Ľudová slovesnosť, jej vplyv na umelú literatúru

Ľudová slovesnosť - je súčasť ľudovej kultúry. Zahŕňa slovesné výtvory ústneho podania (rozprávky, básne, piesne, povesti, príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky, báje, balady). Ľudová slovesnosť je staršia než umelá literatúra, siaha do čias predtriednej spoločnosti.

Vlastnosti ľud. slov. - ústne podanie, rozširovanie tradíciou, kolektívny charakter: každé dielo malo pôvodne svojho autora, jeho meno sa však nezachovalo.

- rodinný obradový folklór (svadobné piesne, vykladačky, udalosti
- kalendárny obradový folklór (v súvislosti s roč. obdobiami, práce na poli, žatva, kosba)

Humanizmus

- mnoho povestí bolo spojených s Matejom Korvínom (O kráľovi Matyášovi a bačovi), s tureckými vpádmi - oslava bojovníkov proti Turkom
- vojenské a regrútske piesne

Barok

- stupňuje sa útlak na ľudí, sociálne piesne (Sadaj, slnko, sadaj)
- na 1. mieste zbojnícka tematika - Jánošík

Vplyv ľud. slov. na umelú literatúru - začala priťahovať záujem slovenských vzdelancov už v II. polovici 18. stor.. Najviac z však čerpali v období romantizmu v snahe preblížiť sa čo najviac ľudovým vrstvám (J. Kráľ).

- ľudová lyrika - piesne - zbojníka tematika
- ľudová epika - balady - zobr. spoločenské a rodinné vzťahy, v období tureckých vpádov = sociálne balady
- rozprávky, ľudová dráma
- ústna ľudová slovesnosť - historické piesne, povesti, zvieracie rozprávky, legendové miestne povesti, čarovné, dobrodružné, real. rozprávky.

Rozprávka

- najvýznamnejšia forma ľudovej slovesnosti
- výraz ľudských túžob, snov a predstáv
- výraz odvekého zápasu ľudstva, zápas dobra a zla

Romantická balada

- epický žáner ľudového pôvodu, dej má pochmúrny, tragický, vystupujú tu nadprirodzené bytosti, balada má tragický koniec, hrdina zahynie alebo býva potrestaný, námety z ľudových povestí

Poézia predstaviteľov slov. romantizmu (štúrovcov) sa stala ľudovou nielen svojím jazykom, ale aj umeleckým zameraním, priniesla nového ľudového hrdinu. Inšpirovala sa ľudovými revolučnými tradíciami, životom ľudu a slovenskou prírodou. Štúrovci nezobrazovali skutočnosť ako celok. V zhode s romantickými princípmi si vyberali také javy, udalosti, postavy, ktoré by najplnšie predstavovali ich ideál. Štúrovci si obľúbili najmä baladu. Ich poézia však nie je iba nanpodobňovaním ľudovej slovesnosti, tá je iba podkladom, z ktorého má vychádzať národné umenie.

Literatúra romantického obdobia výrazne nadväzuje na ľudovú slovesnosť. Využíva prvky ľudovej slovesnosti, lebo chce umelú literatúru približovať chápaniu širokých vrstiev. Súvisí to s celkovou orientáciou doby na široké ľudové vrstvy, ktoré sa v boji proti feudalizmu stávali spojencami buržoázie.

Súvislosti medzi romantickou literatúrou a ľudovou slovesnosťou sú väčšie v literatúrach tých národov, ktoré mali slabú buržoáziu a kde otázka spojenectva buržoázie s ľudom bola naliehavejšia. Takáto situácia bola napríklad na Slovensku a odrazilo sa to veľmi výrazne i v slovenskej romantickej literatúre.

Zásady romantickej literatúry teoreticky vyslovil v 50-tich rokoch štúrovec Ján Kalinčiak. Zdôraznil, že umelecké dielo musí byť výrazom básnikovej individuálnosti (subjektívnosť umenia) a národného charakteru. Preto pre slovenského autora môže byť vzorom "charakter národa" a prostriedky slovesného umenia, ktoré si národ vypracoval v ľudovej slovesnosti. Štúrovskí básnici neprijali antiku za vzor básnenia. Vyvinuli osobitné úsilie o uplatnenie „prapôvodných foriem" zo slovanských národných literatúr, najmä baladu, dumu a krakoviak. Okrem toho využívali rozličné piesňové formy národnej i slovanskej poézie "Prapôvodné formy" si štúrovci tvorivo prispôsobovali. Usilovali sa v nich zachytiť skutočnosť v pohybe a podať ucelený obraz doby (Sládkovičova Marína a Detvan).

Okrem poézie zaznamenáva vzostup aj próza, najmä historické povesti. Vznikajú aj prózy podobné ľudovým rozprávkam a drobnokresby zo súčasného života. Štúrovci videli záruku rozvoja národného života v ľude, v jeho kultúre a jazyku.