Próza naturizmu

- hlavné znaky:

-rozprávkovo mýtické motívy (najmä postavy, mytológia čísel, prírodné úkazy)
-tajomstvo okolo hlavnej postavy
-introvertnosť hlavne postavy (uzavretosť, nespoločenskosť)
-silná lyrizácia textu (oživovanie – personifikácia prírody, metafory, epitetá, prirovnania)
-vrchárske prostredie (dej sa odohráva v horských osadách alebo dedinách, ktoré sú obklopené lesmi)
-človek ako súčasť prírody

-predstavitelia: Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, Fratnišek Švantner, Ľudo Ondrejov

Dobroslav Chrobák

- novela Drak sa vracia

Obsah:

Poloslepý hrnčiar našiel raz pri ceste opustené dieťa. Zobral si ho k sebe, vychoval ho a vyučil svojmu remeslu. Keď už celkom oslepol, chlapec ho všade musel sprevádzať. Nemal možnosť zblížiť sa so svojimi rovesníkmi, stal sa samotárom. Deti za ním hádzali kamene a neskôr ho začali volať Drakom. Keď mal Drak 14 rokov, starý hrnčiar spadol do jamy na hlinu a zomrel. Spočiatku sa to nikomu nezdalo čudné, ale neskôr, keď sa neďaleko našla mŕtvola zahrdúseného dievčaťa, začali upodozrievať Draka, že to on zabil i starého hrnčiara.

Ľudia mu začali pripisovať vinu za všetko zlo – ohne, povodne, hlad, choroby – čo sa v dedine stalo. Boli presvedčení, že má čarodejnú moc a všetci ho nenávideli. Všetci, okrem Evy, ktorá sa do Draka zamilovala, chodievala za ním, celé hodiny ho sledovala pri práci.

Dedina usúdila, že sa Draka musia zbaviť. Jedného dňa našli Draka s rozbitou hlavou v jame na hlinu. Eva ho obetavo opatrovala, i keď ju za to celá dedina odsudzovala. Keď Drak vyzdravel, bez slova a rozlúčky odišiel z dediny. Eve sa po jeho odchode narodil syn, ktorého vychovávala jeho matka. Roky čakala na Draka, a keď a nevracal, vydala sa za Šimona Jariabka. Ich manželstvo nebolo šťastné, boli si cudzí. Šimon mal Evu rád, ale nedokázal jej to povedať, pretože cítil, že Eva ešte stále myslí na Draka.

Prešli roky a dedinu znova postihli nešťastia. Následkom veľkého sucha začali horieť okolité lesy a hrozilo, že lesy a statky celej dediny uhynú na pastvinách. A práve vtedy sa do dediny vrátil Drak. Cez jedno oko mal čiernu pásku, na líci hlbokú jazvu – stopy nenávisti dediny voči nemu. Chcel sa späť usadiť vo svojom dome a venovať sa svojmu remeslu – hrnčiarstvu. Potreboval si získať stratenú dôveru ľudí, a preto sa ponúkol, že privedie stádo späť do dediny. Drakovi nikto neveril, ale nemali inú možnosť – cestu poznal iba on. Pohrozili mu, že ak sa do týždňa nevráti, podpália mu dom. Rozhodli sa, že Draka pre istotu odprevadí Šimon.

Šimon s Drakom sa vybrali do hôr za stádom. Drakovi sa podarilo zachrániť stádo, v horách sa však museli zdržať o niečo dlhšie, preto Drak poslal odkaz richtárovi dediny, že prídu neskôr.

Šimon nedôveroval Drakovi, omylom sa nazdával, že Drak ich všetkých oklamal a predal stádo Poliakom. V noci sa potajomky vrátil z dediny a sám podpálil Drakov dom. Drak sa však už vtedy blížil aj so stádom k dedine. Úlohu splnil, dodržal slovo. Priviedol si aj životnú družku, svoju lásku, mladú Poľku Zošku. Eva si až teraz uvedomila, že Drak ju nemiluje a že ten, kto ju má skutočne rád, je Šimon. Eva a Šimon si konečne k sebe našli cestu. Šimon sa hanbil za to, čo urobil. Drak mu to však odpustil.

Margita Figuli

- novela Tri gaštanové kone

- má podtitul – „rozprávka o šťastí, ktorá sa volá život“

„Ľudia sa to naučili volať šťastím, ale my, Magdalénka moja, my to budeme volať životom.“

Obsah:

Hlavná postava Peter sa po dlhom čase vracia do svoje rodnej dediny. Žije vlastným tuláckym životom a živí sa skupovaním dreva pre žilinskú pílu. Raz si šiel obzrieť drevo po Babiu horu a pri tejto príležitosti chcel navštíviť aj Maliarikovcov, u ktorých slúžil ako malý chlapec. Priatelil sa s ich dcérou Magdalénou, zamiloval sa do nej a ona naňho čakala. Keď išiel, z poľskej strany sa ozvali výstrely. Boli to výstrely žandárov na pašerákov koní. Boli dvaja a jeden z nich mal postreleného koňa, ktorý sa pri potoku zrútil na zem. Išiel im pomôcť a v jedom z pašerákov spoznal Magdaléninho bratranca Jozefa Greguša a ten druhý bol jej snúbenec Jano Zápotočný.

Tak si to priala jej matka, pretože Jano bol vychýrený boháč a s pašovaním by aj tak po svadbe prestal. U Maliarikovcov našiel doma iba starého Maliarika a dozvedel sa, že Magdaléna s matkou boli sušiť seno a vrátia sa až večer. Jano sa však veľmi bál stretnutia Petra a Magdalény. Raz sa však stretli pred sýpkou, keď Magdaléna niesla ovos koňom. Peter bol veľmi rád, že ju znova vidí, ale Magdaléna sa zmohla iba na plač. Zrazu počuje erdžanie koní. Jedným skokom bol v maštali a videl na zemi ležiacu Magdalénu. Zodvihol ju a odniesol domov. Matka kvôli tomuto poplašila celú krčmu, kde bol aj Jano. Petrovi sa podarilo Magdalénu vzkriesiť.

Na druhý deň sa poberal preč, ale Maliarik ho prehovoril, aby zostal, že večer sa budú páliť svätojánske ohne. Tu sa Peter opäť stretol s Magdalénou. Sľúbila mu, že sa nevydá, svadbu bude odďaľovať, ako sa len dá a bude naňho čakať, kým príde s troma gaštanovými koňmi a v rodnej dedine postaví domček. To všetko však Zápotočný vypočul a rozhodol sa prekaziť ich plány.

Peter najprv robil na píle, potom sa dal na kupčenie koní a začal stavať domček na mieste, kde bývali jeho rodičia, a kde aj zomreli v plameňoch. Ujček ho prichýlil pod svoju strechu a so stavbou mu pomáhal. Trvalo skoro dva roky, kým sa Peter na to všetko zmohol. Keď sa vrátil aj s troma požičanými gaštanovými koňmi, v dedine sa dozvie, že Magdalénu Jano násilnícky zneužil a vydala sa za neho. Jano je na ňu surový, lebo ju stále upodozrieva, že čaká toho s troma koňmi. V ten deň boli Magdaléna s mužom na poli a Peter sa pobral za nimi. Tu musel Magdalénu kriesiť, keď ju kôň kopol, pretože ho Jano nedal oddýchnuť, stále ho štval a šľahal. Raz keď pozatváral všetky brány a išiel mučiť koňa žeravým kutáčom, kôň ho kopol a pod jeho kopytami aj zomiera.

Peter si chce po Janovej smrti vziať Magdalénu za ženu, ale matka v tom bráni, pretože nechce prísť o Janov majetok. Z tohto dôvodu sa spolu dajú tajne zosobášiť a navždy odchádzajú z dediny, na ktorú chcú navždy zabudnúť.

František Švantner

- novela Malka

Obsah:

Valach miluje dievča, ktoré slúži u Michalčíkov a chce si ju vziať. Vie, že sú aj krajšie, ale Malka ho priťahuje najviac. „Nemôžem povedať, že by bola krásna. Malka sa mi páčila taká, aká bola, ba práve len taká, drobná, vypĺchnutá, ušmochtaná.“ Je rozhodnutý popýtať ju o ruku a ide za ňou do krčmy. V krčme nájde len Michalčíčku, ktorá bola celá ustarostená, pretože jej manžel mal byť už pred štyrmi dňami doma z jarmoku z Liptova nesúc so sebou tridsaťtisíc.

Valach nájde Malku v maštali pri robote a po opýtaní sa jej či by išla za neho dostane čudnú odpoveď“. „Opýtam sa brata, zajtra ti poviem.“ Valach jej navrhne aby na druhý deň prišla do Jám. Potom, ako mu odsúhlasila, že sa zajtra stretnú, rozbehne sa s veľkým nadšením naspäť na salaš. Po ceste mu vietor prináša predstavu Malky, ako keby stála pred ním. „Bola to ona, moja Malka, lebo som ju poznal po hlase a po vôni tela. Stála nado mnou ako anjelik. Akiste bola len v košieľke, nuž nočný chlad sa pravdepodobne prelieval po jej nahých ramienkach a plieckach, ktoré sa mohli belieť vo hviezdnom svetle ako lupene vodného kvietka.“

Po príchode na salaš sa stretáva so Šajbanom a hneď mu v hlave skrslo podozrenie, že je to náhrada za neho. Valach sa rozhodne, že pôjde na dolný benušský salaš, ak by sa ukázalo, že Šajban chce zostať na salaši. Na druhý deň, keď dostal úplne inú robotu ako inokedy, hotoviť drevo v lese, myslel neustále na Malku. Tešil sa na stretnutie s ňou tak, ako si to naplánovali. Lenže večer Malka nechodila a on netrpezlivo čakajúc na ňu si neustále predstavoval „Och, bolo že mi vtedy ľahko a dobre. Ani mi na um neprišlo hnevať sa na Malku, že nechodí. Verabože nie. Prepĺňala ma dôvera a tešil som sa z chvíľky, ktorá mi dávala trošku ochutnať z pohára šťastie. Vzduch sa chvel a mne sa zdalo, že mám na lícach Malkin dych, horúci a nepokojný, ktorý ma opíja, že ma omára blízkosť Malkinho tela, drobného bielučkého ako svíbové drevo.“

Namiesto Malky príde honelník s lístkom, ktorý mu poslala Malka. Ale Valach nevie čítať a chlapec mu poradí, že nech ide za Šajbanom, pretože on vraj vie čítať. Valach po prebdenej noci sa ráno rýchlo vybral za Šajbanom. Odvtedy, ako Šajban prišiel na salaš, ešte s ním vôbec neprehovoril, lebo nemal dôvodu. Šajban mu škodoradostne oznámi, že Malka mu odkazuje, aby zlato nekupoval, lebo sa ešte nemieni vydávať. Celý bol z toho sklamaný a zo šťastného dňa sa mu zrazu stal najnešťastnejší. Myslí si, že je to osud Boží.

Pred obedom mu honelník donesie správu, aby sa ponáhľal do Jám, že ho tam niekto čaká. Avšak nebola to pravda. V Jamách uvidel, ako Malka vymieňala Šajbanovi čistú košeľu za skrvavenú. Ešte začul ako sa zhovárali o Michalčíkovi a o peniazoch. Vtedy zažil Valach v sebe veľké sklamanie. Pretože Malka nebola pre neho len obyčajnou ženou ale niečím výnimočným. Valach stále premýšľajúc si ľahol na zem, a vtom odrazu začul kroky, bol to Šajban. Pustil sa s ním do bitky, ale Šajban bol silnejší. Valach preto túži ešte viac po pomste a rozhodne sa ísť za žandármi.

Valach sa hneď cíti veselšie a cestou sa zastavil v krčme u Malky, kde pri poldeci jej vyrozpráva, že bol pri žandároch a že jej milý sa bude musieť za všetko zodpovedať. Vtom mu Malka povie, že je to jej brat. Keď Valach počuje túto správu zmeravie ako soľný stĺp. Uvedomuje si, že spravil chybu a vybehne za Malkou na poľanu do Jám. Rozhodne sa, že zmätie žandárov ta, že prebehne cez poľanu. Keďže je už prítmie, žandári ho nerozpoznajú, strieľajú po ňom a Šajban zatiaľ utečie.

Je spokojný sám so sebou. Odčinil to, čo Malke spôsobil. Teší sa, že Malka videla, ako riskoval kvôli jej bratovi život. Ukryje sa v hore, kde dočkal rána. Ráno zájde na salaš, dozvedá sa, že baču odviedli žandári. Zájde do koliby a tam... „A tam ma čakala Malka. Ležala na holej zemi, vedľa ohniska, na ktorom nebolo stopy po ohni. Nohy jej voľakto prikryl kožúškom, aby im nebola zima, buď aby nesvietili tak veľmi úbeľom. Ruky mala položené vedľa tela, ako po robote a dolu, ľavým ramenom stekal jej uzučký potôčik čiernej hustej krvi. Tváričku mala vyjasnenú blaženým úsmevom a bielu, bielučkú ako svätá hostia. Oči klopila ako obyčajne....“