Charles Bovary
Charles Bovary je realistická postava. Je to tip konzervatívca. Charles je obyčajný vidiecky lekár, ktorého jediná túžba ja mať šťastnú rodinu. Od detstva je ovplyvňovaný svojou matkou, ktorá z neho urobila ľahko ovládateľného a nesamostatného človeka. Je naivný, plachý, málo ambiciózny, ale i úprimný a čestný. Emme vo všetkom slepo dôveruje a všetku vinu vždy hádže na seba. Charles je veľmi pasívna postava a jeho lenivosti priam vyhovuje, keď niekto rozhoduje namiesto neho.

Charles bol synom niekdajšieho plukovného chirurga a jeho ženy, dcéry čiapkára. Pán Bovary musel pre odvodové aféry odísť z vojska a tak sa oženil s dcérou čiapkára s veľkým venom, ktorá sa zaľúbila do jeho postavy. Keď pán Bovary premrhal celé veno, usadil sa s manželkou na dedine. Jeho žena, keď zistila aký v skutočnosti jej muž je, celú svoju lásku preniesla na syna. Každý z rodičovstva snažil Charla vychovávať inou metódou. Matka ho rozmaznávala a úzkostlivo sa oň starala. Sama ho vyučovala a snažila sa ho učiť na klavír. Otec chcel aby z jeho syna vyrástol tvrdý chlap. Chcel ho vychovávať v akomsi sparťanskom duchu. Posielal ho spať do nevykúrenej izby, učil ho vypiť rum na jeden dúšok. Ale Charles bol od prírody tichý a slušný, takže viac lipol k matkinej výchove. Keď mal dvanásť rokov, energická pani Bovaryová vymohla, aby ho učil miestny farár. Hodiny boli krátke a sporadické. Tak pani Bovaryová rozhodla , že pôjde na kolégium v Rouen. Držal sa medzi priemernými žiakmi. Charles bol usilovný žiak, slušný a zodpovedný: „Bol to chlapec miernej povahy cez prestávky sa hral, v študovni sa učil, v triede počúval, v spálni dobre spal, v jedálni dobre jedol.“(40) Po skončení tretej triedy ho rodičia vzali z kolégia, aby študoval medicínu. Charles sa veľmi snažil, no tomuto remeslu veľmi nerozumel. Naspamäť sa učil veci, ktorým vonkoncom nerozumel: „Nepochopil z toho nič; darmo počúval- nerozumel.“(41) Postupne začal vynechávať prednášky. Zvykol si leňošiť a postupne vôbec nechodil na prednášky a vizity. Po večeroch chodil do hostinca a hrával kocky. Navykol si na takýto život. Dával mu pocit akejsi slobody a viac si sám seba vážil: „Akoby sa uvádzal do spoločnosti a pristupoval k zakázaným radostiam; keď vchádzal, kládol ruku na kľučku dverí s takmer zmyselnou rozkošou.“(42) Pri takejto príprave úplne prepadol z lekárskej skúšky. Ale jeho matka všetko zariadila tak, aby mohol pokračovať. Zo strachu pred matkou sa už tentoraz sa pripravoval a všetky otázky sa naučil naspamäť. Prešiel celkom obstojne. Pre jeho matku to bol najkrajší deň v živote. Matka mu našla prax v malom mestečku Tostes a vyhľadala mu i ženu. Nenamietal. Matka vždy rozhodovala zaňho takže Charles bol dosť nesamostatný a vo všetkom sa podriaďoval a vždy s ňou súhlasil. Jeho vyvolená bola štyridsaťpäťročná vdova s dvesto librami renty: „Hoci bola pani Dubucová škaredá, suchá ani trieska a samý pupenec ako stromy na jar...“(43)Charles si myslel, že ho v manželstve čaká lepší život, že bude slobodný a voľne zaobchádzať peniazmi. Ale mýlil sa. Jeho žena mu vládla. On sa jej nesnažil odporovať, bol tichý, skromný, a pokorný. Znášal ju a necítil k nej nenávisť. Vďaka matkinej výchove sa ani v manželstve nevedel presadiť a naučil sa vždy podriadiť druhým.

Raz sa vybral na jeden majer napraviť zlomenú nohu nejakému statkárovi Rouaultovi. Tu sa zoznámil s jeho dcérou Emmou. Bola mladá, krásna a dobre sa mu s ňou rozprávalo. Často chodieval na majer a zo začiatku sa ani nezamýšľal, čo ho tam tak nesmierne ťahá. Bola to Emma. No jeho žena začala žiarliť a vyčítala mu, že ju už neľúbi. Tak prestal chodiť na majer aby jej urobil po vôli. Jeho žena onedlho zomrela po tom ako sa pohádala s jeho rodičmi kvôli majetku. Vysvitlo, že je chudobná. No Charla jej bolo predsa len ľúto, pretože si uvedomoval, že ho ľúbila a on cítil výčitky, že jej to neopätoval: „Tu sa oprel o písací stôl a zostal až do večera ponorený do bolestných úvah. Jednako ho len ľúbila.“(44)

Onedlho zasa začal chodiť k Rouaultovcom a pomaly zisťoval, že Emmu ľúbi. Hanbil sa vysloviť a tak to starý pán Rouault urobil za neho. Emma súhlasila a tak sa vzali. Po svadbe sa Charles cítil ako najšťastnejší človek na svete. Veľmi Emmu ľúbil a konečne mal to po čom túžil: „Ale teraz má na celý život ženu, ktorú zbožňuje. Vesmír pre neho nesiahal za hodvábny okraj jej spodničky.“(45) Sám seba si viac cenil, keď mal ženu, akou bola Emma. Bol by pre ňu urobil čokoľvek, keby bola chcela. Ona sa vnútorne trápila, no on to nevidel a bol šťastný. Predpokladal, že ona je rovnako šťastná. Vôbec netušil, že nemu prechováva odpor. Jeho matka nemala Emmu príliš rada. Vedela, že Emmu ľúbi viac ako ju. Keď sa tieto dve ženy hádali, Charles nevedel ako reagovať. Obidve nesmierne zbožňoval: „Mienku jednej pokladal za neomylnú, no pritom bol presvedčený, že druhej nemožno nič vyčítať.“(47) Iba raz sa matke vzoprel v snahe chrániť Emmu.

Ako lekára ho mali ľudia radi. Nikdy nepredpisoval silné lieky, aby nikomu neublížil. Neoplýval veľkými medicínskymi vedomosťami, ale zato bol celkom šikovný.

Keď Emma ochorela veľmi sa o ňu bál a i keď mal v Tostes veľkú klientelu, pre je dobro sa bol ochotný presťahovať. Na svoje dieťa sa veľmi tešil. Keď bola Emma tehotná, stále ju bozkával a hladkal jej bruško. Nesmierne ho ľúbil nezištnou láskou.

Charles nebol vôbec žiarlivý a ani mu na um nezišlo, že by ho mohla žena podvádzať. Ona mu niekedy až okato zahýbala a on si to ani len nevšimol. Myslel si, že by toho nebola schopná a veril jej. Dokonca i keď našiel Rodolphov list na rozlúčku, spočiatku si myslel, že to bolo iba platonické. No neskôr našiel všetky listy od Rodolpha aj od Leóna. Najprv bol nahnevaný, uzavrel sa dom a nechodil k pacientom. Ale nehneval sa na Emmu, hneval sa na seba, že ju on nedokázal urobiť šťastnou a dať jej, po čom túžila. Raz stretol v meste Rodolpha. Túžil byť ním. Túžil byť človekom, ktorého milovala. Nehneval sa naňho, iba mu závidel. Potom povedal svoju jedinú významnú vetu: „Na vine bol osud!“(48)

Keď bola Emma chorá , vždy sa o ňu strašne bál. Bola preňho všetkým. Vyčítal si, že ju dostatočne neľúbi, aj keď ju miloval najviac, ako sa dalo: „Vyčítal si, že pre to zabúda na Emmu; ako keby nemyslieť jednostaj na ňu znamenalo okrádať ju o niečo- tak všetky jeho myšlienky patrili žene.“(49) Nezaujímalo ho, načo si objednala cestovné veci, keď Lheureux prišiel s požiadavkou o zaplatenie. Staral sa iba o to, aby sa vyzdravela.

Jej samovražda ním úplne otriasla. Nebol schopný vnímať, ani rozmýšľať: „Kričal, plakal, omdlel, no nevrátila sa.“(50) Keď zomierala cítil sa strašne. Nechápal prečo musí odísť práve vtedy, keď je k nemu konečne taká nežná. Obviňoval sa z jej smrti a až keď zomierala pochopil, že s ním nebola šťastná: „Nebola si šťastná? Je to moja vina? Veď som urobil všetko, čo som mohol!“(51)

Po Eminom pohrebe sa zmenil. Snažil sa správať tak, ako by sa jej to páčilo, osvojil si jej záľuby: „Kazila ho zo záhrobia.“(52) Prestal sa o všetko starať, neustále sa len trápil spomienkami na Emmu. Nikam nechodil. Prišiel o všetkých pacientov aj priateľov. Všetku svoju lásku sústredil na dcérku, pretože mu pripomínala Emmu. Raz zaspal na lavičke v záhrade a už sa nezobudil.