Alfonz Bednár

- román Kolíska

Obsah:

Dej sa rozvíja retrospektívne – cez spomienky hlavných postáv. Dej novely sa začína v roku 1952. Zita Černeková počúva v rádiu priamy prenos zo súdneho procesu s tzv. triednymi nepriateľmi. Jedným z obvinených je aj Jozef Majerský – podľa prokurátora kulak, sabotér a zradca. Majerský sa bráni obvineniam, tvrdí, že je nevinný. Jedným zo svedkov je aj Zitin manžel, Mišo Černek, bývalý veliteľ partizánskej skupiny. Má dosvedčiť, že Majerský ušiel od svojej jednotky s úmyslom prezradiť partizánov Nemcom. Predseda súdu číta Černekovu výpoveď. Zita počúva výpoveď svojho manžela s hnevom a odporom. Ľutuje Majerského, vie, že obvinenia nie sú pravdivé. Pri počúvaní rádia si spomenie na strašnú noc pred siedmimi rokmi.

Bolo to roku 1945. Zita bola sama s dieťaťom. Mišo Černek bol veliteľom partizánskej skupiny, nemala o ňom žiadne správy. Dedinu pred časom obsadili Nemci a tých, ktorí pomáhali partizánom, zabili – medzi nimi ženy aj deti – a ich domy podpálili. Zita sa zachránila, jej manžel akoby zázrakom nebol na zozname (ktorý dostali Nemci od gardistov-udavačov).

V tú noc bola dlho hore, lebo mala choré dieťa. Kolísala ho v kolíske. Neďaleko domu stál na stráži nemecký vojak. Do kuchyne zrazu vošiel Majerský. Videl, že sa tam ešte svieti a chcel požiadať o pomoc a úkryt. Zita ho prosila, aby odišiel, bála sa, že ak Nemci u nej nájdu partizána, zabijú ju i jej dieťa. Napriek tomu, že sa veľmi bála, ukryla Majerského v izbe pod perinami. Majerský sa pridal k partizánom iba z vypočítavosti, vedel, že po vojne sa budú ceniť všetci, ktorí bojovali proti Nemcom. Bol členom skupiny, z ktorej zostalo iba niekoľko mužov, ich veliteľom bol Mišo Černek. Majerský ochorel, zapálili sa mu oči a mal veľké bolesti. Rozhodol sa, že opustí skupinu.

V noci zišiel z hôr a vošiel do domu na kraji dediny, nevedel, že tam býva Zita, ani to, že je manželkou Miša Černeka. Až teraz, v tmavej studenej izbe, si začal uvedomovať, čo spravil. Napadlo ho, že svojím činom možno ohrozil aj ostatných, lebo Nemci podľa jeho stôp v snehu môžu nájsť ich úkryt. Mal výčitky svedomia i kvôli Zite, myslel na to, že ju dostal do veľkého nebezpečenstva i na to, ako jej ublížil pred niekoľkými rokmi. Zita zatiaľ v kuchyni začala Majerskému pripravovať jedlo, pričom si tiež spomenula na minulosť.

Ona a jej matka pracovali na začiatku vojny v Čechách na veľkostatku, kde bol šafárom Majerský. Varili robotníkom, Majerský však chcel na kuchyni zarobiť a časť zásob si nechával pre seba. Matka dovolila Zite stýkať sa s ním, lebo Majerský sa vyjadril, že si ju chce vziať. Keď sa matka dozvedela, že je už dávno ženatý a má i deti, zakázala dcére stretávať sa s ním. Zita povedala Majerskému, že čaká dieťa. On, aby sa jej zbavil, „dal“ ju Janovi Ragalovi, jednému z robotníkov. Na dôvažok ešte udal na súde Zitu a jej matku, že kradnú z kuchyne a vyhnal ich z veľkostatku. Hladné sa túlali po okolí, Zita prišla o dieťa. Stretla sa s Janom Ragalom, ktorého Majerský tiež vyhnal, a vydala sa za neho. Žili spolu zle, Ragala ju bil a onedlho po svadbe odišiel, pridal sa k zlodejskej bande. Zomrel pri prestrelke s políciou a Zita sa potom druhýkrát vydala za starého mládenca Miša Černeka a prisťahovala sa s ním sem, do tohto domu, ktorý si sám postavil na kraji dediny.

Zita, ponorená do spomienok, ďalej kolísala chorého syna. Zvuk kolísky upútal nemeckého dôstojníka, veliteľa oddielu SS. Pripomínal mu zvuk mlyna, v ktorom ako dieťa vyrastal. Nemci sa vhrnuli do Zitinej chalupy a usadili sa okolo stola. Zita sa bála, aby si nevšimli roztopený sneh po Majerského čižmách. Veliteľ jej prikázal, aby neprestala kolísať dieťa, páčil sa mu dunivý zvuk kolísky. On a jeho vojaci si robili posmech zo Zity, trápili ju, nedovolili jej ani obliecť sa. Majerský v izbe počul rehot Nemcov a neustále dunenie kolísky. Trpel stále viac, uvažoval nad tým, že sa pokúsi dostať von, a že sa vráti k partizánom. Nemci sa v kuchyni zabávali. Pýtali si od Zity veľký hrniec, chceli sa doň vymočiť a jeden z nich sa smial, že jej dajú napiť a povedia, že je to varené víno. Močom chceli pokrstiť Zitino dieťa. Keď sa Zite zdalo, že už to ďalej nevydrží, a keď videla, že Nemci chcú jej alebo synovi ublížiť, zobrala syna do náručia a s plačom vbehla do izby, volajúc Majerského na pomoc. Izba však bola prázdna, Majerský ušiel cez okno. Nemci vybehli von, lebo sa ozvala streľba. O chvíľu doniesli do kuchyne troch ranených (bol medzi nimi i veliteľ skupiny) a dvoch mŕtvych Nemcov. Potom priviedli i Majerského, ktorý sa vzdal. Zita si myslela, že Nemci zabijú ju aj jej syna, ale napokon naložili ranených a mŕtvych do auta a spolu zo zatknutým Majerským odišli.

Zita (už opäť v roku 1952) počúva spolu s manželom prenos zo súdneho procesu. Majerského odsúdili na dvanásť rokov väzenia a na konfiškáciu majetku, jeho manželku a syna na vysťahovanie z okresu. Zita trpko vyčíta manželovi, že svedčil proti Majerskému. Mišo Černek sa bráni, výpoveď musel podpísať, prinútili ho k tomu, okrem toho sa bál aj o Zitu a o syna. Na súde však povedal pravdu, ale túto výpoveď už nevzali do úvahy a nebola ani v rádiu. Zita nevie, či môže veriť Mišovi, obáva sa, že vypovedal proti Majerskému z pomsty a zo žiarlivosti, lebo vedel, že Zita sa za neho vydala iba z núdze.

Ladislav Mňačko

- román Smrť sa volá Engelchen

Obsah:

Dej sa odohráva zväčša v nemocnici, v mysli zraneného, ochrnutého Vojaka. Vystupuje tu doktor Brázda, primár, ktorý si Voloďu obľúbil , aj keď mu to nedáva najavo. Eliška si zamiluje Voloďovo rozprávanie. Ten jej rozpovie, ako žili. Časom sa začne Voloďova noha uzdravovať a s ňou aj jeho myseľ. Zamiluje sa do Elišky, aj ona do neho. Marta, jeho stará láska sa s ním príde rozlúčiť, že odchádza do Kanady. Voloďa si uvedomí, že vojna ju zničila, že viac nie je človekom. Niesla priveľkú ťarchu, ťarchu židovského dievčaťa, ktoré sa bez slova a dobrovoľne podrobovalo hnusnej úchylke Skorzenyho, pre informácie, ktoré denne zachraňovali životy. Jej Kanada bola smrť. Otrava morfiom. Voloďa to chápal. Aj on zažil svoje a nebyť sestričky Elišky, zostal by zvieraťom.

Presne to z neho spravila vojna. Týždne na nohách v horách, bez jedla, často spali len hodinu, či dve. Po nešťastnej nehode, keď mu zomrel najlepší priateľ a veliteľ Nikolaj, sa vydali na akciu. Tá sa síce podarila, ale keď šli naspäť do dediny, našli len plačúce ženy a matky. Všetkých ploštinských chlapov upálili za živa. Právom si to dávali za vinu, veď dedinu by ubránili.

V tejto časti sa začína všetko obracať k horšiemu. Narýchlo zvolia nového veliteľa – ryšavého Grišku. Rozhodnú sa napadnúť nemeckú kolónu, kde Marta v ošiali chladnokrvne zabije Skorzenyho, čím na partizánov poštve Engelchenove komando, najobávanejších vrahov, chladnokrvných zabijakov vycvičených preto, aby vydržali všetko, s najlepšou výzbrojou. Pomocou ukoristených ťažkých guľometov ich partizáni prekvapili v priesmyku a vyvraždili časť nemeckých vojakov. Po tomto čine sa museli celé dva týždne skrývať v horách a utekať pred nimi. Niekedy pochodovali celé dni. Nakoniec to Nemci vzdali.

V tejto bitke neboli víťazi, len porazení. Z veľkého, viac ako 30 členného oddielu, ostala hŕstka zarastených, hladných chlapov na konci síl. Keď sa Voloďa definitívne uzdravil, odchádza so sľubom vernosti od Elišky s tým, že zabije Engelchena, symbol zla a utrpenia.