Na druhý deň dostane družstvo (zložené z Katzinskeho, Kroppa, Müllera, Tjadena, Leera, Deteringa a Bäumera) novú službu - majú strážiť vysťahovanú dedinu. Úkryt nájdu vo vybetónovanej pivnici. Vydajú sa na prieskum po domoch. V jednom z nich nájdu 12 vajec a 2 libry masla. Takmer do nich narazí železná pec, ktorú z vedľajšieho domu vymrštil granát. Keď vyjdú von, uvidia v maštali 2 mladé prasiatka. Z jedného domu, ktorý predtým slúžil ako ubytovňa dôstojníkov, zoberú kuchynské náradie, z neďalekého poľa zeleninu. O hostinu je postarané. Medzitým ku nim prídu aj dvaja rádiotelegrafisti, ktorých samozrejme tiež zavolajú na "hostinu". Jeden z nich si sadne za klavír a hrá, druhý zasa spieva.

Idyla však zakrátko skončí, pretože dom v ktorom sú, objavia (podľa stúpajúceho dymu z komína) pozorovacie balóny a začnú ich ostreľovať. Všetci utekajú s jedlom do pivničného úkrytu. Paul ešte dopečie posledné 4 placky a tiež utečie. Začnú jesť o druhej a skončia večer o desiatej. Ich črevá však tento nával jedla nevydržali, a preto každú chvíľu niekto vyjde, aby si uľavil.

Ďalších 23 dní strávia v tejto dedine a strážia proviant. Občas sa do ich úkrytu nahrnú "vozkovia kolón" (str. 141) a vymieňajú veci, ktoré potrebujú strážcovia za jedlo. Vojaci spohodlneli, a keď si zvykli na dočasnú "nádheru" (str.142), dostanú rozkaz vrátiť sa. Po príchode áut na ich odvoz si zoberú jednu posteľ, v ktorej sú ukryté vrecia plné najlepších potravín.

O niekoľko dní odchádzajú vyprázdniť nejakú obec. Idú v pochodovom útvare v domnienke, že Francúzi nebudú ostreľovať vlastné územie. Mýlili sa. Paul utŕži zranenie ľavej nohy a Albert je ranený do kolena. Napriek tomu bežia preč, prelezú vysoký živý plot a skočia do rybníka. Po chvíli sa dostanú do priekopy, ktorá vedie k muničnému skladu. Preto zmenia plán a utekajú krížom cez pole. Konečne sa dostanú do malého úkrytu. Paul zavolá rebrinák, ktorý ide okolo. Ten ich odvezie do poľného lazaretu.

Paula operujú, nechce sa však nechať uspať, a tak v bolestiach zatína zuby. Neskôr presvedčí rotného sanitára, aby mohol s Albertom odísť lazaretným vlakom. Ako úplatok použije cigary. Nadránom ich naložia do vlaku a Paul dá rotnému sľúbené cigary.

Vlak ide pomaly, často zastaví, aby vyložil mŕtvych. Keď príde do Herberstale, sestra červeného kríža povie Paulovi, že Alberta v nasledujúcej stanici vyložia, lebo má horúčku. Paul a Albert chcú zostať spolu, a preto Paul pri nasledujúcej prehliadke simuluje horúčku. Je presvedčivý, a tak ho vyložia spolu s Albertom.

V katolíckej nemocnici ležia v jednej izbe. Večer nikto nemôže zaspať, a keď nadránom začnú driemať, zobudia ich sestry svojimi modlitbami. Paul na ne kričí, aby zavreli dvere. Ani jedna to však neurobí, a preto v zúrivosti hodí cez dvere sklenenú fľašu. Na obed príde na prehliadku lazaretný inšpektor. Začne vyšetrovať ranný incident. Keď sa spýta, kto hodil fľašu, prihlási sa Josef Hamacher. Potom hneď odíde. Všetci sú zvedaví, prečo sa prihlásil. On sa len zaškerí a povie: "Na tom nezáleží. Mám to na papieri."

Jedného dňa odvezú Franza Wächtera preč a nikdy viac sa nevráti. Tak sa Paul a Albert dozvedia o smrtnej izbe. Raz zastane pri Petrovej posteli plochý vozík. Mníška mu povie, že ho musí zobrať do preväzovne. Na vozík mu však položí blúzu. Peter vie, že nejde do preväzovne, ale do smrtnej izby. Pri odchode sa bráni a ticho kričí: Vrátim sa! Vrátim sa!".

Raz prinesú do izby, v ktorej ležia Paul a Albert 2 nováčikov. Pri prehliadke im lekár zistí ploché nohy. Povie im že stačí 1 malá operácia a budú mať normálne nohy. Keď odíde, Jozef im vysvetlí, že ich len klame. Vraj si chce z nich urobiť pokusných králikov a urobí z nich mrzákov. Jednému to nevadí, lebo potom by sa mohol vyhnúť vojne, no mladší na operáciu ísť nechce. Na druhý deň ráno však oboch vojakov presvedčí, aby podstúpili operáciu.

Albertovi sa zhorší stav, v dôsledku čoho mu musia amputovať nohu. Vôbec nerozpráva, iba občas povie, že keby mal revolver, zastrelil by sa.

Vojaci umierajú rýchlo, nestačí už ani dvojlôžková smrtná izba. Jedného dňa sa na izbe rozletia dvere, na plochom vozíku privezú bledého, vychudnutého Petra. Paulov stav sa zlepší, dostane barly, aby mohol chodiť. Keď vidí toľko ranených a zomierajúcich vojakov, uvedomí si čo je vojna. Uvedomí si tiež, že patrí k stratenej generácii, ktorá nevie nič iné, len zabíjať.

Najstarší pacient na izbe je štyridsiatnik Johan Lewandowski. Je celkom vzrušený, lebo dostal list od manželky, že ho príde navštíviť. Lenže deň predtým, ako má jeho žena s dieťaťom prísť, dostane Johan horúčku. Už chcel požiadať o vychádzku na deň príchodu svojej ženy, ale teraz je to už zbytočné. Ostatní ho upokoja s tým, že to potom nejako vyriešia.

Na druhý deň príde Marja aj s dieťaťom. Po chvíli rozpakov podložia Johanovi pod chrbát zopár podušiek, Albert sa postará o dieťa a dvaja ďalší chlapi strážia dvere. Ostatní hrajú skat. Po 15 minútach už leží Johan spotený a žiari. Marja vytiahne z tašky klobásu, a každého ňou ponúkne. Vojaci ju oslovujú mama, a ona im napráva vankúše.

Po niekoľkých týždňoch musí Paul chodiť na rehabilitáciu. Ruku má zahojenú. Aj Albertov kýptik sa dobre hojí. Stále však hovorí málo a je veľmi vážny. Raz dostane Paul dovolenku na zotavenie. Potom musí ísť znova na front. Rozlúčka s Albertom je preňho veľmi ťažká.

Po príchode na front v lete 1918 zomierajú jeho kamaráti. Prvý padol Detering. Pokúsil sa dezertovať, chytili ho však poľní žandári. Ďalší bol Berger. Od nosiča jedla sa dozvedel, že niekoľko sto krokov od ich úkrytu je ranený pes. Berger ho chcel zachrániť, ale zasiahli ho guľometom do panvy. Ani Müller nevyviazne živý. Z najkratšej možnej vzdialenosti ho trafila do žalúdka svetlica. Čižmy získané po Kemmerichovi daruje Bäumerovi. Veliteľ roty Bertnick utrpí priestrel hrudníka a črepina mu odtrhne bradu. Tá istá črepina má ešte dosť sily na to, aby odtrhla Leerovi bok.

Pruskí vojaci sú už celkom vysilení, nemajú dobrú stravu a málo munície a počet samotných vojakov je veľmi nízky. Naproti tomu ich nepriatelia majú dostatok dobrej stravy a munície a je ich približne 5 krát viac.

V jeden deň babieho leta Katzinskeho zrania - má rozmliaždenú holennú kosť. Podoprie ho a berie ho na stanovište sanitárov. Keď už sú tesne pred stanovišťom, Katzinskemu vletí do hlavy malá črepina. Paul si to však nevšimne, a odovzdá Kata sanitárom. Až vtedy mu jeden z nich povie, že Kat je mŕtvy.

Na jeseň sa Paul nadýchal trocha plynu, a tak dostal na 14 dní voľno. Všade sa šušká o mieri a prímerí. Dokonca aj pesimistický Paul verí, že sa dostane domov.
Vie, že keby sa dostal domov ešte v roku 1916, bol by schopný zo svojich zážitkov a bolesti "rozpútať víchricu" (str. 171). Ale teraz je už neskoro. Ak by sa vôbec vrátil, bol by bez nádeje, nevedel by sa zaradiť späť do spoločnosti. Predchádzajúca generácia by im nerozumela, pretože mala svoje povolanie a teraz sa vráti späť do života. Do takého istého života, ako pred vojnou. Ale táto mladá generácia sa nemá kam vrátiť. Oni predtým len chodili do škôl, nemajú žiadne zázemie. Napriek tomu Paul neverí, že je možné, aby fluidum, ktoré ich kedysi znepokojovalo, tá mnohonásobná podoba budúcnosti zmizla v bubnovej paľbe a hrôzach vojny. Je zmierený s tým, čo ho čaká. Cíti, že teraz mu už nemôžu zobrať nič, pretože vojna ho pripravila o jeho život.

„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nového...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“