referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gertrúda
Štvrtok, 19. mája 2022
Erich Maria Remarque - Na západe nič nového
Dátum pridania: 19.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Leviathan2
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 317
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 16.8
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 28m 0s
Pomalé čítanie: 42m 0s
 
Ráno vojaci znovu odchádzajú na front. Keď uvidia vedľa zbombardovanej školy celkom nové rakvy (sú určené pre nich), začnú o nich vtipkovať. Zábava však s príchodom na front skončí.

Francúzi a Angličania posilňujú svoju armádu. Naproti tomu, pruská armáda je ohrozená svojimi vlastnými nepresnými delami. Preto sú všetci nepokojní a neistí.
Zásoby potravín pruských vojakov nestoja zaveľa. Musia uchrániť chlieb pred potkanmi. Nemajú inú možnosť, než ich ubiť lopatami.

Na druhý deň sa situácia zlepší. Jednotka dostane zásoby eidamského syra a rumu, lenže vojaci sú práve preto znepokojení. Iba Tjaden vidí všetko ružovo. Netrvá dlho a predtuchy vojakov sa naplnia. Nepriateľ zahájil dlhotrvajúcu ofenzívu. Jeden nováčik medzitým dostane záchvat zúrivosti a chce vyjsť z úkrytu. Paul a Kat mu v tom zabránia bitkou. Keď však jedna rana z dela presne zasiahne ich betónový úkryt, nováčik vybehne von. Ďalší výstrel z dela je mu osudný - roztrhá ho na kusy.

Ostatní nováčikovia v úkryte tiež zúria, jedného musia dokonca zviazať. V noci sa napätie stupňuje, vojaci sú vysilení, ale nemôžu proti tomu nič urobiť. Ráno bombardovanie kanónmi prestane a pruská pechota útočí. Nepriateľ má po krátkom čase veľké straty. Na poludnie použijú Prusi delá a útok sa presunie o 100 metrov dopredu. Vojaci sa zmenili na besné tvory, ktoré zabíjajú každého nepriateľa. Sú celkom otupení, nič nevnímajú, len zabíjajú. Keď sa dostanú blízko k nepriateľovi, sú nútení bojovať zaostrenými lopatkami. Len čo sa dozvedia, že sa majú stiahnuť, prehľadajú nepriateľské úkryty a berú všetky konzervy, ktoré nájdu.

Večer sa z vraždiacich beštii opäť stávajú ľudia. Vojaci majú lepšiu náladu, lebo paľba utíchla.

Dni plynú jednotvárne, stále sa bojuje a mŕtvi pribúdajú. Zachrániť vedia iba tých, ktorí sú dosť blízko. Iní kričia o pomoc, ale nikto ich nevie zachrániť. Noci sú pokojnejšie a vojaci zbierajú medené vodiace prstence granátov a hodvábne padáčiky z francúzskych svetlíc. Jednotka je opäť doplňovaná nováčikmi. Ostatní vojaci z nich majú viac škody ako osohu, pretože ich musia mnohému priučiť.

Pri jednom z útokov stretne Paul v tom istom zákope Himmelstossa. Keď majú vojaci z úkrytu vyraziť, Himmelstoss sa ani nepohne. Má celkom ľahké zranenie, a preto ho Paul začne biť hlava - nehlava. Vôbec to však nepomáha. Keď však dostane rozkaz od poručíka, ide do útoku.

Po niekoľkých dňoch musia rotu vystriedať. Zo 150 mužov zostalo nažive len 32. Tých musia stiahnuť do doplňovacieho útvaru.

Himmestoss, ktorí sa na fronte celkom zmenil, navrhuje Paulovi a jeho priateľom, aby sa zmierili. Všetci súhlasia, iba Tjaden si nie je celkom istý. Nechá sa však prehovoriť, pretože Himmelstoss má vystriedať kuchára, ktorý ide na dovolenku. Vojakom v tyle pomáha pred zbláznením ich drsný humor a vulgarizmy ("...; keď niekto zomrie, povie sa, že je v riti, a tak hovoríme o všetkom, to nás chráni pred zblaznením;...." – str. 87).

Jedného dňa si idú Paul, Tjaden, Leer a Kropp zaplávať v kanáli za domami, v ktorých sú ubytovaní. Ako tak plávajú, uvidia na druhom brehu tri pekné mladé Francúzsky. Dohodnú sa s nimi, že večer za nimi prídu a donesú aj nejaké jedlo. Chlapci sú štyria, ale ženy sú len tri. Preto opijú Tjadena a odídu za ženami. Keď sa neskôr vracajú, stretnú vytriezveného Tjadena, ako nahý, iba v čižmách, nesie chlieb.

Na druhý deň dostane Paul 14 dní dovolenky a tri dni na cestu. Keď si prezrie cestovný lístok, zistí, že po dovolenke sa má hlásiť do kurzu v tábore v trasovisku. Ten bude trvať mesiac. Preto Leera, Tjadena a Müllera pozve do kantíny a poriadne si vypijú. Večer ešte raz zájdu k ženám na druhej strane kanála a Paul vysvetlí "počernej", že sa asi už nikdy nestretnú. Jej to však nevadí, pretože ho neľúbi.

Ráno sa ešte nechá odvšivaviť, rozlúči sa s kamarátmi a odíde na železničnú stanicu. Ako tak cestuje vlakom, obdivuje krajinu vôkol. O chvíľu už prichádza do kraja, ktorý dobre pozná, až napokon príde do mesta, v ktorom býva. Prechádza ulicami, obzerá si všetky tie dobre známe budovy a spomína na to, ako bolo pred vojnou. Zrazu zastane pred domom s hnedými dverami. Prišiel domov! Zvíta sa so sestrou (volá sa Erna) a matkou. Je sobota, a preto Paulova matka navarila jeho obľúbené jedlo - zemiakové placky a zavárané brusnice. Keď sa ho matka pýta na to, aké je to na fronte, klame jej, že sa to dá vydržať. Nechce jej povedať pravdu, pretože by jej to aj tak nevedel vysvetliť. Na fronte nebola, a preto by to podľa neho nemohla pochopiť.

Neskôr odchádza na krajské veliteľstvo. Keď sa vracia domov, stretne namysleného majora. Ten ho tvrdo skritizuje a Paul sa musí pretvarovať, aby nemal nijaké problémy.

Vráti sa domov, oblečie si civilné šaty a odchádza s rodičmi do záhrady hostinca, aby sa stretol s ich známymi. Všetci sa ho vypytujú, aké to je na fronte. Paul sa im však bojí odpovedať: "...je však nebezpečné pre mňa vyjadrovať tieto veci slovami, mám strach, že by potom narástli do obrovských rozmerov a nedali by sa ďalej ovládať..." (str. 102)

Po chvíli od spoločnosti odíde, no nepomôže mu to. Škrípanie električky mu pripomína zvuk letiacich granátov. Stretne aj svojho bývalého učiteľa nemčiny. Ten ho dotiahne k akémusi "stamtišu" a zapojí ho do rozhovoru s akýmsi riaditeľom. Ten mu rozpráva o tom, ako by bolo potrebné postupovať vo vojne. Keď mu však Paul povie svoj názor, tučný chlap si ho ani nevšimne. Paul je z toho znechutený a odchádza preč.

Príde domov, do svojej izby. Obzerá si svoje knihy a zošity, túži po návrate jeho niekdajšieho bezstarostného života. Nech sa však snaží, ako chce, nevie sa doň vrátiť, pretože ho vojna zmenila. Nevzdáva sa však a verí, že po vojne bude mať dosť času, aby sa doň vrátil.

Na druhý deň odíde do kasární za svojím bývalým spolužiakom, teraz už poddôstojníkom, Mittelstaedtom. Ten mu oznámi, že Kantorek nastúpil do armády ako vojak. To Paula poteší. Mittelstaedt mu ukáže, ako trestá Kantorka za to, že ho nechal prepadnúť. Keď Paul uvidí Kantorka v jeho smiešnej uniforme, nedokáže pochopiť, ako z neho mohli mať kedysi strach.

Štyri dni pred odchodom na kurz odíde za Kemmerichovou matkou, aby jej oznámil, že jej syn je mŕtvy. Povie jej, že zomrel rýchlo, lebo ho strelili do srdca. Neverí mu, ale nakoniec ju presvedčí. Nevie celkom dobre pochopiť jej smútok, pretože už videl mnoho umierajúcich a mŕtvych ľudí.

V posledný deň dovolenky sa pozhovára s matkou. Nie je k nej však úprimný, hovorí iba to čo chce počuť. Už nie je ľahostajný, ale seba ľútostivý a hnevá ho, že vôbec na dovolenku šiel.

Keď Paul nastúpi na kurz do trasoviska, musí strážiť ruských zajatcov. Nevie o nich nič, a preto je jeho otras bez zmyslu. Verí, že keby o nich vedel viac, mohol by s nimi aspoň súcitiť. V poslednú nedeľu pred odchodom prídu Paula navštíviť otec a sestra. Nedostal na ten deň voľno, lebo mal predtým dlhšiu dovolenku. Rozprávajú sa o chorej matke, ktorá už leží v nemocnici, pravdepodobne kvôli rakovine. Paulov otec už nemá nijaké peniaze a strachuje sa, že nebude mať z čoho zaplatiť operáciu. Aby sa trochu rozveselil, porozpráva mu Paul niekoľko vojenských vtipov. Potom otca a sestru odprevadí na železničnú stanicu. Predtým než odídu, dajú Paulovi zemiakové placky a marmeládu. Keďže mu nechutia, dá 2 placky Rusom, ostatné odloží pre svojich kamarátov.

Po príchode do barakov Paul zistí, že z jeho roty urobili "lietajúcu divíziu" a nasadzujú ich tam, kde je to najhoršie. Vypytuje sa na Kata a Alberta, ale nikto o nich nič nevie. O 4 dni sa rota vráti a medzi vojakmi sú aj Kropp, Katzinsky, Müller a Tjaden. Uložia si slamníky vedľa seba a Paul im dá zvyšné placky.

Na druhý deň sa koná množstvo prehliadok, vojaci dostávajú nové šaty. Medzi vojakmi sa rozšíria klebety o mieri a odchode do Ruska. Nakoniec sa však ukáže, že má prísť sám cisár. Keď odovzdá niekoľko železných krížov a odíde, začnú sa vojaci rozprávať o cisárovi a vojne.

Miesto toho aby šli vojaci do Ruska, idú znova na front. Paul sa prihlási ako dobrovoľník do prieskumnej hliadky, ktorá má zistiť, pokiaľ sú obsadené nepriateľské pozície. Paul sa vydá na prieskum, ale keď počuje ako kdesi blízko neho spadne granát, zľakne sa a zmocní sa ho nezmyselný strach. Onedlho však začuje za sebou kroky a hlasy. Pravdepodobne je to Kat. Paul sa upokojí a pokračuje ďalej v prieskume. V tme čoskoro zablúdi a nevie, pri ktorých zákopoch sa nachádza. Preto vlezie do hlbokého krátera naplneného vodou a blatom. Uvedomí si, že mu môže skočiť do krátera francúzsky vojak, a preto si vytiahne bodák. Počuje, ako údery z pušiek silnejú a ako sa k nemu niekto blíži. Zrazu na neho skočí nejaký vojak a Paul ho začne mechanicky bez rozmýšľania bodať. Vojak začne chrčať, Paul má strach, že ho kvôli nemu nájdu. Z kráteru však vyjsť nemôže, lebo guľomety prečesávajú terén.

Na úsvite sa telo neznámeho vojaka pohne. Aj keď Paul nechce, predsa sa naň pozrie. Snaží sa mu ešte pomôcť. Keby ho chytili nepriatelia a videli by, že mu chcel pomôcť, možno by ho nechali nažive. O tretej popoludní vojak zomrie. Paul už nedokáže ovládať svoje myšlienky. Keď objaví vojakovu náprsnú tašku, prečíta si listy v jej vnútri. Verí, že je s mŕtvym navždy spojený, a musí jeho rodine pomôcť, aby sa vykúpil z vojny.

Popoludní sa Paul upokojí, celý zvyšok dňa prečká v kráteri. V noci sa vracia späť do pruských zákopov, kde stretne Kata a Alberta. Dajú mu jedlo a cigaretu a Paul im rozpráva o prieskume. Ráno sa im zverí aj o vojakovi, ktorého zabil a obaja kamaráti ho upokoja.
 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Zdroje: Erich Maria Remarque - Na západe nič nového; Bratislava - Smena, vydavateľstvo SÚV ČSM 1966; 172
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.