unavený a tak stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem. Zuza bola na trávu pre kozy, navarila a čakala na Paľa. Pritom rozmýšľala nad jeho matkou, s ktorou sa hnevala, nad tým ako si nedala nikomu zabrániť, keď sa vydávala. Bola taká zamyslená, že nezbadala su¬seda báčika Ondreja, ktorý priniesol vyrúteného Paľa v plachte ako poleno. Pre¬ľakla sa, že je mŕtvy, obložila ho teplými prikrývkami, naznášala lieky, aby čím skôr ozdravel a mohol pracovať.
Paľo musel ležať. Zuze sa nepáčilo ani jeho polihovanie ani choroba a v duši uznávala, že je potrebné pracovať, lebo ak sa oddá chorobe, tak skoro ne¬ozdravie. Paľo chcel žene pomôcť, ale nemohol. Trpel takou bolesťou, že už po¬mýšľal na doktora, ale nevedel akoby sa k nemu dostal. Vedel, že pán farár by dal koč a že by mu aj pomohol keby ho Paľo neoklamal a nenadával naň. Choroba mu nedala už ani spávať, upadol do horúčky a začal blúzniť. Zrazu sa mu zažia- dalo polievky z fary a posielal pre ňu Zuzu. Najskôr odmietala, lebo sa hanbila ísť na faru pre klamstvo. Klamala muža, že tam bola a nechceli mu ju dať. Ne¬skôr, keď videla, že mu je horšie, prosila ľudí, aby išli za ňu prosiť na faru o polievku. Nikto nechcel ísť, lebo každý vedel, že oklamali farára. Keď sa dozvedeli o Paľovi na fare, poslali ku nim slúžku aj s polievkou. Paľo ju z chuti zjedol a bol rád, že im farár odpustil. Zuza si myslela, že ho polievka uzdraví. No mýlila sa. Jej muž práve prišiel na koči od farára. Bol u doktora. Mal ísť na operáciu, kým nebude neskoro. No Paľo nešiel. Preležal i ďalšie dni v horúčke a naďalej blúznil. Teraz už nechcel polievku z fary. Chcel vidieť svoju matku, ktorú vyhnal z domu a udobriť sa s ňou ako s farárom, lebo vedel, že čoskoro umrie. Zuza bola zľakaná a nevedela čo robiť. Keď sa už nemohla po¬zerať na Paľa ako trpí a volá na mater povedala si. „Už nedbám o nič. Pretrpela som pri jeho boku i viac zlého, dotrpí až do konca, keď si ho na truc všetkým vyvolila." Zuza šla a vyrozprávala materi, s ktorou sa hnevala ako je s Paľom zle, že ju chce vidieť, no ona povedala: "Ja sa nezmilujem a nezľúbi sa mi". Zuza odišla domov. Paľo chcel ísť na operáciu, ale už to mal zanedbané a tak ho neoperovali. Už mu iné nezostávalo ako čakať na smrť v posteli. Neprestajne kričal na mater. Zuza chodila za ňou, ale zbytočne. Až keď jej začali dohovárať susedia, aby mu odpustila a išla za ním začala rozmýšľať a uvedomila si, že mohla byť lepšou matkou, lepšie sa správať k synovi, nestarať sa koho si vezme za ženu. Po týchto výčitkách jej nedalo neísť k smrteľnej posteli svojho syna. Po príchode materi do domu sa Paľova tvár premenila, bola zjasnená, akoby videl krásne zjavenie. Jej ubiedená tvár prijala mäkký výraz tváre. Bolo jej ľahšie, že mu mohla odpustiť. Paľo žiadal k sebe ešte aj ženu s malým dieťaťom a potom už zavrel oči. Na jeho tvári sa rozlial pokoj.
„Oddýchne si už teraz, a potom ...potom zas na strašnú muku, kde sa mu ukáže v poslednej hodine mŕtvy otec. No Paľo sa viac nezobudil - toho tretieho kríža bol zbavený."
Téma: zobrazenie dediny a pomerov na dedine.
Hl. myšlienka: zlé majetkové pomery dokážu zničiť aj ten najkrajší cit dvoch ľudí - lásku, ktorú nedokázali zničiť rodičia a okolie. Túžba človeka po zmie¬rení vo chvíli, keď vie že jeho život sa chýli ku koncu.
„láska sa pri biede minula"
„veď len preto zhrešil, že bol v biede"
„ľahko majetnému byť dobrým"
„Ale keď niet ani toho najpotrebnejšieho, človek do hriechu ľahko upadne. Tam je po láske, tam je v rozpore s celým svetom."
Paľo sa búri proti svojmu trpkému údelu ("načo je chudobný človek?") i proti nespravodlivosti v spoločnosti ("Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať - druhému"), ktorá zahubila aj jeho lásku.
Paľov individuálny protest signalizuje nové myšlienkové prúdy prenikajúce na slovenskú dedinu, no vyúsťuje do beznádeje a tragiky vyplývajúcej z blížiacej sa smrti.
Dielo Boženy Slančíkovej-Timravy dozrelo v samote novohradských dedín. Po¬znala ako málokto drsný vrchársky život a zobrazila ho neúprosne pravdivo. Po¬stŕhala všetky ilúzie a falošné predstavy o živote vidieckej inteligencie a jej vzťahu k ľudu. Vo svojom diele sa prejavila ako originálny umelec. Vytvorila typ psychologickej a spoločensky analytickej poviedky, pričom využila svojrázne umelecké postupy i osobitý ironický tón.

JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ (1874 Tajov BB- 1940)
- patrí k vrcholným zjavom 2. vlny slov. realizmu
- bol najstarší z desiatich detí
- študoval v Banskej Bystrici, v Kláštore pod Znievom a na OA v Prahe
- vyrastal u svojho starého otca Štefana Grešku (dobrák od kosti, pracovitý a veselý človek). Tajovský si od neho odnášal hlboký zmysel pre pochopenie životnej filozofie prostého dedinského človeka.
Niektoré jeho prvé črty mali národopisný charakter. Postupne však začína sám umelecky stvárňovať krátke výjavy a príbehy zo života slovenskej dediny a svoje prvé črty a poviedky zhrňuje do knižných zbierok: OMRVINKY a Z DEDINY.
V týchto začiatočníckych prózach nejde ešte o zložitejšiu fabulu, či kompozíciu, ale väčšina z nich má dokumentárny charakter. Spravidla ide o monografický analytický typ poviedky, ktorý sa stáva základným žánrovým útvarom Tajovského tvorby i neskôr. Rozprávanie autora sa koncentruje okolo určitej postavy, či príbehu. Príbeh rozpráva často niektorá zo zúčastnených postáv, prípadne vystupuje v poviedke i sám autor ako rozprávač priamo zúčastnený v deji. Uvedený kompozično-štylistický postup priameho rozprávania umožňuje autorovi v plnej miere využiť spôsob ľudovej hovorovej reči, zvyšuje emocionálnu pôsobivosť i vernosť umeleckého zobrazenia skutočnosti.
Súbor poviedok z knihy ROZPRÁVKY svedčí o zrelom talente spisovateľa. Už v týchto poviedkach sa objavuje ostrá kritika súvekých sociálnych pomerov na dedine i obraz dôsledkov biedy a chudoby pre citový a mravný život ľudí.
Napr. v poviedke: PASTIERČA - zobrazil autor tragédiu "nerovnej" lásky medzi bohatým richtárovým synom Samkom a chudobnou sirotou po dedinskom pastierovi - Zuzkou. Spisovateľ v nej v umeleckej skratke podáva "filozofiu života" dedinského človeka, jeho náhľady, jeho vnútorný svet.
Poviedky a črty z rokov 1902-1903 zhrnul Tajovský do knihy BESEDNICE.V prózach tejto knihy si autor všíma život najbiednejších. Takým je aj sluha MACO MLIEČ z rovnomennej poviedky. Maco prišiel do služby k bohatému richtárovi ako osemnásťročný mládenec. Slúžil u neho po celý život za jedlo, šaty, tabak a prísľub, že ho doopatruje do smrti. Maco rád opatroval kone. Aj keď neboli jeho, staral sa o ne ako o vlastné. Keď mu jedny kone ostareli, kúpil mu gazda nové. Raz podvečer viezol gazdu do mesta. Mladé nevycvičené kone sa mu splašili. Maco spadol a zlámal si nohu. Gazda ho dal i do špitála liečiť, lebo škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma malo zle vyhojiť. Vyliečil sa, ale noha ostala krivá. Nebol už súci ku koňom a potom i roky prichodili, prišlo mu robiť na voloch. O pár rokov však nevládal už ani volom jarma na šiju uložiť, tak opadol. Gazda premyslel teda tak, že ho dá ku kravám. V jeseni počal Maco polihovať na poli i doma. Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo.