(1650 – 1780) Barokové myslenie a umenie vyrástlo z chmúrnej spoločenskej situácie. Ľudí sa zmocňovala beznádej a nedôvera v pozemský život. Jediná istota sa hľadala v transcendentálnom svete. V barokovom myslení sa pozemský svet chápal a zobrazoval zasa ako odraz a symbol nadpozemského sveta. Do popredia sa dostávali náboženské hodnoty. Napriek týmto všetkým faktom sa barokové myslenie vyznačovalo veľkou protikladnosťou. Najvýraznejšie boli:

1. duchovný, náboženský mysticizmus- pozemská zmyslovosť;
2. pominuteľnosť svetských vecí- dychtivosť po svetskej nádhere;
3. nádej vo večný život- strach zo smrti.

Barokové obdobie v Uhorsku bolo veľmi pochmúrne a bezútešné. Vyznačovalo sa vystupňovaním protiľudovej a protimeštianskej politiky uhorskej šľachty a Habsburgovcov, upevnením feudalizmu a prehĺbením hospodárskeho i spoločenského úpadku. Veľký podiel na úpadku mali aj turecké vpády, habsburské vojská, povstanie šľachty a protireformačné boje. Strediskom protireformácie bola Trnava, v ktorej pôsobila katolícka univerzita a tlačiareň. Lýceum v Prešove zasa spĺňalo cirkevno-politickú a kultúrnu úlohu pre evanjelikov.

Proti sociálnemu útlaku protestoval poddaný ľud vzburami a útekom do hôr. Administratívno-právnymi , náboženskými a literárnymi jazykmi boli stále latinčina a čeština. Vývin povedomia slovenskej národnej a jazykovej samostatnosti sa prejavil najmä v silnom slovakizovaní literárnej češtiny. Dospelo sa k typu nárečovej literárnej slovenčiny a napokon k prvému uzákoneniu slovenského spisovného jazyka Antonom Bernolákom.


Literárny barok

Slovenský literárny barok sa vyznačoval všeobecnými črtami európskeho literárneho baroka, no zároveň si vytváral špecifické barokové črty. Baroková literatúra sa vyznačuje patetickosťou, emocionálnosťou a pesimistickosťou. Najpoužívanejšími štylistickými prostriedkami sú napríklad naturalistické expresívne epitetá a metafory, prirovnania, hyperboly, perifrázy, kontrastné obrazy, dvojčlenné i trojčlenné slovné, synonymické a obrazné kumulácie. V literárnej tvorbe prevládala náboženská literatúra. Svetská baroková literatúra bola zastúpená skromnejšie.

Náboženská poézia

Náboženská literárny barok sa rozčleňuje na katolícky a evanjelický. Náboženská literatúra sa obracala k záhrobnému životu, hlásila sa k najčistejšiemu mysticizmu, zdôrazňovala pominuteľnosť, márnosť, ničotnosť a sústredila sa na vieroučné otázky.
Náboženská poézia mala vieroučnú a bohoslužobnú funkciu a prehlbovala mystické a pesimistické barokové črty. Náboženská literatúra je dôležitá najmä v spevníkoch. V evanjelickej viere to bol spevník Cithara sanctorum- Písně duchovní staré i nové(1636), ktorý vydal JURAJ TRANOVSKÝ. V spevníku prevažujú české piesne, slovenská piesňová tvorba je zastúpená skromne. Katolícky spevník zastupuje Cantus catolici – písne katholické(1655), ktorý vydal BENEDIKT SZOLLOSI, v ktorého úvode sa vyzdvihuje cyrilometodská tradícia a minulosť Slovákov.

Svetská poézia

Svetskú umelá, poloľudová a ľudová poézia v slovakizovanej češtine, bohemizovanej slovenčine i v slovenčine je zachytená v rukopisných spevníkoch a zborníkoch. Vznikli dva typy spevníkov a zborníkov: so zápismi melódií, incipitov a úryvkov textov ( Hungarici saltus – Uhorské tance 1730) a so zápismi celých textov (Spevník Jozefa Kelecséniho 1723-1765) Zo spevníkov a zborníkov s poloľudovou poéziou je najpozoruhodnejší zborník JÁNA SEKÁČA Laskavé karhání smíšnopochabných svetských mravúv (1800). Reprezentuje prameň pre poznanie populárnych slovenských látok, najmä zábavných. V zborníku sa kladie dôraz na vyrozprávanie príbehov, z ktorých nepriamo vyplýva mravné poučenie.

Samostatné zápisy barokovej ľúbostnej poézie boli zriedkavé, ojedinelou ukážkou je Obraz panej krásnej, perem malovaný, který má v Trnave svoje prebývání (1701) od ŠTEFANA FERDINANDA SELECKÉHO. Báseň je o krásnej panej, ktorej krása je vychýrená v celom Uhorsku, a ktorá je zbožňovaným idolom mužskej mládeže. Vznikli aj dohady o tom , že táto báseň je alegóriou na Trnavskú univerzitu.