nemcami.
"Petrova ruka chytila akúsi ruku, ktorá sa ho ľahko dotýkala. A keď zdvihol oči, videl, že je to Ona."
"Toho večera, keď sa Peter vrátil domov, všetky otázky o živote a smrti zmĺkli."
Peter intenzívne prežíval prvé vzruchy lásky, znásobené hrozbou vojny. Náhoda im pomohla opäť sa stretnúť pri schodoch Mosta umierania, ale kým sa Peter spamätal, opäť mu zmizla. Po týždni sa stretli v Luxemburskej záhrade, a tam sa jej prvýkrát prihovoril. Dozvedel sa, že Lucia chodí denne do múzea, lebo amatérsky maľuje pre peniaze. Sú to zväčša len málo vydarené gýčovité napodobeniny slávnych diel, alebo zhotovuje portréty podľa fotografií. Vystrašila ho predstava, že Lucia by ochotne pracovala aj v muničnej továrni tak, ako jej matka, keby nemala inú možnosť. Potrebuje hlavne prežiť. Bola dievčaťom "s predčasnou skúsenosťou", ktoré poznalo zápas o každodenný chlieb. Mala usmievavú, pokojnú povahu, život brala tak, ako prišiel. Netrápila sa o zajtrajšok, lebo si uvedomila, ako málo stačí na prerušenie života, ktorý "visí len na vlásku".
Ich vzájomné stretnutia boli čoraz častejšie, sprevádzal ju po Paríži, keď chodila predávať obchodníkom svoje obrazy. Peter si vymohol, aby Lucia maľovala jeho portrét doma, keď jej matka pracovala. Tu sa dozvedel o jej detstve a rodine. Lucia nechcela, aby nastalo trápne ticho, a keďže Peter musel nepohnute sedieť kvôli obrazu, rozprávala stále ona. Potom sa až čudovala do akých podrobností zašla. Rozprávala mu o svojom detstve na vidieku. Pochádzala z Tourainska. Jej matka, dcéra z dobrej meštiackej rodiny, sa zaľúbila do učiteľa, gazdovského syna. Jej rodičia sa ale postavili proti manželstvu, no oni boli tiež neustúpčiví a vzali sa. Rodičia boli na ňu nahnevaní a nechceli o nich ani počuť... Manžel sa zodral v robote a ochorel. Žena teda pracovala za dvoch. Jej muž ale zomrel na začiatku vojny a matka s dcérou sa nijako neusilovali naviazať vzťahy s matkinou rodinou.
Lucia sa postupne Petrovi priznala, že s matkou si už nerozumie tak dobre ako pred vojnou. Vojna hlboko prenikla aj do medziľudských vzťahov.
Dva vojnové týždne plné zatýkaní, bojov uplynuli pre mladých zaľúbencov bez povšimnutia. Vojnu zatlačili do úzadia, sebecky sa venujúc len svojmu citu-zaľúbeniu. Petrovi vyplnili spoločné chvíle s Luciou celú dušu, už nehľadal porozumenie u staršieho brata. Filip náhodou odhalí príčinu Petrovej zmeny a opäť nachádzajú dôverný vzťah. Vie, že čas Petrovho odchodu do vojny sa blížil, čo ho napĺňa smútkom. Peter je odhodlaný, že až tam bude, nebude zabíjať. Filip však vie, "čo neúprosná stádna sila vie urobiť zo slabých duší a ich vôle."
V marci sa stupňovali správy o hrôzach vojny, ale Peter a Lucia ešte stále nechceli nič vidieť. Potajomky sa rozhodli, že sa jeden druhému oddajú skôr, než ich od seba rozdelí "slepá ukrutnosť ľudí." Tým veľkým dňom mal byť posledný marcový deň - Veľká noc.
Sobotu pred kvetnou nedeľou sa vybrali na prechádzku do lesa. Ľahli si na suché lístie a tu v prírode zachvátili Luciu smutné myšlienky. Ich láska však bola stále taká silná. Čím sa viac sa približoval deň, keď sa mali oddať jeden druhému, tým viac sa báli.
Cez veľkonočný týždeň dosiahol nemecký nápor svoj vrchol.
Na Veľký piatok si prišli Peter a Lucia vypočuť hudbu do Chrámu svätého Gerváza. Lucia uzrela uprostred davu rusovlasé, asi dvanásťročné dievčatko so záhadným, nežným úsmevom. Keď ho ukázala Petrovi, dievčatko sa preľaklo a zmizlo. Vznášali sa na krídlach hudby a ich srdcia sa naplnili láskou s radosťou.
„V tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.".
Pásmo postáv – realizuje sa v dialógu
Replika – prehovor jednej osoby v rámci dialógu
Pacifizmus – odmietanie vojny a násilia
Pacifista – človek, ktorý odmieta vojnu a násilie a odmieta aj nosiť zbraň
Anglická literatúra
Experiment próz
James Joyce
Virginia Woolfová
-vplyvy impresionizmu, expresionizmu, symbolizmu
-zachytávali myšlienkový svet hrdinov
-sústredili sa na vnútorné vzťahy postáv
-technika „zachytenia“ prúdu vedomia
Anglická dramatická tvorba
George Bernard Shaw
- je pôvodom Ír, ktorý odišiel do Anglicka a tu aj v roku 1950 zomrel
- písal sociálno-kritické hry s historickými námetmi
- sociálna dráma
Pygmalion
Postavy:
kvetinárka Eliza Doolitlová
profesor Higins
plukovník Pickering
Obsah:
Eliza je jednoduchá kvetinárka, neokrôchaná, nevzdelaná, hoci je pekná, nemôže sa dostať do lepšej spoločnosti. Nemá jemné a kultivované správanie a je nemajetná.
Profesor Higins a Pickering uzatvoria stávku. Profesor tvrdí, že pomocou naučeného správania spraví z tejto kvetinárky dámu. Učí ju slušne rozprávať a správať sa spoločensky na úrovni. Profesor stávku vyhrá, Eliza sa správa ako dáma. Vyššia spoločnosť ju neprijme pre jej pôvod a nemajetnosť. Profesor sa bezcitne viac o ňu nezaujíma. Eliza si uvedomuje svoje beznádejné postavenie a radšej sa vracia do svojej spoločenskej vrstvy, kde sa necíti byť ponižovaná. Nájde si primeraného partnera, s ktorým založí rodinu.
- námet čerpal z Antiky – z Ovídiových premien, kde Pygmalion bol sochár, ktorý vymodeloval sochu krásnej dievčiny a zamiloval sa do nej = putovanie motívov
- je to napokon námet k muzikálu My fair lady
- historická hra
Svätá Jana
- ktorej námetom je príbeh Johanky z Arku
- pretože v roku 1920 bola vysvätená
- v tejto hre je na konci netradičný epilóg – na scéne sa nachádzajú všetky postavy a schvaľujú toto vysvätenie, hoci ju pred tým odsúdili na smrť
- bola predlohou opery Svätá Jana
Dadaizmus a Surrealizmus
Dadaizmus
-dada – je to pomenovanie detskej reči, návrat k nezmyselnému detskému bľabotaniu
-vzniká ako odpor voči malomeštiackej spoločnosti, voči politike, odpor voči oficiálnym kruhom, voči spoločenským konvenciám, voči nezmyselnosti vojny
-zakladateľom skupiny dadaistov bol Tristan Tzara
Tristan Tzara
-bol básnik rumunského pôvodu žijúci v Paríži, ktorý vydal svoj manifest v roku 1918
-k dadaistom patrili aj maliari, nie len básnici
Surrealizmus
-vyvinul sa z dadaizmu (v preklade nadrealizmus)
-spájanie vedomia so snami a fantáziou, podvedomím
-tvorba bez „kontroly vedomia“
-základom sú asociácie, predstavy, sny
-voľný verš, genitívna metafora
-pochmúrna atmosféra v očakávaní vojny
predstavitelia:
P. Saupault, A. Brenton
„Magnetické polia“
„Spojené nádoby“
- manifesty surrealizmu
Franz Kafka
- nemecký autor žijúci v Prahe (ako národnostná menšina)
- nadviazal na surrealizmus a expresionizmus
- jeho dielo ovplyvnil S. Freud (výklad snov, psychoanalýza)
„
Proces“ - román
„
Premena“ - poviedka
- autor na vyjadrenie myšlienok postavy môže používať: priamu reč a nevlastnú priamu reč – vnútorný monológ, vnútorná priama reč
- označujeme ho zvyčajne jednou úvodzovkou alebo dvoma úvodzovkami vtedy, keď je priama reč označená pomlčkou
Ruská literatúra
- socialistický realizmus – metóda písania
-
Maxim Gorkij
– bol tvorcom socialistického realizmu – hlavná črta tejto literatúry bola oslava budovania a úspechov proletariátu (robotnej triedy) a boj proti kapitalizmu
-
Matka – tento román bol predlohou „kvalitnej“ literatúry
Poetizmus
-je to česká obdoba surrealizmu
-vyjadruje fantáziu, sny, predstavy, podvedomie, zvláštne obrazy, metafory, asociácie
+ radosť zo života – vitalizmus
+ exotické motívy (krajiny, kolotoče, cirkus...)
+ hru so slovom – využívanie viac významovosti slov
+ zmyslové vnemy
Autori:
Jiří Wolker
- spája sa so slovenskom
-liečil sa v Tatranskej Polianke z tuberkulózy
-na jeho počesť sa každoročne organizuje literárna súťaž Wolkrova Polianka
Epitaf – z jeho náhrobku je známy
Vítězslav Nezval
- báseň
Edison
-je to lyrická básnická skladba
-autorská prítomnosť
Refrén: „Bylo tu však něco těžkého co drtí
smutek stesk a úzkost z života i smrti“
- sú v ňom rôzne obmeny – variácie
- v poslednej strofe bola využitá paralela
Jaroslav Seifert
- patril k predstaviteľom poetizmu
- jadro umeleckej avantgardy tvorili príslušníci skupiny Devětsil
- šíril vitalistický optimizmus, radosť zo života chápaného zmyslami
Jaroslav Hašek
Osudy dobrého vojáka Švejka za první světové války
Hlavná postava
– Jozef Švejk – obyčajný, jednoduchý český človek „superarbitrovaný pro blbost“. Je to originálna postavička – „heroikomický hrdina“
Celé dielo vyznieva ako kritika Rakúsko – Uhorskej armády, zosmiešňuje a hyperbolizuje nedostatky a prehrešky jej veliteľov, dôstojníkov, vojenských lekárov, vojenských kňazov a systémov ako celku. Využíva situačný a aj slovný humor.
Knihu tvorí sled príbehov, ktoré Švejk zažíva a je pretĺkaný príbehmi, ktoré Švejk rozpráva ako príklady na rôzne situácie.
Obsah:
Katastrofa. Plukovník Bedřich Kraus je hrozný blbec. Keď o niečom rozprával, hovoril samé pozitívne veci a pritom sa pýtal, či každý rozumie najprimitívnejším veciam. Bol tak blbý, že sa mu dôstojníci z ďaleka vyhýbali. Švejk bol vojenským sluhom nadporučíka Lukáša. Raz si nadporučík po skončení vyučovania v škole jednoročných dobrovoľníkov vyšiel na prechádzku s plukovníkovým psom Maxom. Mal sa stretnúť s jednou dámou na rohu Panskej ulice. Ako tak išiel, nevšimol si plukovníka a on naňho zakričal. Lukáš sa spamätal a zasalutoval. Plukovníkovi to však vadilo a vynadal mu, že si má dôstojníkov s vyššou hodnosťou všímať viac.
Pes Max si spomenul na svojho bývalého pána, začal na plukovníka skákať a radovať sa. Kraus obvinil Lukáša, že mu psa ukradol, ale on sa bránil. Plukovník si Lukáša zavolal na nepríjemný pohovor. Po tomto rozhovore bol Lukáš neuveriteľne nahnevaný na Švejka, ktorý mu psa dal za päťdesiat korún. V kasárňach si Lukáš Švejka zavolal do izby na pohovor. Chcel mu dať najprv „pár přes hubu“, ale Švejk naňho hľadel úprimným a dobrosrdečným pohľadom blbca a nadporučík Lukáš si to rozmyslel. Zamával mu pod nosem päsťou a zareval: „Vy jste, Švejku, ukradli psa!“ Lukáš si pekne zanadával a spravil zo Švejka ako vždy všetko možné od „blbce“ až po „hajzla“. Nakoniec sa ukľudnil, poslal Švejka spať a spať išiel aj on. Ráno nadporučíkovi priniesol Švejk raňajky. Lukáš by ho najradšej poslal pred poľný súd, ale kvôli takej hlúposti by ho určite poslali späť. Plukovník Kraus si dal Lukáša zavolať a oznámil mu, že ho preložili k 91. Pluku v Českých Budějoviciach. Nadporučík si vzal Švejka so sebou.
Švejkove nehody vo vlaku. V jednom kupé cestou do Budějovíc sedel nadporučík Lukáš, Švejk a neznámy, úplne holohlavý pán. Lukáš celú cestu, ktorú prešli, nadával Švejkovi, pretože im vďaka nemu ukradli kufor. V tom kufri nebolo nič podstatné. Len zrkadlo a vešiak. Švejk sa odvážil osloviť neznámeho pána, ktorého si zmýlil so zástupcom banky Slávie. Holohlavý pán ho ignoroval. Švejk preto spomenul, „že normální člověk má mít na hlavě průměrne 60 až 70 tisíc vlasů“. Pána sa táto poznámka nesmierne dotkla a „vykopl ho do chodby“. Ten neznámi pán bol „nejstrašnejší inspekční generál, který se kdy narodil“. Lukáš Švejka kvôli tomuto incidentu nechcel ani vidieť.
Švejk sa začal s jedným železničným zriadencom rozprávať o záchrannej brzde. Ukázal mu, ako to všetko funguje a ani sa nenazdali a vlak zabrzdil. Nikto z nich dvoch nevedel, ktorý vlastne vlak zabrzdil. Vina však nakoniec spadla na Švejka. Sprievodca chcel od Švejka 20 korún pokuty, ale on zaplatiť nechcel. Švejka preto vysadili a odviedli za prednostom stanice, zatiaľ čo vlak sa pohol do Českých Budějovíc.
Na stanici presvedčil o svojej nevine všetkých okolo stojacích ľudí, ale prednostu nepresvedčil. Jeden pán sa ponúkol, že za Švejka zaplatí. Stalo sa a pozval Švejka na pivo. Švejk nemal žiadne peniaze. Dostal päť korún na cestu a iné útraty. Pán odišiel a Švejk zostal v hostinci sám. Stretol sa tu s vedným Maďarom, s ktorým sa dorozumieval posunkami. Zrazu sa tu zjavila vojenská kontrola. Chceli po Švejkovi dokumenty, ale všetky mal Lukáš vo vlaku do Budějovíc. Hliadka ho odviedla k lajtnantovi, ktorému sa to všetko pokúsil vysvetliť. Poslal ho na vlak, ale keďže nemal peniaze, musel ísť pešo. Švejk sa teda pobral pešo, ale na zlú svetovú stranu.
Citát
„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsem ho neukrad.“
„Věděl jste o tom, že je to kradený pes?“
„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsem věděl, že je ten pes kradenej.“
„Švejku, ježišmarjá, himlhergot, já vás zastřelím, vy hovado, vy dobytku, vy vole, vy hajzle jeden. Jste tak blbej?“
„Tak, poslušně hlásím, pane obrlajtnant.“
„Proč jste mně vodil ukradenýho psa, proč jste mně tu bestii nasadili do bytu?“
„Abych vám udělal radost, pane obrlajtnant.“
Boris Pasternak
- román
Doktor Živago
- román napísaný po II. svetovej vojne....ale písaný o I. svetovej vojne
čas: o rokoch 1903 – 1929 (1. svetová vojna, veľká októbrová socialistická revolúcia, občianska vojna, nová ekonomika)
hlavná postava:
Živago – lekár -vzťah k jeho dvom životným láskam
Tamara – jeho manželka
Larisa – jeho milenka
prostredie: drsné Rusko okolo VOSR
dej: Zobrazuje osud človeka, ktorý chce byť nezávislý na politickej moci, ťažko prežíva osud, ktorý ho prenasleduje a nesúhlasí s vládnou mocou.
-román končí EPILÓGOM z roku 1943 – vyjadrujú sa v ňom ruský dôstojníci o gulagoch
Obsah:
Hlavný hrdina je Jurij Živago, pochádza z bohatej rodiny, keď mal 10 rokov, jeho otec spáchal samovraždu, matka zomrela. On vyrastal u príbuzných, už ako gymnazista stretol svoju osudovú ženu Larisu. Vyštudoval medicínu, oženil sa s dcérou vplyvného agronóma, ale jeho kariéru narušila vojna a po narodení syna odchádza na front. Stretol sa tu s krutosťou, vraždením, ale i s Larisou, ktorá má svojho muža Pašu. Larisa ho veľmi priťahuje, ale vzdoruje jej a po zranení sa vracia do Moskvy. Robí v nemocnici, ale bieda a hlad sa stupňujú, preto s rodinou odchádza sa Sibír. Žije tu spokojne, až sa opäť stretne s Larisou a nedokáže ju odmietnuť.
Dostane sa do zajatia partizánov, a hoci s ich myšlienkami nesúhlasí, musí s nimi bojovať. Po čase sa mu podarí utiecť, chce sa vrátiť k žene a synovi, ale dostane list, že emigrovali do Francúzska. Jurij sa vracia na Sibír, kde žije s Larisou a jej dcérou, ale jeho šťastie naruší JUDr. Komarovsky, do ktorého sa Larisa zamiluje a Jurija opúšťa. Po strate Larisy nenachádza zmysel svojho života, preto putuje po Rusku, opustí sa a živorí na okraji spoločnosti. Ožení sa s jednoduchou ženou a má s ňou deti, ale už nedokáže byť šťastný, pretože ju nedokáže milovať. V deň, keď sa rozhodne vrátiť k normálnemu životu, k svojej práci ,zomiera v elektrárni na srdcový kolaps. Román končí obrazom gulagu, v ktorom žijú ľudia v neľudských podmienkach a strácajú svoju identitu.
Slovenská literatúra
Milo Urban
- román
Živý bič
- román sa skladá z dvoch častí, ktoré za sebou chronologicky nasledujú
1. Stratené ruky
2. Adam Hlavaj
- román sa odohráva v čase 1. svetovej vojny
- miesto – dej sa odohráva v dedine Ráztoky
- umelecký smer – má znaky expresionizmu
- román má špeciálne označenie – označujeme ho ako unanimistický (una anima – jedna duša) – znamená to kolektívne konanie postáv, konkrétne dedinčanov
dej:
1. časť: Eva Hlavajová chce dostať z vojny svojho manžela Adama Hlavaja. Eva ide za notárom Okolickým, on ju zneužije. Eva s ním ostatne tehotná, čaká jeho dieťa. V krčme prepíjali všetci chlapi svoje peniaze, ktoré získali za zradu, statky. Krčmár viedol krčmu takým spôsobom, že čím bolo horšie, tým drahšie predával. Hlavajová porodila notárovo dieťa. Ilčíčka ho išla dať pokrstiť, no farár dieťa pokrstiť nechcel. Hlavajová šla za notárom kvôli Adamovi. Po tom, ako odišla od notára, skočila do rieky a zabila sa.
2. časť: Adam prichádza z vojny ako zbeh (utiekol z vojny). Po jeho príchode sa ľudia divili jeho správaniu a on sa divil tomu ich. Bolo to preňho zvláštne. Keď zistil, čo sa stalo v dedine, všetci sa vzbúrili proti notárovi.
Jozef Cíger Hronský
- román
Jozef Mak
- román sa odohráva v období okolo 1. svetovej vojny (zistíme to tak, že Mak sa dostáva na front)
- miesto príbehu – slovenská dedina - zaostalá, chudobná, malá
dej:
Jozef Mak – „človek milión“ – obyčajný, jednoduchý, chudobný dedinský človek, ktorý pri narodení dostane len pracovité ruky a hladné ústa. Narodí sa ako nemanželský, stráca tým nárok na rodičovské dedičstvo a jeho brat Jano to aj využíva. Má ťažké detstvo a veľmi skoro odchádza pracovať. Makovcom zhorí dom.
Jano je lenivý – než by ho mal postaviť, tak sa nasťahujú ku krstným. Jožo tam spoznáva Marušu. Dohodnú sa, že sa zoberú. Jožo postaví nový dom. Povolajú ho na vojnu. Maruša ho nečaká a vydá sa za Jana. Jožovi sa na vojne darí. Vracia sa domov a zisťuje, že Jano mu zobral aj dom aj Marušu.
Maruša je nešťastná, ochorela, oškaredela a začala piť. Jano oddelí Jožovi polovicu v dome. Jožo sa ožení s nenápadnou, chudobnou, bledou a chudou Julou. Jula naopak, akoby svadbou opeknela. Jula Joža verne a úprimne milovala, jeho city sa rozvíjali až po svadbe – veľmi dlho a postupne.
Maruša sa pokúša Joža zviesť, ale zistí, že robí chybu a aj Jožo k nej ochladne. Marušin osud je tragický – zomiera dobrovoľne.
Jožovi a Jule sa narodí syn. Jula zomiera po pôrode a Jožo zostáva so svojím krížom a údelom tak, ako mu bolo na začiatku sľúbené.
Záver:
„Trp Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak."
