Gustave Flaubert sa narodil 12.decembra 1821 v Rouen, ako druhé dieťa primára chirurgického oddelenia Achilla Flauberta. Rodina žila v nemocničnom byte. Vyrastal v prostredí ľudského utrpenia, čo malo vplyv na formovanie jeho sveta a duše. Už ako malý, deväťročný chlapec hrával so sestrou Caroline a niekoľkými spolužiakmi divadlo v biliardovej sále dr. Flauberta. Hrávali diela romantických autorov, ale aj diela významných klasicistov. Už v mladom veku písal svoje prvé hry a bol posadnutý divadlom. Sníval o hereckej dráhe a svoj vstup do sveta umenia si predstavoval na divadelných doskách. V októbri roku 1832 sa stal žiakom rouenského Collége Royal. Bol priemerným študentom, ktorý si ťažko navykal na disciplínu kolektívneho života. Mladý gymnazista Gustave bol celým srdcom romantik. Spolu s priateľmi sa nadchýna dielami parížskych autorov. Mladá generácia snívala o výnimočnom osude vzbúrencov, dobrodruhov a prekliatcov, no nohami stála v sploštenej meštiackej realite „kráľa bankárov“ Ľudovíta Filipa. Tu sa rodí Flaubertov odpor k meštiactvu.

V lete 1836 trávil Gustave prázdniny s rodičmi pri mori, v neďalekom Trouville. Mal skoro pätnásť rokov. Na pláži spoznal Elise Foucaultovú, dvadsaťšesťročnú čiernovlásku, manželku parížskeho vydavateľa hudobnín Schlésingera. Zo sporadických stretnutí sa zrodila Flaubertova osudová láska, ktorá ho neopustila po celý život, hoci nenašla naplnenie.

Po maturite v auguste 1840 chcel otec Gustava nasmerovať do svojich šľapají, alebo aspoň do príbuznej farmácie. Mladý Flaubert si zvolil radšej právo, ako „menšie zlo“. Jeho študentskú izbu v Paríži však väčšmi zapĺňali rukopisy, ako právnické príručky. V Paríži chodieval do ateliéru svojho priateľa, sochára Pradiera, kde stretol modlu svojho detstva, Victora Huga, no i objekt krátkodobej a škandalóznej lásky, Luise Coletovú, ktorá sa nakoniec stala jeho celoživotnou dobrou priateľkou. V Paríži dokonca objavil i bydlisko Schlésingerovcov a zopár ráz u nich večeral, skrývajúc svoju lásku k Elise.
V januári 1844 dostal Flaubert nečakane nervový záchvat, ktorý takmer rozvrátil jeho organizmus. Toto bol dostatočný dôvod na to, aby otec ustúpil od svojich zásad a Gustave mohol zanechať štúdium práva. Keď mal dvadsaťštyri rokov, dr. Flaubert umrel a Gustavovi nič nebránilo úplne sa rozísť so spoločnosťou. Utiahol sa na rodičovský majetok v Croisset, kde žil až do konca svojho života, až na niekoľko výnimiek.

Keďže bol už od študentských čias fascinovaný antickým svetom, keď mal dvadsaťosem rokov vydal sa na cestu do Orientu. Strávil tu osemnásť mesiacov bádaním a výskumami.

Inak okrem obchodných ciest do Paríža a sporadických stretnutí s Luise Coletovou žil zatvorený vo svojom dome v Croisset iba pre prácu. Na každom svojom diele pracoval dlho a ťažko. Často pracoval na jednej vete niekoľko hodín, len aby znela čo najlepšie.

Nikdy sa neoženil. Uprednostňoval buď zdržanlivosť, alebo prostitútky ako menej rozptyľujúce pre spisovateľa.

Zomrel l8. mája 1880 na mŕtvicu vo svojom dome v Croisset.

Flaubertova tvorba
Tvorba francúzskeho románopisca 19. storočia j veľmi rozsiahla. Väčšiu časť svojho života venoval práve svojej práci, písaniu. V dobe svojej mladosti bol Gustave Flaubert romantický spisovateľ, ale postupne sa jeho práce menia a začínajú sa prikláňať k realizmu, i keď vo väčšine jeho diel cítiť určité romantické prvky.

Prvé výrazné diela Flaubertovho ranného (romantického) obdobia sú novely inšpirované konkrétnym životným zážitkom. Názov prvej z nich je Bláznove pamäti a druhej November. Obidve diela sú takzvané „konfesie“ v ktorých sa autor spovedá. V prvej zo svojho prvého citového zážitku a v druhej zo spoznania telesnej a predajnej lásky. Bláznove pamäti sú predobrazom jednej dejovej línie jedného z jeho najvýznamnejších románov Citová výchova.
Citová výchova je citovou aj politickou spoveďou Gustava Flauberta. Hrdina románu, Frédéric Moreau, je silne autobiografická postava. Je to typ pasívneho „romantického“ hrdinu. Citové problémy a konflikty hrdinu sa odvíjajú súbežne s vykreslením politických udalostí- obraz revolúcie 1848.
Frédéric je mladý študent práva, ktorý má v sebe umelecké a politické ambície. Nič z jeho ambícii sa neuskutoční, pretože je pasívny a nevytrvalý. No prvoradá línia diela je línia citovej výchovy, na ktorej sa podieľajú štyri ženy. Frédéric počas celý svoj život miluje cnostnú a idealizovanú pani Arnouxovú, ale táto láska sa nikdy nenaplní. Ďalšie ženy v jeho živote sú pani Dambreusová, s ktorej pomocou by mohol urobiť spoločenskú kariéru, a slečna Luise Roquová a sobášom s ňou by získal majetok i milujúcu ženu. Frédéric si však blokuje život neperspektívnym pomerom s kurtizánou Rosanette a platonickou láskou k pani Arnouxovej. Všetky tri ženy sa nakoniec vydajú, ale ani jedna z nich za Frédérica. Dielo sa zaoberá aj životom Frédéricovho priateľa Deslauriesa. Ten si snaží budovať spoločenskú kariéru a túži po peniazoch. Nakoniec však obidvaja skončia v priemernosti a neuspejú v svojich túžbach.

Ďalším významným dielom je historický román odohrávajúci sa v otrokárskom Kartágu po prvej púnskej vojne- Salammbô. Je to štylisticky najlepší Flaubertov román.

Chudobnejúce Kartágo nemá čím zaplatiť žoldnierom, ktorý napokon obľahnú mesto. Ústrednú dejovú líniu tvorí láska vodcu vzbúrencov Líbyjčana Matha a Salambo, dcéry Hamilkara(kartáginský veľmož), ktorá bola aj panenskou kňažkou bohyne Tanit. Hrdinka ja rozpoltená medzi povinnosťou k otcovi a k mestu a tajnou láskou. Po porážke vzbúrencov Salambo neznesie pohľad na mučenie Matha odsúdeného na smrť a zabije sa.

K napísaniu ďalšieho výrazného románu svojej beletrie Pokušenie svätého Antona sa Flaubert nechal inšpirovať slávnym Breugheltovým obrazom. Autor ho písal s prestávkami takmer štyridsať rokov a vznikli tri verzie.

Pustovník Anton sa často oddáva snom a vidinám. Sníva, čím by sa mohol stať, ako by v úlohe cisárovho radcu pokoril koncil, ako mu kráľovná zo Sáby ponúka všetky rozkoše sveta. Anton zaháňa vidiny krížom a ukladá si tvrdé pokánie, ale pokušiteľ mu ukazuje obrovské priestory vesmíru. Prichádzajú ešte Smrť, Skazenosť, Sfinga, Chiméra a napokon všetky formy života. Práve táto úžasná mnohotvárnosť zmieruje pustovníka so životom.

Najvýznamnejším dielo Gustava Flauberta a jeden z vrcholov realistického románu je psychologický román Pani Bovaryová. Za toto dielo bol dokonca postavený pred súd. Obvinili ho z urážky manželskej inštitúcie. Na svoju obhajobu povedal: „Pani Bovaryová, to som ja.“ Súd ho nakoniec zbavil viny.
Nedokončeným satirickým románom je Bouvard a Pécuchet, paródia na obmedzených meštiakov, neschopných zrealizovať svoje plány.

Dvaja starší čudácki pisári zdedia majetok, kúpia si hospodárstvo na vidieku a študujú rôzne vedné odbory. Získané poznatky sa snažia uskutočniť v praxi, ale vždy s groteskným neúspechom. Vrátia sa teda k pôvodnému povolaniu.

Druhý diel mal obsahovať ironický opis ich šťastia, ktoré našli v pisárskom povolaní.

Okrem románov Gustave Flaubert napísal aj poviedky, ktoré vyšli v knihe Tri poviedky – Prosté srdce, Svätý Julián Pohostinný a Herodias.