Homais, Yovillský lekárnik
Lekárnik Homais je realistická postava. Je to typ obmedzeného malomeštiaka, ktorý sa len vychvaľuje a nevie si priznať vlastné chyby. Nevidí nikoho, okrem seba. Na tejto postave autor zosmiešňuje celú malomeštiacku spoločnosť.

„Muž v zelených kožených papučiach, trochu poznačený kiahňami, v zamatovej čiapke so zlatým strapcom , zohrieval si chrbát pri kozube. Na tvári sa mu zračilo, aký je spokojný sám so sebou, a zdalo sa, že je v živote taký pokojný ako stehlík v prútenej klietke nad jeho hlavou; bol to lekárnik.“(73) Tento citát vystihuje lekárnika ako po vizuálnej, tak aj po duševnej stránke. Homais bol človek, ktorý bol sebaistý, sebavedomý a spokojný sám so sebou.
Bytostne opovrhoval najmä cirkvou a všetkým s ňou spojené. Veľmi rád si vymieňal názory s miestnym farárom Bournisienom a ostrá výmena názorov o cirkvi sa konala dokonca aj pri lôžku, kde ležala mŕtva Emma: „Rozohňovali sa, očerveneli, vraveli odrazu a nepočúvali sa; Bournisien sa pohoršoval nad toľkou trúfalosťou, Homais žasol nad toľkou hlúposťou...“(74)

Rád sa vystatoval svojimi vedomosťami a schopnosťami a stále používal latinské frázy: „Pacient, a to je mimoriadne (tvrdíme to de visu ), sa vôbec neponosoval na bolesť.“ No za všetkými znalosťami vedy sa skrýval len obmedzený malomeštiak, ktorému nerobilo nič väčšiu radosť ako keď mu ostatný závideli a mohol iným neustále radiť. Napísal dokonca niekoľko vlastných diel o poľnohospodárstve a prispieval do časopisov.

Priatelil sa iba s ľuďmi iba vtedy, keď mal osoh. Rovnako to bolo aj s Charlom: „K takej podlízavej srdečnosti nenabádala lekárnika iba potreba starať sa o blížneho, ale bol v tom zámer.“(75) Bál sa, aby ho Charles neudal, pretože vykonával v Yonville lekársku prax i keď nemal diplom. Keď však Emma zomrela a Charles stratil svoje postavenie prestal ho navštevovať a priateliť sa s ním.

Bol vypočítavý, egocentrický, povrchný, pokrytecký a zaslepený túžbou po vlastnom úspechu. Svoj životný zápas viedol s jedným tulákom, ktorý pokrikoval na ceste na okoloidúcich, že ho lekárnik nedokázal uzdraviť. Tak dlho písal do novín, až tohto tuláka zavreli: „Zvíťazil, lebo jeho nepriateľa odsúdili a doživotne zavreli do chudobinca.“(76)

Mal veľkú, šťastnú rodinu, ale to pre neho nebolo to najdôležitejšie. Nebol šťastný. Túžil po vyznamenaní, po kríži. Keď ho dostal, splnilo sa mu jeho najväčšie želanie.

Po Charlovej smrti sa v Yonville neudržal žiadny lekár, pretože lekárnik naďalej vykonával lekársku prax: „Od Bovaryho smrti sa v Yonville vystriedali už traja lekári, no ani jednému sa tam nedarilo, lebo pán Homais hneď na každého zaútočil. Má čertovsky veľa pacientov; vrchnosť s ním zaobchádza šetrne a verejná mienka ho chráni.“(77)

Problematika

1. Problematika lásky
a/ manželská láska
Tento problém je mierený viac menej na Emmu. Mala manžela, ktorý ju priam zbožňuje, urobil pri pre ňu čokoľvek a vyplnil by jej každé želanie, pokiaľ by to bolo v jeho silách. Ale Emma v Charlovi vidí len tie negatívne vlastnosti a pohŕda ním. Je to spôsobené faktom, že jednoduchý vidiecky lekár nedokázal naplniť jej ideál romanticky výnimočného manželského šťastia, ktorý si vysnívala už v kláštore: „Nemá muž, naopak, všetko vedieť, vynikať v mnohorakej činnosti, zasväcovať ženu do síl vášní, do rafinovaného života, do všetkých tajomstiev? Ale tento sa ničomu nepriučil, nič nevedel, za ničím netúžil.“(78) Charles netušil, čo sa v Emminom vnútri odohráva. Nikdy to nedala veľmi najavo. Myslel si, že je rovnako šťastná ako on, čo ju nesmierne rozčuľovalo: „Poburovalo ju najmä to, že Charles zrejme netušil jej muky. Jeho presvedčenie, že ju robí šťastnou, videlo sa jej hlúpou urážkou a jeho istota nevďačnosťou.“(79) Emma si počas celého manželstva neuvedomovala, že má všetko manželské šťastie, aké len žena môže mať. Milujúceho muža, krásnu dcéru, pekne zariadený dom a rodinnú pohodu. Toto všetko jej bolo málo. Ona potrebovala búrlivý život plný vzruchy, ktorý jej ale Charles nemohol poskytnúť. Svoje šťastie si uvedomovala až na smrteľnej posteli, no napriek tomu neľutovala, svoju smrť. Vedela, že napriek všetkému, by nemohla byť s Charlom šťastná. No tento problém sa Emminou smrťou nerieši. Skôr sa ešte vyhrocuje, pretože Charles zo smútku nad stratou milovanej ženy začal chradnúť a zanedbávať svoje povinnosti, dokonca sa začal správať podľa jej vzoru. Tak veľmi ju ľúbil, že nedokázal zniesť myšlienku, že je mŕtva.

b/cudzoložná láska
Uspokojenie, ktoré Emma nenachádzala v manželskom živote, hľadala v živote mileneckom. Ale ani tu nenašla naplnenie, po ktorom túžila. Zo začiatku oboch vzťahov bola vždy šťastná a cítila sa voľne. Emma si každého zo svojich milencov zidealizovala a zo začiatku vôbec nevnímala ich pravé vlastnosti: „Vstupovalo do akéhosi zázračného sveta, kde bude iba vášeň, vytrženie, zanietenie; obklopovalo ju modrasté nekonečno, v myšlienkach jej žiarili vrcholné city, obyčajný život sa ukazoval iba ďaleko, celkom dolu, v tôni, v medzerách medzi týmito výšinami.“(80) No po čase každý milenec urobil nejaký skutok, ktorý ju vrátil späť do reality a zistila, že nieje taký ideálny, ako si ho predstavovala. Ani jeden z týchto vzťahov nebol natoľko čistý a romantický, že by mohol naplniť jej ideál. A ani jeden z jej milencov nebol čisto romantický typ, aký jej srdce hľadalo. Emma túžila po čisto romantickom, hrdinskom mužovi zo svojich obľúbených kníh, ktorého ale nemohla nájsť. Taký muž, po akom túžila, jednoducho neexistoval. Tieto pomery ju pomaly začali vyčerpávať a ponižovať. Nakoniec zistila, že ani jeden z nich ju neľúbil natoľko, aby jej pomohol, keď to najviac potrebovala.

c/materská láska
Do tejto problematiky patria dve rozdielne výchovy a dva rozdielne postoje k materstvu, z ktorých ani jeden nebol správny. Prvý stelesňuje Emma a jej vzťah k malej Berthe. Emma mala svojim spôsobom malú rada, ale nedávala túto skutočnosť veľmi najavo. Od vlastného dieťaťa ju odpudzoval fakt, že z jednej polovice malo Charlovu krv. Ale toto nebol jediný problém. Emma sa tak upäla na myšlienku porodiť syn, že sklamanie z narodenia dievčatka sa dalo očakávať. Emma všetok svoj čas a myšlienky egoisticky venovala svojim milencom alebo sneniu o nich, takže na maličkú niekedy doslova zabúdala. No napriek tomuto všetkému sa Emma vedela o svoje dieťa postarať. Malá bola vždy slušne upravená a pekne oblečená. Niekedy, keď Emma prestala myslieť len na seba sa dokonca prejavila milujúca materskú lásku: „Ako ťa mám rada, ty moje chúďatko! Ako ťa mám rada.“(81)

Druhý postoj k materstvu stelesňuje Charlova matka- stará pani Bovaryová. Táto žena svoje dieťa priam dusila láskou. Preniesla naňho všetku svoju lásku potom, ako sa s manželom odcudzili. Musela vedieť o všetkom, čo jej dieťa robí, starala sa oňho i keď bol už dospelý a chcel si zariadiť život. Takouto prehnanou výchovou dosiahla len to, že sa Charles nevedel v ničom sám rozhodnúť a vo všetkom sa podriaďoval druhým ľuďom či už matke, prvej žene alebo Emme.

2. Spoločenská problematika
a/ sociálne rozdiely
Emma vždy pociťovala túžbu dostať sa z malomeštiackej do vyššej spoločnosti: „Vo Vaubyessard videla vojvodkyne, ktoré mali nemotornú postavu i spôsoby obyčajnejšie, a preklínala božiu nesprasvodlivosť.“(82) Chcela žiť životom vznešených dám, ktoré si môžu užívať všetku rozkoš sveta. Emma s Charlom žili v malomeštiackej spoločnosti, takže tento sen sa jej nemohol nikdy splniť. Nazrieť do veľkej spoločnosti sa jej podarilo len raz na plese vo Vaubyessard. Po tomto zážitku ešte úpenlivejšie túžila patriť do tejto spoločnosti. Nevidela ju v reálnom svetle, ale ako snové miesto, kde sa plnia všetky túžby a neznášala spoločnosť ku ktorej bola pripútaná.

Spoločenské rozdiely sa zobrazujú i na Charlovom klesnutí zo spoločenského rebríčka po Emminej smrti. Uzavrel sa do seba a prestal sa o všetko starať. Skonfiškovali mu majetok. Týmto všetkým upadala aj jeho povesť, takže aj spoločenské postavenie a zahrabával sa do biedy. Tým stratil všetkých svojich známych, už k nemu nikto neprichádzal na návštevu: „Pánu Homaisovi nezáležalo na tom, aby sa i naďalej priatelili, keďže ich spoločenské postavenie bolo také rozdielne.“(83) Vidieť, že v tejto spoločnosti si mohol človek udržať priateľov, len ak si udržal postavenie.

Autor v diele zobrazuje aj kontrast medzi najchudobnejšou zložkou obyvateľstva(Hippolit, Justin, žobrák) a malomeštiackou spoločnosťou. Najlepšie je tento kontrast vidieť na Justinovi a Homaisovi. I keď bol Justin chudobný a nemal nič, morálne bol veľmi čistý a duševne naplnený citmi. Poslúchal svojho strýka Homaisa na slovo, vážil si jeho i celú rodinu, i keď on s ním zaobchádzal nepekne a urobil si zo synovca sluhu. Oproti Justinovi je postava Homaisa morálne skazená, duševne a citovo prázdna. No i keď je Homais duševne prázdny, spoločnosť mu umožňuje uspieť, pretože je na vyššom spoločenskom rebríčku.

b/postavenie ženy v spoločnosti
Emma vždy pociťovala, že žena v spoločnosti znamená menej ako muž a že do vyššej spoločnosti sa môže dostať iba prostredníctvom neho. Túžila byť mužom. Ako žena musela sedieť doma a štopkať punčochy, ale ako muž by mohla byť slobodná, cestovať, spoznávať ďaleké kraje a rozkoše, aké sú žene jej postavenia odoprené: „Ale ženu jednostaj čosi viaže. Je bezvládna a poddajná, musí prekonávať slabosť tela i závislosť od zákona. Jej vôľa, ako závoj pripevnený stužkou na klobúku, zmieta sa vo vetre, vždy ju unáša túžba a zdržiava konvencia.“(84)