Rodolphe Boulanger de la Huchette, prvý milenec E. Bovaryovej
Rodolphe Boulanger bol bohatý meštiak, ktorého už unavoval hýrivý mestský život, a tak si kúpil panstvo neďaleko Yonville. Bol to po každej stránke bezohľadný, hrubý a chladný realista, ktorý už zažil veľa búrlivých vzťahov so ženami a vedel rozpoznať ich povahy: „Pán Rodolphe Boulanger mal tridsaťštyri rokov, mal brutálnu povahu, bol bystrý a inteligentný, veľa sa stýkal s ženami a dobre sa v ich vyznal.“(53) Hneď ako uvidel Emmu vedel, čo ju trápi a po čom túži: „A nudí sa! Chcela by bývať v meste, každý večer tancovať polku! Túži za láskou ako kapor na kuchynskom stole za vodou.“(54,Rodolphe) Opovrhoval všetkým a všetkými, ničoho si nedokázal vážiť. Bol veľký egoista a myslel si, že všetko dokáže. Musel mať všetko čo chcel, a nezáležalo mu, či tým niekoho zraní. Bol veľmi dobrý herec, vedel sa správať šarmantne a vedel byť tiež galantný. Ženám vedel rýchlo učarovať. Vyznal sa v zvádzaní a vedel ako zapôsobiť na ženy.

Hneď vedel, akú taktiku má zvoli na Emmu aby mu podľahla. Chcel ju mať pre svoje rozptýlenie: „Bolo by nežné. Rozkošné!...Áno, ale ako sa jej potom zbaviť?“(55, Rodolphe) Predviedol jej sladké divadielko, hral pred ňou citlivého človeka. Vyznával jej lásku priam básnickými slovami: „Stojíte v mojej duši ako madona na piedestáli, na vysokom, pevnom a nepoškvrnenom mieste...Buďte mi priateľkou, sestrou, anjelom!“(56,Rodolphe) Keď si ju úplne pripútal a bol si istý, že ho ľúbi, prestal sa k nej správať galantne a odhaľoval jej svoju pravú povahu: „Nemal už pre ňu, ako voľakedy, sladké slová, čo ju dojímali k slzám, ani búrlivé láskanie, ktoré ju pripravovalo o rozum...bola k nemu ešte nežnejšia a Rodolphe čoraz menej skrýval ľahostajnosť.“(57) Bol uštipačný a z jej vyznaní lásky si nerobil ťažkú hlavu. Myslel si, že Emma je ako všetky ostatné, že jej city sú falošné: „Tento muž, taký skúsený, nerozoznával pod rovnakými výrazmi rozdielne city. Pretože mu samopašné alebo predajné pery šeptali podobné vety, neveľmi veril úprimnosť Emminých slov; treba z nich odrátať, myslel si, prepiate reči , v ktorých sa skrýva len priemerný cit...“(58) No napriek všetkému cítil, že tento vzťah je iný, než tie predtým. Cítil, že ešte nemal ženu, ktorá by bola taká čistá ako Emma a to mu lichotilo. Cítil k nej niečo viac ako k ženám, no nebola to čistá láska. Rodolphe nevedel čisto ľúbiť: „Mal tak málo čistých žien! Táto láska bez samopašnosti bola pre neho čímsi novým, vytrhla ho z ľahkovážnych známostí a lichotila zároveň jeho pýche i zmyselnosti.“(59) Ale postupom času ho Emma začala nudiť a zdala sa mu stále viac sentimentálnejšia. No stále ho k nej čosi priťahoval. Raz jej v návale lásky a vášne sľúbil, že spolu utečú. Vzápätí to oľutoval. Nechcel s ňou utiecť a pripútať sa k nej a k jej dieťaťu. Rozhodol sa ukončiť ich vzťah, i keď mu to bolo ľúto, pretože napriek všetkému ju mal rád: „Aký som hlupák! No nech, bola to pekná milenka!“(60)
Keď prišiel domov uvedomil si, že tento pomer bol rovnaký ako tie predošlé, a že sa nemá prečo trápiť, ani prečo smútiť. S chladným srdcom si prezeral jej darčeky a listy. Napísal jej dojímavý list na rozlúčku, no sám necítil nič: „Chúďa žieňa. Bude si myslieť, že som bezcitnejší ako kameň, zišlo by sa na to zopár sĺz, no mne nedá plakať; nemôžem za to.“(61)

Keď za ním po troch rokoch prišla, potešil sa a vyznával jej lásku: „Ty jediná sa mi páčiš. Bol som hlúpy a zlý! Ľúbim ťa a vždy ťa budem ľúbiť.“(62) No keď ho vzápätí požiadala o peniaze chladnokrvne odmietol so slovami, že žiadne nemá a je na mizine. Jeho láska bola taká plytká, že neprišiel Emme ani na pohreb. Bál sa konfrontácie s Charlom.

Charlom vždy opovrhoval, už pri prvom stretnutí si o ňom urobil jasný obraz: „Myslím si, že je veľmi sprostý. Iste sa jej už zunoval.“(63) Nedojalo ho ani ich stretnutie po Emminej smrti, keď mu Charles povedal, že mu odpúšťa. Cítil k nemu ešte väčšie opovrhnutie a prestal cítiť i ten najmenšie výčitky svedomia: „...ba smiešny a hoden opovrhnutia.“(64, Rodolphe o Charlovi)

León Dupuis, druhý milenec E. Bovaryovej
León je romanticko-realistická postava a počas diela sa vyvíja. Je ľahko ovplyvniteľný spoločnosťou. León bol mladý pisár, ktorý pracoval u notára Guillaumina a býval u lekárnika Homaisa. V mestečku ho mali radi. Bol slušný, zdržanlivý, úctivý a vzdelaný: „V Yonville ho pokladali za veľmi slušného. Počúval názory starších ľudí a nezdalo sa, že by sa bol veľmi nadchýnal politikou, čo je u mladého muža pozoruhodné. Okrem toho bol vzdelaný, maľoval akvarely, poznal noty a po večeri sa rád zaoberal literatúrou, keď nehral karty.“(65)

Keď spoznal Emmu, hneď ho očarovala. Obaja mali podobné záľuby a on jej rád čítal básne. Trávili spolu dosť času a León sa do nej zaľúbil. Spočiatku cítil k Emme čistú lásku. Kupoval jej kaktusy ako malú pozornosť a potajme za ňou túžil, no neodvážil sa jej to povedať: „Zdala sa mu vtedy taká cnostná a neprístupná, že sa vzdal každej, i tej najhmlistejšej nádeje.“(66) Netušil, že i ona cíti to isté k nemu. Nenaplnená láska k Emme ho pomaly začala skľučovať a bol čím ďalej, tým smutnejší.

Život mu začal pripadať jednotvárny a v duchu pohŕdal Yonvillom i jeho obyvateľmi. Začínal myslieť na to, aké by ho čakalo v Paríži rozptýlenie, keby ta išiel doštudovať právo: „...a vtedy sa mu v diaľke rozozvučal Paríž fanfárami maškarných bálov a smiechom grizetiek.“(67) Vedel, že jeho láska nemôže dôjsť naplneniu a tak radšej odišiel.

Ale Paríž ho zmenila. Jeho plachosť zmizla, v Rouen bol sebavedomejší, povrchný a opovrhoval jednoduchými ľuďmi. Pomaly na Emmu v Paríži zabudol, no keď ju po troch rokoch uvidel, jeho city sa vrátili. Tentoraz si zaumienil, že Emma bude jeho: „Pred Parížankou v čipkách, v salóne daktorého slávneho doktora, osobnosti s vyznamenaniami a vlastným kočom, bol by sa chudák pisár triasol ako dieťa; ale tu v Rouene, v prístavnom meste, pred ženou takého doktoríka cítil sa nenútene a bol si popredku istý, že oslní.“(68) Už sa nehanbil a vyznal jej city. Snažil sa jej učarovať a rozprával to, čo chcela počuť. Počas pomeru s Emmou myslel stále na ňu a začal zanedbávať povinnosti aj priateľov: „León sa onedlho začal povýšene správať k priateľom, odťahoval sa od ich spoločnosti a celkom zanedbal spisy.“(69) Emmu viac obdivoval ako ľúbil, jeho láska už nebola tou čistou láskou ako pred odchodom do Paríža a priťahovala ho k nej najmä vášeň: „Obdivoval u nej zápalistú dušu a čipky na spodničke.“(70) Pomaly zisťoval, aká je Emma skúsená vo veciach lásky a začínal si všímať jej frivolnosti a márnivosti: „Čo ho kedysi očarúvalo, trochu ho teraz desilo. Ba usiloval sa neľúbiť ju; ale keď potom len čo zavŕzgali jej topánočky, cítil sa slabý ako opilci pri pohľade na tuhé nápoje.“(71) No pomaly začali jeho city slabnúť a premýšľal, či by sa nemal s Emmou rozísť: „Nudilo ho teraz, keď sa mu Emma zrazu na hrudi rozfikala; a srdce, ako ľudia, čo môžu vydržať iba určitú dávku hudby, ľahostajne mu driemalo vo vrave lásky, lebo jej jemnosti už nerozlišovalo.“(72) K tomu ešte pridalo, keď niekto napísal jeho matke anonymný list s upozornením na jeho aféru. Začal si uvedomovať všetky riziká vzťahu s vydatou ženou, ako ho môže kompromitovať a zničiť mu kariéru.

Keď ho požiadala o peniaze, najprv sa pokúsil ich zohnať, aby jaj urobil po vôli. No nakoniec jej sľúbenú sumu neposlal. Jeho city boli rovnako slabé ako Rodolphove. Ani on jej neprišiel na pohreb. León sa po Emminej smeti stal notárom v Yvetote a oženil sa.