Jána Kollára zaraďujeme do obdobia klasicizmu, čo sa odzrkadľuje aj na jeho tvorbe. V 20. rokoch 19. storočia sa na vedúce miesto literatúry dostala nová generácia, ktorá si uvedomovala príbuznosť so silným Ruskom a ostatnými slovanskými národmi. V týchto rokoch sa zrodila idea slovanstva, vzájomnosti a porozumenia medzi Slovanmi. Tieto témy zahrnul Ján Kollár v rozsiahlej skladbe Slávy dcera.

Predspev predstavuje elégiu nad slovanskou minulosťou, v ktorej zvíťazilo násilie nad spravodlivosťou: ,,Neb krve nikde tolik nevylil čenidlaže žádný neprítel, co vylil k záhube Slávy Nemec." V prvých dvoch veršoch Predspevu poukazuje na to, že na nemeckom území žili Slovania, no boli utláčaní a podceňovaní Nemcami. V Jene si Kollár všimol u Nemcov silné vlastenecké city, ako aj rozpínavosť, pokorovanie iných národov, najmä slovanských: ,,A kdo se loupeže té, volajíci vzhúru, dopustil? Kdo zhanobil v jednom národu lidstvo celé?"

Slovanov vidí vo svojich očiach ako národ so slávnou minulosťou, no aj neradostnou prítomnosťou: ,,Od Dunaja k heltným Baltu celého penám: krásnohlasý zmužilých Slavianú, kde se nekdy ozýval." Kollár však vyslovuje aj vieru v radostnejšiu a šťastnejšiu budúcnosť: ,,Čas vše mení, i časy, k vítezství on vede pravdu, co sto veku bludných hodlalo, doba zvrtne." Záchranu a podporu vidí v Rusku, ktoré bolo zo všetkých Slovanov jediným silným a slobodným národom.

Slávy dcera je preniknutá myšlienkami vlastenectva, túžbou po ľudskosti, národnej znášanlivosti a slobody. Dielo je napísané v češtine. Keďže sa Kollár snažil napodobniť antické básnické vzory, Slávy dcera je písaná časomierou. Hoci pre náš jazyk nie je práve najvhodnejšia, v čase vzniku pôsobila podmanivo a presvedčivo.