1. Vzplanutie lásky medzi Nikom a Katicou
2. Katicino úsilie vymaniť sa z vlastného sociálneho prostredia a Nikova snaha priblížiť sa k težactvu.
3. Nikov rozchod s Katicou a úsilie šory Anzuly a obchodníka Zandomeho o jeho urýchlenie (Anzula pozve na obed Katicu, ale tiež dievča, ktoré ona vybrala Nikovi za nevestu. Niko obe porovnáva a prizná si, že Dorica svojím pôvodom, výchovou, spôsobom pohybovania sa, konverzáciou, duchaplnosťou prevyšuje težačku Katicu, ktorá je síce pekná, ale svoj sedliacky pôvod nezaprie)
4. Smrť M. Beraca - ako symbolický epilóg románu.
Hl. postava: Mate Berac - jeho životnou filozofiou bolo zachovávanie tradícií, pevné rozhodnutie neprotiviť sa pravde a rozumu, lebo "stálosti nemôže mať, čo nie je prirodzené". Je predstaviteľom patriarchálneho sedliactva, je silno spútý a zrastený s pôdou, verí jej, je jeho "matkou".
Smrť Mateho je symbolickou predzvesťou zániku patriarchálneho sedliactva i konca Nikovej lásky ku Katici, ktorá stroskotala na sociálnej nerovnosti.
V románe Dom v stráni sa jednoliatosť roľníctva ako spoločenskej sily začína narúšať. Katica sa búri i preto, že poznala mesto, Matija sa chce vydať za robotníka, syn Ivan chce odísť do Ameriky. Život začína byť komplikovanejším, nápor nových spoločenských síl nemôže zastaviť ani roľnícka patriarchálnosť a tradície. Tak sa postupne z Kukučínovho diela vytráca úsilie o harmóniu, spoločenské problémy sa komplikujú a vo väčšej miere sa začína objavovať v spisovateľovom diele motív dezilúzie. Preto sa v 2. časti románu častejšie stretávame s filozofickými úvahami.
BOŽENA SLANČÍKOVA-TIMRAVA (1867 - 1951)
- učil ju otec, neskôr navštevovala dievčenský ústav v Banskej Bystrici
- svoje liter. vzdelanie si dopĺňala čítaním domácej i svetovej literatúry
- vyrastala na vrchárskej dedine horného Novohradu, narodila sa v rodine fa¬rára Pavla Slančíka. Preto poznala dedinský život a vzťahy medzi ľuďmi. De¬din¬skú tematiku spracovala v prózach Ťapákovci, Na jednom dvore, Márnosť nad všetko a iné - nastoľuje v nich problematiku kapit. novohradskej dediny a jej odraz vo vedomí ľudí.
poviedka ONDRO KARMAN. V nej opisuje opičenie sa dedinského človeka po pan¬skej spoločnosti. Ondro Karman sa stal cestárom a odrazu sa zmenilo jeho sprá¬vanie, jeho reči i jednanie s ľuďmi. Zmenil sa ("Sfajnel") tak veľmi, že kos¬tolník pri rozhovore s miestnym farárom ho nazve "maškarou". Je to ostrá sa¬tira, bičujúca „popanšťovanie" prostého ľudového človeka. Všetky tieto črty a poviedky z počiatočného obdobia majú monografický charakter, zobrazujú väčšinou jednu postavu, alebo typický príbeh.
Dievčenské postavy jej poviedok (Bez hrdosti) žijú väčšinou dvojakým živo¬tom. Navonok sa správajú tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, no vnútorne nesúhlasia s prázdnotou jej života, s malichernými záujmami a starosťami jej príslušníkov i s egoistickou morálkou. Preto sú v Timraviných črtách, povied¬kach a novelách také časté vnútorné monológy, preto sú časté aj vnútorné deje obyčajne prelínajúce sa s dejmi vonkajšími.

ŤAPÁKOVCI
Medzi najkritickejšie poviedky našej literatúry patria Ťapákovci, kde pranieruje zaostalosť a zápecníctvo. Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa ich tlačí 16 - sú nedružní, málovravní, novoty ich nezajímajú, držia sa kŕčovite toho čo im zanechali dedovia. Z Ťapákovskej rodiny sa vymy¬kajú dve postavy Iľja - zvaná kráľovná, Anča - zmija.
Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa tlačia šestnásti, sú leniví, málovravní, novoty ich nezaujímajú, držia sa kŕčovite toho, čo im zanechali dedovia. Z ťapákovskej rodiny sa vymykajú dve postavy: tridsaťročná stará dievka kalika Anča - zmija a Iľa-kráľovná. Základný konflikt poviedky vy¬tvára napätie medzi Iľou, snažiacou sa zmeniť zaostalý, primitívny život ťapá¬kovskej rodiny a ostatnými príslušníkmi, včítane jej nerozhodného muža. Nako¬niec sa jej podarí presvedčiť muža Paľa a po mnohých nedorozumeniach prechá¬dzajú do nového domu. V poviedke teda už ide o konflikt založený na dvoch od¬lišných názoroch na život, pričom jeho riešenie vyznieva jednoznačne v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine.
Vonkajší dej poviedky (konflikt Ťapákovcov s Iľou) dopĺňa vnútorný dej (životná tragédia Anče - zmije). Obe sa navzájom prelínajú a doplňujú. Anča - zmija patrí k najtragickejším postavám v Timraviných poviedkach. Jej charakter je poznačený vnútornou protirečivosťou (je citlivá, až nežná, ale osobné ne¬šťastie ju robí zádrapčivou a drsnou) i kontrastom (túži po láske a vlastnej rodine, ale zostáva jej len vyšívanie pre nevesty a bôľ z radosti iných).
V tejto, ale aj v ostatných dedinských prózach využila autorka niekoľko spôso¬bov pri vytváraní postáv. Najjednoduchším bol spôsob využitia miestnych prezý¬vok a prezývok pridávaných k menu (napr. Anča - zmija, Iľa-kráľovná a pod.), vystihujúcich spravidla základnú charakterovú črtu.
Zložitejšie boli charakteristiky objektivizované, t.j. podávané tak, akoby o jednotlivých osobách informoval na deji nezúčastnený dedinčan. Najdokonalejšia je charakteristika vyslovovaná samotnými postavami, funkčne zapojená do rozví¬jania vzťahov a konfliktov v poviedke, a tak postupne prerastajúca do charakte¬ristiky spoločensko-triednej. Takýmito postupmi sa podarilo Timrave vytvoriť jedinečné typy, figúry i figúrky z novohradskej dediny i umelecky náročný obraz psychologicky a sociálne diferencovaného dedinského kolektívu.
novela SKON PAĽA ROČKU
Paľo Ročko - chudobný, biedny človek
Zuza - Paľova žena, pekná, mladá, prísna
Mara - Paľova matka
- V tejto poviedke zachytila autorka na osude slov. človeka dýchajúceho atmo¬sféru povojnového života, poznačeného náladami živelnej vzbury i revoluč. myš¬lienkami doby, dôsledky deformačného vplyvu biedy a chudoby na citovú i mravnú stránku ľudského života. Nastolila tu problém plnohodnotných vzťahov ľudí, otázku poranenej ľudskosti, mravnej očisty človeka, ktorý tvárou v tvár smrti zvažuje svoje činy, ich dôsledky a príčiny.
- autorka využíva princíp prelínania vonk. a vnút. deja, doplňovaný kombináciou dvoch časových línií: prítomnosť udalostí a dejov odohrávajúcich sa v minu¬losti, ale cez vedomie Ročkovo zasahujúcich aktívne do súčasnosti, do jeho mys¬lenia i činov.
Paľo Ročko ochorel, hneď ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krok spraviť svojej matke, lebo ho ničím nepodporovala. Jeho žena Zuza, ktorá bola mladá a pekná nebola spokojná, že jej muž leží v posteli, keď bolo ešte veľa práce okolo domu. Medzi sebou sa škriepili a Zuza ho poháňala neustále praco¬vať. Myslela si, že jej muž si chorobu len namýšľa. Ale tak to nebolo. Paľo, keď už nemohol znášať, ako ho žena neustále vyháňa do roboty, musel ísť na pole tĺcť skalky aj s bolesťami. Bol veľmi slabý,