Gustave Flaubert: Pani Bovaryová

OBSAH
Dej románu sa odohráva v druhej polovici 19. storočia vo Francúzsku v mestách Tostes, Yonville a Rouen.

I.
Charles Bovary sa narodil niekdajšiemu plukovnému chirurgovi a jeho žene. Jeho otec musel odísť z vojska kvôli odvodovým aféram a tak si zobral dcéru čiapkára s veľkým venom. Keď pán Bovary premrhal celé veno a zlyhali i jeho pokusy o podnikanie, prenajal si panský dom v nejakej dedine a odsťahoval sa ta i so ženou. Pán Bovary sa stal nevrlým. Pani Bovaryová sa zmenila zo srdečnej a veselej ženy na hašterivú a nervóznu. Keď sa im narodilo chlapča, Charles, každý z rodičov sa usiloval vychovávať ho odlišnou metódou. Matka ho rozmaznávala, sama ho učila a snívala o jeho budúcom úspešnom živote. Otec veľmi nedbal na vzdelanie a chcel mať z neho tvrdého chlapa. Ale chlapec bol od prírody tichý a nesmelý a otcova výchova sa nehodila k jeho charakteru. Keď mal dvanásť rokov začal ho učiť miestny farár. O nejaký čas dali Charla do kolégia v Rouen. Bol veľmi usilovný a držal sa medzi priemernými žiakmi. Po skončení tretej vyššej triedy ho rodičia vzali z kolégia a dali ho študovať medicínu. Matka mu zariadila ubytovanie aj stravu. Ale Charles tomuto oboru nerozumel. Vykonával povinnosti, no napriek tomu nevedel čo robí. Postupne začal vynechávať prednášky a navykol si na hýrivý život. Na skúške prepadol. Matka zariadila aby si ročník mohol zopakovať. Charles sa znova pustil do štúdia. Skúšku zložil celkom obstojne. Lekársku prax mu matka zariadila v Tostes. To bolo pre ňu ale stále málo. Našla mu ešte i ženu, vdovu Héloise Dubucovú. Mala štyridsaťpäť rokov a tisíc dvesto libier renty. Charles dúfal, že v manželstve bude viesť lepší život, že si bude vlastným pánom, ale mýlil sa. Jeho žena bolo paňou v ich dome i jeho živote.

Raz v noci prišiel Charlovi list aby prišiel na majer do Bertaux napraviť zlomenú nohu pánu Roualtovi. Tu sa zoznámil i s jeho dcérou, slečnou Emmou. Maka jej zomrela, keď mala pätnásť rokov. Emma bola vychovávaná v kláštore. Tu sa naučila vyšívať, hrať na klavír i viesť domácnosť. S ostatnými chovanicami si navykla čítať romantické príbehy a často sa nechávala unášať romantickými snami.

Charles často chodieval na statok. Najskôr kvôli pacientovi, no potom i kvôli Emme. Keď sa to jeho žena dozvedela, začala žiarliť a Charles musel prestať chodiť na majer.

Onedlho ale mladá pani Bovaryová zomrela, bezprostredne po konflikte kvôli jej majetku. Vyšlo najavo, že ohľadom svojho bohatstva klamala. Charlovi bolo jeho ženy jednako ľúto. Predsa len ho ľúbila.

Po manželkinej smrti sa Charlova klientela rozrástla, každý ho ľutoval. Raz ráno mu pán Rouault priniesol plácu za napravenú nohu. Charles začal opäť chodiť do Bertaux. Pomaly sa do Emmy zaľúbil a pána Rouaulta napadlo, že by si ju mohol vziať. Ema súhlasila. Myslela si, že ho ľúbi. A tak, keď Charlovi vypršalo smútočné obdobie, zobrali sa.

Hneď ako sa Emma nasťahovala k Charlovi začala prerábať domácnosť. Vo vedení domácnosti sa naozaj vyznala. Posielala účty chorým, vedela dobre pohostiť návštevy a vyberane sa správala. Keď už Emma nemala v novom dome čo meniť, život jej začal pripadať veľmi stereotypný, nudila sa a jej náklonnosť k Charlovi vädla. Rozmýšľala nad svojím životom a na Charlovi nachádzala len chyby.

Raz im prišlo pozvanie na ples do Vaubyessard od markíza d´Andervilliers. Charles sa nudil, no Emma sa veľmi zabávala, bolo to splnenie jej romantických snov. Tu sa zoznámila i s tajomným Vikomtom, ktorého si neskôr zidealizovala pre svoje romantické sny. Zo zážitkov z plesu ešte dlho duševne žila a čakala na pozvanie na ďalší rok. Ale pozvanie neprišlo. Emma sa pomaly prestávala starať o seba i o domácnosť a začala chradnúť. Bola vrtošivá a náladová. Niekedy celé dni len čítala knihy. Špecialista Charlovi poradil zmenu prostredia. Tak objavil uvoľnené miesto lekára v Yonville-d´Abbaye a na jar sa ta presťahovali. Keď odchádzali z Tostes, Emma bola tehotná.

II.
Emma si znova začala budovať domov, vylepšovať izby, nakupovať nábytok. Často za ňou chodieval aj miestny obchodník Lheureux s najnovším tovarom. Na nejakú dobu ju to uspokojovalo, ale postupom času sa zasa začala nudiť. Správala sa ako vzorná manželka a svoju romantickú povahu tíšila sebaľútosťou.

Bovaryovci sa spriatelili s lekárnikom Homaisom, jeho rodinou a mladým pisárom Leónom, ktorý u nich býval. Často k nim chodievali na návštevu. Zatiaľ čo Charles viedol dlhé rozhovory s lekárnikom, Emma sa rozprávala s Leónom, s ktorým mala veľa spoločných záujmov. Pomaly sa do seba zaľúbili.
O niekoľko mesiacov po príchode do Yonville, Emma porodila. Bola veľmi nešťastná lebo sa jej narodilo dievča. Priala si aby to bol chlapec. Aby mohol cestovať, byť voľný a žiť životom, ktorým ona nemohla. Preto si k dcére, ktorej dala meno Berthe, nevypestovala veľký materinský cit. Bovaryovci i naďalej chodievali k Homaisovcom a Emmine a Leónove city sa prehlbovali. On sníval o nej a ona o ňom. Ale León sa rozhodol doštudovať právo a odišiel do Paríža. Ich láska zostala zatiaľ nenaplnená.

Niekoľko týždňov po Leónovom odchode sa u Charla objavil bohatý statkár Rodolphe Boulanger so svojím sluhom, ktorý si chcel nechať pustiť žilou. Rodolphe bol veľký sukničkár, a len čo uvidel Emmu zaumienil si, že ju zvedie. Znovu sa stretli na roľníckom zjazde a neskôr na vychádzke, kde mu Emma podľahla. Emma sa do Rudolpha vášnivo zaľúbila a svoju lásku si vychutnávala naplno. Necítila žiadne výčitky. Začala kupovať Rodolphovi drahé darčeky u obchodníka Lhereuxa a míňala veľa peňazí. Ľúbila ho až otrockou láskou. Veľmi ho obdivovala pre jeho voľnosť a nespútanosť.

Raz sa pokúsila Charla opäť ľúbiť, čo malo dva dôvody. Tým prvým bolo zistenie, že Rodolphe je necitlivý k jej citovým rozmarom a tým druhým Charlov pokus o operáciu konskej nohy, ktorá by ho mohla urobiť slávnym. Operácia sa nepodarila, pacientovi museli nohu amputovať. Emma manžela opäť znenávidela a začala sa znovu stretávať s Rodolphom. Prehovárala ho na spoločný útek. Kúpila si veľa nových vecí na cestu a zadĺžila sa. Deň pred odchodom jej Rodolphe napísal, že s ňou nemôže utiecť, a že so zlomeným srdcom odchádza preč. No pravda bola iná. Chcel sa Emmy šikovne zbaviť. Na druhý deň videla jeho koč na ceste do Rouen, zamdlela a dostala zápal mozgu. Počas Emminej choroby náklady na domácnosť vzrastali. Charles sa čoraz viac zadlžoval a nakoniec podpísal Lhereuxovi zmenku.

Po pol roku sa Emme uľavilo a začala sa cítiť lepšie. A tak Homais doporučil Charlovi aby ju zobral na operu do Rouen. V divadle stretli Leóna. Prehovoril Charla aby nechal Emmu ešte jeden deň v Rouen na ďalšie predstavenie. No Emma s Leónom nešli do divadla. Stali sa milencami.

III.
Keď sa Emma vracala domov z Rouen na cesta ju čakala slúžka s odkazom, že má ísť k pánovi Homaisovi. Keď ta prišla, lekárnik práve kričal na svojho synovca Justina. Kázal mu priniesť kotlík a on priniesol jeden z jeho laboratória, kde mal uschovaný arzenik a iné nebezpečné látky. Emma tam chvíľu stála, no napokon sa ho spýtala, čo sa deje. On jej v návale zlosti na Justina nešetrne povedal, že jej svokor umrel. Ale Emmu to veľmi netrápilo. Svokrova smrť jej poskytla perfektnú zámienku na cestu do Rouen za Leónom. Vybavovanie dedičského konania.

Neskôr, aby sa mohla s Leónom naďalej stretávať, chodievala do Rouen pod zámienkou hodín klavíra.

Emma sa pustila do ďalšieho vášnivého vzťahu. Stretávali sa v izbe v Boulonskom hoteli. On ju zbožňoval. Obdivoval každú časť jej tela, jej dušu i jej spôsoby. Písal jej básne a listy. Videl v nej svojho anjela. Emma spoločné chvíle chcela mať čo najromantickejšie. Preto sa ešte viac zadĺžila a podpisovala obchodníkovi Lheureuxovi ďalšie zmenky.

Lheureux začal od Emmy vymáhať peniaze. Nemala ako splatiť dlhy. Tak podstúpil jej prípad exekútorovi. Najprv požiadala o peniaze Leóna. Sľúbil jej, že nejaké pošle. Klamal. Chcel sa s ňou rozísť a nemal v úmysle jej pomôcť. Rozhodla sa navštíviť notára Guillaumina. Ten jej bol ochotný pomôcť, iba ak sa mu oddá. Odmietla. Nakoniec skúsila poslednú možnosť. Išla za Rodolphom a požiadala ho o pomoc. No on už nemal peniaze. Emma sa rozbehla domov, no najprv zamierila k lekárnikovi. Stretla tam Justina. Vypýtala si kľúč od laboratória. Vošla dnu, vzala arzenik a za hrsť ho zjedla. Vrátila sa domov, ľahla si na posteľ a po niekoľkých ťažkých hodinách zomrela.

Charles sa jej smrťou veľmi trápil. Exekútori mu zabavili majetok a všetci sa od neho odvrátili. Jeho matka si chcela zobrať Berthe k sebe, ale on odmietol. Citovo sa na dcéru upäl. Po nejakom čase našiel listy od Leóna a Rodolpha. Najskôr strašne zúril, no potom sa už na nich nehneval. Závidel im, že ich Emma milovala. Raz ho našla Berthe na lavičke v záhrade. Myslela si, že spí. Snažila sa ho zobudiť, ale nepodarilo sa jej to. Charles bol mŕtvi. Malú Berthe poslali k starej pani Bovaryovej. Tá o rok zomrela a medzi tým zomrel aj starý pán Rouault. Skončila ako robotníčka v pradiarni.
Charakteristika

Emma Bovaryová, rodená Rouaultová
Emma Bovaryová je hlavná a najvývojovejšia postava diela. Mení sa zo zduchovnenej, milej po ideále túžiacej dievčiny na zmyselnú a skazenú ženu. Je to romantická postava, ktorej vývoj k realizmu výrazne spomaľuje čítanie sentimentálnych románov, romantické snenie, ale i fakt, že nemá v živote nejakú ušľachtilú činnosť pre ktorú by mohla žiť. Pociťuje vlastnú nepotrebnosť, pretože nemá cieľ pre ktorý by žila. Ema je žena, ktorá sa cíti spútaná spoločnosťou v ktorej žije a neumožňuje jej byť voľná, nezávislá a splniť si svoje romantické sny. No je to aj postava veľmi egoistická, ktorá myslí len na vlastné šťastie. Má peknú rodinu a milujúceho manžela, ale nič z toho si nevie vážiť. Túži po povrchnej spoločnosti a povrchnej sláve. Ale autor jej správanie neodsudzuje. Dáva do tejto postavy vlastné charakterové črty a snaží sa aby sme jej správanie pochopili. Emma je jediná postava od ktorej si autor nedrží odstup, dokonca ju sprevádza a ovplyvňuje celým jej životom.

Emma sa narodila ako jediné dieťa statkárovi Roualtovi. Bola z vidieka, ale mala spôsoby mestskej slečny. V trinástich ju otec zaviedol do kláštora, aby ju vychovali. Bola veľmi šikovná a vynikala v katechizme, pretože rada rozmýšľala nad ťažkými otázkami viery: „Dobre chápala katechizmus a pánu vikárovi odpovedala na ťažké otázky vždy ona.“(1) Bola citovo založená, veľmi hĺbavá, mala romantickú dušu a rada len tak rozjímala. Žila v pokojnom svete, a preto ju priťahoval búrlivý život a nevšedné veci: „More milovala len pre jeho búrky a zeleň iba vtedy, keď bola roztrúsená medzi zrúcaninami.“(2) V kláštore sa zoznámila so sentimentálnymi knihami, ktoré chovanky potajme čítali. tieto knihy uchvátili. Rada čítala vášnivé príbehy o cnostných dámach, hrdinských rytieroch, intrigách a potokoch sĺz : „V tom čase zbožňovala Máriu Stuartovú a nadšene obdivovala slávne alebo nešťastné ženy.“(3) Keď mala okolo pätnásť rokov, jej matka zomrela. Veľmi sa preto trápila, ale v hĺbke duše cítila akúsi radosť z bolesti: „V hĺbke duše bola Emma uspokojená, lebo mala pocit, že takto zrazu dosiahla zriedkavý ideál bezútešného života, ktorý priemerné duše nikdy nedosiahnu“ (4). Emmu prestával baviť život v kláštore. Nechával sa unášať svojimi romantickými predstavami a túžila po úniku z disciplinovaného sveta, v ktorom žila: „Jej duch, pri všetkom rojčení praktický, mal rád kostol pre kvety, hudbu pre slová, literatúru pre vášnivé vzruchy, nuž búril sa proti tajomstvám viery a disciplína, ktorá sa priečila jej povahe, ju ešte väčšmi popudzovala.“(5) Keď ju otec vzal domov z kláštora zo začiatku sa jej doma páčilo, no neskôr zatúžila vrátiť sa späť, pretože vidiecky život ju vonkoncom nebavil. Bol pre jej povahu príliš kľudný, stereotypný a nezaujímavý.

Emma bola veľmi pekná žena. Mala tmavé oči a bledú pokožku. Ale nebola len pekná. Mala v sebe akúsi vnútornú príťažlivosť, šarm: „Ale mala krásne oči; i keď boli kávové, mihalnice ich robili čiernymi a jej pohľad sa upieral na vás priamo, s nevinnou smelosťou.“(6) ; „Je naozaj rozkošná tá lekárova žena! Krásne zuby, čierne oči, ladná nôžka a strojná ani Parížanka.“(7, Rodolphe) ; „A tá bledá pleť!“(8, Rodolphe)

Keď si brala Charla, sprvu si myslela, že by ho mohla ľúbiť. No bolo to iba určité vzrušenie, spôsobené prítomnosťou mladého muža v jej blízkosti, ktoré narušilo monotónnosť jej života. Predstavovala si v ňom osobu ktorou nikdy nebol. Chcela sa odpútať od pokojného až nudného farmárskeho života s otcom, no vrhla sa do ešte monotónnejšieho manželského života. Ale pomaly, ako vášeň a blaho lásky neprichádzali, začala si uvedomovať, že sa mýlila: „Pred svadbou si myslela, že ľúbi; ale keď šťastie, ktoré by jej mala dať táto láska neprišlo, nazdávala sa, že sa iste mýlila.“(9) Keď sa nasťahovala do manželovho domu, začala všetko prerábať. Kupovala nový nábytok, pretapetovávala steny... Na nejaký čas ju táto činnosť bavila a vypĺňala jej voľný čas. Nenudila sa a tak nerozmýšľala nad svojím novým životom. No po istom čase si začala uvedomovať jednotvárnosť svojho života a pravidelnosť udalostí, ktorým chýba akékoľvek vzrušenie alebo nádych romantickosti: „Jeho nežnosti sa stali pravidelnými; bozkával ju vždy v určitú hodinu. Bola to obyčaj, ako iné obyčaje...“(10) Čoraz viac si začala na manželovi všímať len to nepekné. Hnevalo ju, že si Charles nevšimol jej súženie a myslel si, aká je šťastná. Uvedomovala si, aký je neznesiteľne pokojný, málo amiciónzny, plytký, obmedzený a čo bolo pre ňu najhoršie, taký obyčajný. Pociťovala k nemu len trpkosť a opovrhnutie, i keď to nedávala najavo. Začala ľutovať svoj vydaj: „Bože môj, prečo som sa len vydala?“(11) Čoraz viac sa vracala k svojmu snovému svetu, pretože ten reálny ju nenapĺňal. Často chodievala na prechádzky so svojim psom a pritom snívala o ideálnom manželovi. Predstavovala si ako by ho stretla, ako by vyzeral, ako by sa správal: „Spytovala sa v duchu, či by náhodou za iných okolností nebola mohla stretnúť iného muža, a usilovala sa predstaviť si udalosti, čo sa nestali, dajaký inakší život, manžela, ktorého nepoznala.“(12)

Ale popri tom všetkom bola Emma aj nesmierne praktická žena a vyznala sa vo vedení domácnosti. Posielala Charlovim chorým slušne zoštylizované účty, vedela elegantne podávať jedlo, keď bola u nich návšteva. Charles si vďaka Emme získaval u ľudí väčšiu úctu, dokonca aj sám seba si viac cenil za takúto ženu. No len väčšmi ubíjalo Charlove šťastie, keď vedela o vlastnej nespokojnosti. Nevedela sa tešiť zo šťastia, ktoré rozsievala okolo seba, ale jej nič nedávalo.

Ďalšia významná udalosť v jej živote nastala, keď dostali pozvanie na ples vo Vaubyessard. Emma si ples veľmi užívala a všetko na zámku sa jej videlo čarovnejšie ako inde, dokonca i obyčajné veci sa jej zdali neobyčajné. Pri všetkom tom lesku udalosti k Charlovi sa správala nevľúdne a pohŕdavo, nevšímala si ho. Nezatancovala si s ním ani jeden tanec, dokonca mu zakázala tancovať: „Ty si zošalel! Veď by si bol iba na posmech! Len ty pekne seď! Napokon, lekárovi to skôr pristane.“ (13,Emma) Tento ples bol pre čiastočné splnenie jej snov. Bola to udalosť o akých čítala v knihách. Neuvedomovala si povrchnosť prítomnej spoločnosti a nechala sa unášať leskom udalosti. Tento svet ju úplne pohltil a dobre tu vidieť i jej vlastnú povrchnosť: „Ale v lesku prítomnej chvíle sa jej minulý život, doposiaľ taký jasný, úplne strácal a takmer pochybovala o tom, že ho prežila.“(14) Obdivovala každú osobu v sále, no aj im všetkým závidela ich „vznešený“ život, ktorým žijú, a ktorým ona žiť nemôže. Po plese si Emma nešla spať, ale ešte si pripomínala udalosti a hudbu, aby si aspoň takto predĺžila ilúziu prepychu po ktorom bytostne túžila. Na plese dvakrát tancovala so záhadným mužom, ktorého po domácky volali „Vikomt“.

Keď sa s Charlom vracali do Tostes našli na ceste puzdro na cigarety, o ktorom si myslel, že bezpochyby patrilo tomuto záhadnému mužovi. Ešte dlho po plese duševne žila zo spomienky na túto vzrušujúcu udalosť, ktorá narušila monotónnosť jej života. Často obdivovala cigarové puzdro a snívala o Vikomtovi. Zidealizovala si ho, i keď v podstate vôbec netušila, kto bol. Zaľúbila sa do svojej predstavy. Spomienka na neho a na ples sa stala centrom jej snenia. Tento sen jej zatienil realitu: „Ona je v Tostes. On je teraz v Paríži, tak ďaleko.“(15) Kúpila si mapu Paríža a predplatila si ženské módne časopisy. Informovala sa o všetkých významných udalostiach a vedela naspamäť všetky premiéry v hlavnom meste. Dokonca začala čítať aj diela nových parížskych autorov. Túžila po živote v Paríži. Predstavovala si jeho ulice, domy, divadlá. Snívala o Paríži ako o nejakom rozprávkovom mieste, kde by sa mohli splniť všetky jej sny, žila by život, po akom túžila: „Želala si zároveň umrieť i bývať v Paríži.“(16) Uprostred toho všetkého sa jej vynáral Vikomt. Porovnávala ho s postavami zo svojich románov, ale už to nebol nejaká jasná postava, jeho tvár sa rozplynula a zostal iba sen. Stávala sa márnotratnou, kupovala si najnovšie módne hity a chcela sa aspoň takto priblížiť paniam z vyššej spoločnosti: „V Rouen videla, že dámy nosia na hodinkách zväzok príveskov, kúpila si prívesky.“(17) Manžel ju začínal hnevať čím ďalej tým viac. Z vlastnej márnomyseľnosti chcela, aby bolo ich meno Bovary slávne. Túžila po tom, aby bol Charles ctižiadostivý a dostal aspoň na staré kolená kríž: „Prečo nemá za muža aspoň daktorého z mlčanlivých horlivcov, čo sa po nociach moria v knihách a konečne v šesťdesiatke majú na zle ušitom fraku pripätý kríž!“(18) Pomaly začínala byť Emma veľmi náladová a vrtošivá. Dokázala celý deň chodiť v župane a bavlnených pančucháčoch. Prestávala sa starať o seba aj o domácnosť. Vo svojom vnútri bola veľmi nešťastná. Nevidela cieľ svojho života. Nevedela prečo by sa mala o seba starať, keď žije v Tostes s obmedzeným vidiecky lekárom, ktorým z celej duše opovrhuje: „Vari táto bieda potrvá večne? Vari sa z nej nedostane?...závidela tým, čo žijú búrlivým, noci trávia v maskách, oddávajú sa nehanebným rozkošiam sa všetkými ľúbostnými šialenstvami...“(19) Správala sa veľmi čudne. Nejedla, veľa schudla. Dostala suchý kašeľ, bola ochabnutá. Kvôli Emme sa Charles rozhodol zmeniť prostredie, odsťahovali do Tostes. Keď odchádzali, Emma bola tehotná.

Emma sa najprv tešila na myšlienku, že bude matkou. Ale sužovala ju myšlienka, že otcom je človek, ktorým tak nesmierne pohŕda. Potom nemohla zaobstarať výbavičku, ktorú chcela, kvôli nedostatku peňazí, prestala sa o všetky prípravy zaujímať. Tento fakt ju pripravil o kus materinskej nehy. Charles často rozprával o chlapčekovi. Emma sa na túto myšlienku upäla. Túžila po synovi, ktorý by nebol spútaný konvenciami, akými sú ženy. Chlapec by mohol byť voľný, cestovať, hýriť v parížskej spoločnosti a byť taký šťastný ako chcela byť ona. „Muž je aspoň slobodný, môže spoznávať vášne i ďaleké kraje, premáhať prekážky, vnikať do najnedostupnejších rozkoší.“(20)Keď sa narodila dcéra, bola sklamaná. Keď vzali dieťa od dojky, Emma si začala vzorne plniť svoje povinnosti. Vzorne sa starala o Charla, chodila s ním na prechádzky bez reptania a všetkým hovorila, ako ju materstvo napĺňa. No vo vnútri to v nej vrelo. Nenávidela tento život. Popudzovalo ju manželovo šťastie a hnevalo ju, že Charles netuší jej muky. K dcérke sa správala chladne. Raz za ňou dieťa priliezlo a objalo jej kolená. Ona ho odsotila lakťom, dieťa spadlo a poranilo si líce. Emma sa troch obávala, no po tom, čo jej Charles povedal, že to nieje nič vážne, pripadala si hlúpo, že sa čo i len trochu znepokojovala: „...sama si pripadala veľmi hlúpa a naivná, že sa pred chvíľou znepokojila pre takú maličkosť.“(21) Ale inak sa Emma vedela o dcéru postarať. Dieťa bolo vždy čisté a pekne upravené. Niekedy dokonca prišla na nálada, keď dcéru objala a hrala sa s ňou. No najväčší materinský cit prejavila až na smrteľnom lôžku, keď si ju nechala priniesť. Vtedy si až uvedomila o čo prichádza: „Emma ju chytila za ruku a chcela ju bozkať.“(22) V podstate mala svoju dcérku rada, ale nedávala to veľmi najavo, pretože bola priveľmi zaneprázdnená starosťami o seba a milencov.

V Yonville spoznala pisára Leóna, ktorý býval u lekárnika Homaisa. Bol mladý, pekný a mali spoločné záujmy. Bovaryovci často chodievali k lekárnikovi na návštevu. Emma sa dlho rozprávala s Leónom, rozprávali sa o divadlách, knihách, čítal jej básne. Zaľúbil sa do nej. Ona zo začiatku nerozmýšľala veľmi nad tým či ho ľúbi. Myslela si, že láska musí prísť náhle. León bol k nej veľmi pozorný, prinášal jej z Rouen malé darčeky v podobe kaktusov. Rada trávila čas v jeho spoločnosti. Rozumeli si. Nakoniec zistila, že ho ľúbi. Často mávala cudzoložné sny, ale chcela si udržať postavenie cnostnej ženy. Snívala o Leónovi a vymýšľala si rôzne príhody, aby sa mohla s ním stretnúť. Bola uväznená v pre ňu nešťastnom manželstve a myslela si, že prináša neuveriteľné obete, keď nepodľahne pokušeniu cudzoložstva. Za tvárou vzornej matky a dobrej manželsky skrývala svoje nešťastie a rozhorčenie zo života. Život s Charlom ju rozčuľoval a dusil: „Pre koho vlastne bola počestná? Nebol práve on prekážkou všetkej jej blaženosti, príčinou všetkej biedy, akoby ostrým klincom v spone zložitého remeňa, ktorý ju zo všetkých strán sťahoval?“(23) Všetku svoju horkosť a nenávisť preniesla na manžela. Nenávidela ho stále viac, ale nadávala to najavo. Nakoniec León odišiel študovať do Paríža a ona si vyčítala, že mu nedala najavo svoje city. Snívala o ňom a súčasne ju myšlienka naňho sužovala a bolela. Trápila sa, že ho nepobozkala, že sa mu neoddala: „Odišiel, jediné čaro jej života, jediná možná nádej na blaženosť.“(24) Začala byť znovu márnotratná a náladová ako po lese vo Vaubyessard. Myslela si, že žena ktorá podstúpila toľké obete, si môže dovoliť nejaký ten rozmar. Nakúpila si od obchodníka Lheureuxa nové veci, často menila účes, chcela sa naučiť po taliansky, skúšala čítať vážne diela. Takto reagovala na krízové situácie svojho života. Uzavrela sa vo vlastnom svete.

Raz prišiel za Charlom do ordinácie statkár Rodolphe Boulanger de la Huchette so svojim sluhom. Keď uvidel , hneď vedel, že sa musí stať jeho milenkou. Robil jej spoločnosť na roľníckom zjazde. Páčil sa jej a obdivovala ho pre jeho voľnosť a neviazanosť. Zvádzal ju a nakoniec jej povedal, že ju ľúbi. Emma mu neodpovedala, no jednako sa doňho zaľúbila. Za šesť týždňov prišiel Rodolphe k nim domov. Začal jej hovoriť sladké rečičky. Emme sa to nesmierne páčilo. Ešte nikto jej takto romanticky nevyznával lásku a jej duch pod vplyvom takýchto rečí rástol: „Emma prvý raz počúvala také slová a ako keď niekto odpočíva v kúpeli, jej pýcha si mäkko a nerušene hovela v teple tejto reči.“(25) Neskôr si išli spolu zajazdiť. Rodolphe ju opäť zvádzal. Ona bola zo začiatku odmietavá, nechcela sa mu podvoliť. Vo vnútri sa bála takéhoto vzťahu. No nakoniec si ju Rodolphe tak opantal, že privolila. Keď prišla domov, bola šťastná, že urobila tento krok. Tešila sa z vášne, ktorá ju čaká, tešila sa z lásky, ktorú bude prežívať. Necítila žiadne výčitky voči Charlovi, skôr si myslela, že toto šťastie je jej život dlžný: „Napokon Emma cítila aj pomstychtivé uspokojenie. Či netrpela dosť?“(26) Konečne sa cítila ako hrdinky z jej obľúbených románov. Konečne cítila, že je jednou z nich. Nevedela sa dočkať chvíľ strávených s Rodolphom a tak ráno, keď Charles odišiel, chodila za ním na statok. Rodolpha ľúbila až otrockou láskou: „Sú krajšie ženy, ale ja viem lepšie ľúbiť! Som tvoja slúžka, tvoja milenka! Ty si môj kráľ, moja modla! Si dobrý! Si krásny, si rozumný! Si mocný!“(27, Emma) Obdivovala ho, v jej očiach bol ideálnym mužom. Bol silný, skúsený a svetaznalý. Bol taký, po akom túžila. Často Rodolphovi kupovala u obchodníka Lheureuxa drahé darčeky. Z týchto darov mala najväčšiu radosť ona. Povznášalo ju, keď mu mohla niečo pekné dať. K Charlovi sa v tomto období správala krajšie ako kedykoľvek predtým. Bola naňho milšia aj nežnejšia. Konečne bola šťastná a Charles jej nevadil tak ako predtým. Už v ňom nevidela prekážku svojho šťastia.

Raz keď ju Rodolphe nahneval, pretože bol málo všímavý k jej náladám a citovým výlevom, rozmýšľala, prečo vlastne Charla neľúbi. Aby ho mala prečo ľúbiť, nútila ho do operácie konskej nohy: „Emme nič nenasviedčalo, že by nebol šikovný, no a aké by to bolo pre ňu zadosťučinenie, keby ho ona nahovorila na pokus, ktorý mu získa povesť i majetok?“(28) Robila to sama pre seba, aby dosiahla vlastné šťastie tým, že bude mať slávneho manžela. Dokonca sa prestala stýkať s Rodolphom. No keď sa operácia nepodarila a nohu museli amputovať, Emma začala Charla nenávidieť ešte viac. Poburovalo ju, že bola taká naivná a vkladala doňho nádej: „Všetko na ňom ju teraz dráždilo, tvár, šaty i to, že jestvoval. Ako zločin ľutovala svoju niekdajšiu cnosť a čo z nej ešte zostávalo, rozpadlo sa pod prudkými údermi jej samoľúbosti. Škodoradostne sa kochala triumfujúcou neverou.“(29) Znova obnovila pomer s Rodolphom. Vzťah s ním ju najviac zmenil. On sa k nej začal správať bez hanby a bez okolkov a urobil si z nej skazenú a poddajnú ženu. Začala sa voľnejšie obliekať, správala sa frivolne a dokonca začala vulgárne rozprávať. Rodolphe bol pre ňu to jediné, prečo vtedy žila a čo ju robilo šťastnou. Ona ho stále otrocky ľúbila: „Žila v akejsi nezmyselnej oddanosti, mala pre neho iba obdiv a sama pociťovala rozkoš a blaženosť, ktorá ju otupovala.“(30) Emma už nemohla vydržať život s Charlom a jeho matkou, ktorú nenávidela a tak ho prosila aby spolu utiekli. On v ľúbostnom návale súhlasil. Emma si u Lheureuxa objednala na cestu nové veci a zadĺžila sa. V deň pred odchodom jej Rodolphe postlal list. Napísal jej, že odišiel sám so zlomeným srdcom. Že ju nemôže odviesť pre jej vlastné dobro, lebo by bola nešťastná na takomto úteku. Keď si Emma prečítala list úplne skamenela. Všetky jej sny sa rozplynuli. Už nemala nič. Skrsla v nej myšlienka na samovraždu: „Prečo by so všetkým neskoncovala? Kto ju ešte zdržiava?“(31) Keď si neskôr uvedomila, že sa skoro zabila, zhrozila sa sama seba.

Keď uvidela Rodolphov koč na ceste a uvedomila si, že ju podviedol, zamdlela. Bola nešťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Tento Rodolphov čin úplne pokoril jej pýchu a potupil ju. Dostala zápal mozgu. Charles sa o ňu úpenlivo staral. Raz mu priniesol Lheureux Emmine veci, ktoré si objednala na cestu. Nemal čím zaplatiť a tak mu podpísal zmenku splatnú o rok. Emma myslela len na seba. To čo mala kedysi rada (záhradu, koňa), teraz sa jej hnusilo. Nenávidela všetko, čo jej pripomínalo Rodolpha. Často k nej chodil miestny kňaz a nabádal ju k zbožnosti. Raz, keď si myslela, že už zomiera, prijala sväté príjmanie. Počas obradu mala krásne videnie o anjeloch, Bohu a nebi. Vychutnávala si tento pocit a chcela si ho zachovať. Bolo to pre ňu ako vyslobodenie zo všetkých hriechov smilstva a bolesti: „Jej duša doráňaná pýchou oddychovala konečne v kresťanskej pokore; a Emma, vychutnávajúc rozkoš z vlastnej slabosti, pozorovala, ako jej ochabuje vôľa a naširoko otvára cestu záplave milosti.“(32) Emma pocítila ešte väčšiu blaženosť ako lásku: „Medzi klamnými nádejami uzrela stav čistoty, v ktorom sa duša vznáša nad zemou a splýva s nebom...“(33) Túžila byť sväticou. Pýšila sa svojou zbožnosťou a myslela si, že dosiahla viery, akej môžu len vznešené duše. Z Boha urobila niečo, ako svojho ďalšieho milenca: „Prihovárala sa Hospodinovi tými istými sladkými slovami, ktoré kedysi šeptala milencovi v cudzoložných výlevoch.“(34) Keď jej bolo lepšie, začala sa venovať dobročinnosti a trávila viac času s dcérou. Prestala sa rozčuľovať. Toto všetko ju povznášalo a bola sama na seba pyšná pre svoje dobré skutky.

Keď sa už úplne vyzdravela, Homais pánu Bovarymu navrhol, aby zobral na operu do Rouen. V divadle stretli Leóna. V obidvoch sa prebudili staré city. Prehovoril Charla aby ju nechal v meste na ďalšie predstavenie. Prišil k nej do hotela na druhý deň. Celý večer sa rozprávali. Ona mu hovorila o svojich pocitoch a túžbach, o svojej chorobe, ale nepriznala sa z pomeru s iným. Pred ním sa hanbila. Bránila sa pomeru s ním, nechcela druhýkrát trpieť. No nakoniec ju León svojou náruživosťou prehovoril. Keď sa večer vracala večer domov, Homais jej nešetrne oznámil, že jej svokor zomrel. Bol práve veľmi rozčúlený na Justina, kvôli nejakému kotlíku. Emou táto správa veľmi neotriasla. Netrápilo ju to a pri pohľade na Charla, ktorým pohŕdala, vytrácal sa z nej i súcit.

V tomto období za nimi prišiel aj obchodník Lheureux so zmenkou. Emma presvedčila Charla aby jej dal plnú moc. Smrť svokra jej poskytla perfektnú zámienku navštíviť milenca. Išla do Rouen pod zámienkou vybavovať dedičské konanie. S Leónom strávila tri dni. Prenajali si izbu v Bulonskom hoteli, kde neskôr trávili všetky spoločné chvíle. Emma bola znovu zamilovaná, šťastná a nič ju netrápilo. León ju zbožňoval. Bola sebecká a chcela všetko šťastie len pre seba. Aby mohla navštevovať Leóna i neskôr , vymyslela si hodiny klavíra. Každý štvrtok chodila do Rouen a stretávali sa vždy v tej istej izbe v hoteli. Emma chcela mať spoločné chvíle čo najromantickejšie a tak veľa míňala. Začala byť sentimentálna a samopašná. Leóna udivovala jej zbehlosť vo veciach lásky. Úplne ju ľúbil a obdivoval. Emma si vychutnávala túto novú lásku a znova sa cítila ako milenka z románov: „Bola milenka zo všetkých románov, hrdinka zo všetkých drám, tajomná ona zo všetkých zbierok veršov.“(35) K manželovi bola opäť milá a vľúdna. Bola šťastná a nič jej nebránilo v šťatí. Ale raz k nej zasa prišiel. Lheureux. Začala podpisovať ďalšie zmenky, predala Charlovo dedičstvo, no i tak sa jej nepodarilo splatiť celý dlh. Začala posielať účty Charlovým pacientom bez manželovho vedomia. Toto jej zaručilo peniaze na istý čas a prestala sa tým trápiť. Znova si užívala lásku s Leónom. No v ich vzťahu prišla kríza. Raz vo štvrtok Homais prišiel za Leónom, aby si spolu vyrazili. Emma chcela aby sa ho striasol a keď to nedokázal, uvedomila si, že je zbabelec: „Teraz ho nenávidela. Nedodržať slovo pri schôdzke sa jej zdalo urážkou a hľadala ešte aj iné dvôvody, aby sa od neho odpútala; nie je schopný, hrdinstva, je slabý, všedný, mäkší ako žena, napokon aj skúpy a nerozhodný.“(36)Cítila sa rozčarovaná, že sa oddala človeku, ktorý takto dokázal zraniť jej city. Už ho nevidela ako hrdinu svojich románov. Videla ho v reálnejšom svetle. No ich vzťah neukončila. Keď prišla domov ospravedlnila si jeho správanie. No napriek tomu ich vzťah bol chladnejší a aj León ju už tak nezbožňoval.

Obchodník začal vymáhať svoje peniaze. Našla oznam o exekúcii svojho majetku. Nevedela, čo robiť. Snažila sa zháňať peniaze, kde sa dalo. Najprv poprosila o pomoc Leóna. On jej prisľúbil peniaze, ale slovo nedodržal. Slúžka jej poradila, aby išla za miestnym notárom Guillauminom. Snažila sa ho dojať, aby jej požičal peniaze. On jej navrhol pomoc pod podmienkou pomeru. I keď nebola v situácii, kedy by si mohla vyberať, odmieta. Návrh od takého odporného človeka ju urazil:

„Nehanebne zneužívate moje zúfalé položenie pane! Som na poľutovanie, no nie na predaj!“(37) Ako poslednú možnosť videla Rodolpha. Bežala za ním na kaštieľ, ale on jej pomôcť odmietol. Nemal totiž peniaze. Emmu rozčúlilo, že nepomôže žene, ktorá by preňho urobila čokoľvek. Emma bola na pokraji zrútenia. Obaja milenci ju zradili, keď ich najviac potrebovala. Už nevidela východisko v svojom živote. Nevidela žiadny cieľ. Zamierila k Homaisovi domov a potajme sa otrávila arzenikom: „Kľúč sa obrátil v zámke a Emma šla rovno k tretej poličke, tak dobre ju viedla spomienka, vzala belasú banku, vytrhla zátku, vopchala do nej ruku, zobrala za hrsť bieleho prášku a hneď ho začala jesť.“(38) Zomierala pomaly celú noc. Bola zmierená zo smrťou, priam sa na ňu tešila. Brala to ako vyslobodenie, zo života, v ktorom ju stále niečo zväzovalo konvenciami a príkazmi. Konečne bola dokonale šťastná i keď zomierala v nevýslovných mukách. Už necítila k nikomu nenávisť: „Už som skoncovala so všetkými zradami, podlosťami a nespočetnými žiadosťami, čo ma trýznili.“(39) Konečne si uvedomovala, akým neúplným životom plným klamstiev a smilstva žila a že jej lásky boli len veľký klam. Toto posunulo postavu Emmy Bovaryovej o krôčik bližšie k realizmu.
Charles Bovary
Charles Bovary je realistická postava. Je to tip konzervatívca. Charles je obyčajný vidiecky lekár, ktorého jediná túžba ja mať šťastnú rodinu. Od detstva je ovplyvňovaný svojou matkou, ktorá z neho urobila ľahko ovládateľného a nesamostatného človeka. Je naivný, plachý, málo ambiciózny, ale i úprimný a čestný. Emme vo všetkom slepo dôveruje a všetku vinu vždy hádže na seba. Charles je veľmi pasívna postava a jeho lenivosti priam vyhovuje, keď niekto rozhoduje namiesto neho.

Charles bol synom niekdajšieho plukovného chirurga a jeho ženy, dcéry čiapkára. Pán Bovary musel pre odvodové aféry odísť z vojska a tak sa oženil s dcérou čiapkára s veľkým venom, ktorá sa zaľúbila do jeho postavy. Keď pán Bovary premrhal celé veno, usadil sa s manželkou na dedine. Jeho žena, keď zistila aký v skutočnosti jej muž je, celú svoju lásku preniesla na syna. Každý z rodičovstva snažil Charla vychovávať inou metódou. Matka ho rozmaznávala a úzkostlivo sa oň starala. Sama ho vyučovala a snažila sa ho učiť na klavír. Otec chcel aby z jeho syna vyrástol tvrdý chlap. Chcel ho vychovávať v akomsi sparťanskom duchu. Posielal ho spať do nevykúrenej izby, učil ho vypiť rum na jeden dúšok. Ale Charles bol od prírody tichý a slušný, takže viac lipol k matkinej výchove. Keď mal dvanásť rokov, energická pani Bovaryová vymohla, aby ho učil miestny farár. Hodiny boli krátke a sporadické. Tak pani Bovaryová rozhodla , že pôjde na kolégium v Rouen. Držal sa medzi priemernými žiakmi. Charles bol usilovný žiak, slušný a zodpovedný: „Bol to chlapec miernej povahy cez prestávky sa hral, v študovni sa učil, v triede počúval, v spálni dobre spal, v jedálni dobre jedol.“(40) Po skončení tretej triedy ho rodičia vzali z kolégia, aby študoval medicínu. Charles sa veľmi snažil, no tomuto remeslu veľmi nerozumel. Naspamäť sa učil veci, ktorým vonkoncom nerozumel: „Nepochopil z toho nič; darmo počúval- nerozumel.“(41) Postupne začal vynechávať prednášky. Zvykol si leňošiť a postupne vôbec nechodil na prednášky a vizity. Po večeroch chodil do hostinca a hrával kocky. Navykol si na takýto život. Dával mu pocit akejsi slobody a viac si sám seba vážil: „Akoby sa uvádzal do spoločnosti a pristupoval k zakázaným radostiam; keď vchádzal, kládol ruku na kľučku dverí s takmer zmyselnou rozkošou.“(42) Pri takejto príprave úplne prepadol z lekárskej skúšky. Ale jeho matka všetko zariadila tak, aby mohol pokračovať. Zo strachu pred matkou sa už tentoraz sa pripravoval a všetky otázky sa naučil naspamäť. Prešiel celkom obstojne. Pre jeho matku to bol najkrajší deň v živote. Matka mu našla prax v malom mestečku Tostes a vyhľadala mu i ženu. Nenamietal. Matka vždy rozhodovala zaňho takže Charles bol dosť nesamostatný a vo všetkom sa podriaďoval a vždy s ňou súhlasil. Jeho vyvolená bola štyridsaťpäťročná vdova s dvesto librami renty: „Hoci bola pani Dubucová škaredá, suchá ani trieska a samý pupenec ako stromy na jar...“(43)Charles si myslel, že ho v manželstve čaká lepší život, že bude slobodný a voľne zaobchádzať peniazmi. Ale mýlil sa. Jeho žena mu vládla. On sa jej nesnažil odporovať, bol tichý, skromný, a pokorný. Znášal ju a necítil k nej nenávisť. Vďaka matkinej výchove sa ani v manželstve nevedel presadiť a naučil sa vždy podriadiť druhým.

Raz sa vybral na jeden majer napraviť zlomenú nohu nejakému statkárovi Rouaultovi. Tu sa zoznámil s jeho dcérou Emmou. Bola mladá, krásna a dobre sa mu s ňou rozprávalo. Často chodieval na majer a zo začiatku sa ani nezamýšľal, čo ho tam tak nesmierne ťahá. Bola to Emma. No jeho žena začala žiarliť a vyčítala mu, že ju už neľúbi. Tak prestal chodiť na majer aby jej urobil po vôli. Jeho žena onedlho zomrela po tom ako sa pohádala s jeho rodičmi kvôli majetku. Vysvitlo, že je chudobná. No Charla jej bolo predsa len ľúto, pretože si uvedomoval, že ho ľúbila a on cítil výčitky, že jej to neopätoval: „Tu sa oprel o písací stôl a zostal až do večera ponorený do bolestných úvah. Jednako ho len ľúbila.“(44)

Onedlho zasa začal chodiť k Rouaultovcom a pomaly zisťoval, že Emmu ľúbi. Hanbil sa vysloviť a tak to starý pán Rouault urobil za neho. Emma súhlasila a tak sa vzali. Po svadbe sa Charles cítil ako najšťastnejší človek na svete. Veľmi Emmu ľúbil a konečne mal to po čom túžil: „Ale teraz má na celý život ženu, ktorú zbožňuje. Vesmír pre neho nesiahal za hodvábny okraj jej spodničky.“(45) Sám seba si viac cenil, keď mal ženu, akou bola Emma. Bol by pre ňu urobil čokoľvek, keby bola chcela. Ona sa vnútorne trápila, no on to nevidel a bol šťastný. Predpokladal, že ona je rovnako šťastná. Vôbec netušil, že nemu prechováva odpor. Jeho matka nemala Emmu príliš rada. Vedela, že Emmu ľúbi viac ako ju. Keď sa tieto dve ženy hádali, Charles nevedel ako reagovať. Obidve nesmierne zbožňoval: „Mienku jednej pokladal za neomylnú, no pritom bol presvedčený, že druhej nemožno nič vyčítať.“(47) Iba raz sa matke vzoprel v snahe chrániť Emmu.

Ako lekára ho mali ľudia radi. Nikdy nepredpisoval silné lieky, aby nikomu neublížil. Neoplýval veľkými medicínskymi vedomosťami, ale zato bol celkom šikovný.

Keď Emma ochorela veľmi sa o ňu bál a i keď mal v Tostes veľkú klientelu, pre je dobro sa bol ochotný presťahovať. Na svoje dieťa sa veľmi tešil. Keď bola Emma tehotná, stále ju bozkával a hladkal jej bruško. Nesmierne ho ľúbil nezištnou láskou.

Charles nebol vôbec žiarlivý a ani mu na um nezišlo, že by ho mohla žena podvádzať. Ona mu niekedy až okato zahýbala a on si to ani len nevšimol. Myslel si, že by toho nebola schopná a veril jej. Dokonca i keď našiel Rodolphov list na rozlúčku, spočiatku si myslel, že to bolo iba platonické. No neskôr našiel všetky listy od Rodolpha aj od Leóna. Najprv bol nahnevaný, uzavrel sa dom a nechodil k pacientom. Ale nehneval sa na Emmu, hneval sa na seba, že ju on nedokázal urobiť šťastnou a dať jej, po čom túžila. Raz stretol v meste Rodolpha. Túžil byť ním. Túžil byť človekom, ktorého milovala. Nehneval sa naňho, iba mu závidel. Potom povedal svoju jedinú významnú vetu: „Na vine bol osud!“(48)

Keď bola Emma chorá , vždy sa o ňu strašne bál. Bola preňho všetkým. Vyčítal si, že ju dostatočne neľúbi, aj keď ju miloval najviac, ako sa dalo: „Vyčítal si, že pre to zabúda na Emmu; ako keby nemyslieť jednostaj na ňu znamenalo okrádať ju o niečo- tak všetky jeho myšlienky patrili žene.“(49) Nezaujímalo ho, načo si objednala cestovné veci, keď Lheureux prišiel s požiadavkou o zaplatenie. Staral sa iba o to, aby sa vyzdravela.

Jej samovražda ním úplne otriasla. Nebol schopný vnímať, ani rozmýšľať: „Kričal, plakal, omdlel, no nevrátila sa.“(50) Keď zomierala cítil sa strašne. Nechápal prečo musí odísť práve vtedy, keď je k nemu konečne taká nežná. Obviňoval sa z jej smrti a až keď zomierala pochopil, že s ním nebola šťastná: „Nebola si šťastná? Je to moja vina? Veď som urobil všetko, čo som mohol!“(51)

Po Eminom pohrebe sa zmenil. Snažil sa správať tak, ako by sa jej to páčilo, osvojil si jej záľuby: „Kazila ho zo záhrobia.“(52) Prestal sa o všetko starať, neustále sa len trápil spomienkami na Emmu. Nikam nechodil. Prišiel o všetkých pacientov aj priateľov. Všetku svoju lásku sústredil na dcérku, pretože mu pripomínala Emmu. Raz zaspal na lavičke v záhrade a už sa nezobudil.
Rodolphe Boulanger de la Huchette, prvý milenec E. Bovaryovej
Rodolphe Boulanger bol bohatý meštiak, ktorého už unavoval hýrivý mestský život, a tak si kúpil panstvo neďaleko Yonville. Bol to po každej stránke bezohľadný, hrubý a chladný realista, ktorý už zažil veľa búrlivých vzťahov so ženami a vedel rozpoznať ich povahy: „Pán Rodolphe Boulanger mal tridsaťštyri rokov, mal brutálnu povahu, bol bystrý a inteligentný, veľa sa stýkal s ženami a dobre sa v ich vyznal.“(53) Hneď ako uvidel Emmu vedel, čo ju trápi a po čom túži: „A nudí sa! Chcela by bývať v meste, každý večer tancovať polku! Túži za láskou ako kapor na kuchynskom stole za vodou.“(54,Rodolphe) Opovrhoval všetkým a všetkými, ničoho si nedokázal vážiť. Bol veľký egoista a myslel si, že všetko dokáže. Musel mať všetko čo chcel, a nezáležalo mu, či tým niekoho zraní. Bol veľmi dobrý herec, vedel sa správať šarmantne a vedel byť tiež galantný. Ženám vedel rýchlo učarovať. Vyznal sa v zvádzaní a vedel ako zapôsobiť na ženy.

Hneď vedel, akú taktiku má zvoli na Emmu aby mu podľahla. Chcel ju mať pre svoje rozptýlenie: „Bolo by nežné. Rozkošné!...Áno, ale ako sa jej potom zbaviť?“(55, Rodolphe) Predviedol jej sladké divadielko, hral pred ňou citlivého človeka. Vyznával jej lásku priam básnickými slovami: „Stojíte v mojej duši ako madona na piedestáli, na vysokom, pevnom a nepoškvrnenom mieste...Buďte mi priateľkou, sestrou, anjelom!“(56,Rodolphe) Keď si ju úplne pripútal a bol si istý, že ho ľúbi, prestal sa k nej správať galantne a odhaľoval jej svoju pravú povahu: „Nemal už pre ňu, ako voľakedy, sladké slová, čo ju dojímali k slzám, ani búrlivé láskanie, ktoré ju pripravovalo o rozum...bola k nemu ešte nežnejšia a Rodolphe čoraz menej skrýval ľahostajnosť.“(57) Bol uštipačný a z jej vyznaní lásky si nerobil ťažkú hlavu. Myslel si, že Emma je ako všetky ostatné, že jej city sú falošné: „Tento muž, taký skúsený, nerozoznával pod rovnakými výrazmi rozdielne city. Pretože mu samopašné alebo predajné pery šeptali podobné vety, neveľmi veril úprimnosť Emminých slov; treba z nich odrátať, myslel si, prepiate reči , v ktorých sa skrýva len priemerný cit...“(58) No napriek všetkému cítil, že tento vzťah je iný, než tie predtým. Cítil, že ešte nemal ženu, ktorá by bola taká čistá ako Emma a to mu lichotilo. Cítil k nej niečo viac ako k ženám, no nebola to čistá láska. Rodolphe nevedel čisto ľúbiť: „Mal tak málo čistých žien! Táto láska bez samopašnosti bola pre neho čímsi novým, vytrhla ho z ľahkovážnych známostí a lichotila zároveň jeho pýche i zmyselnosti.“(59) Ale postupom času ho Emma začala nudiť a zdala sa mu stále viac sentimentálnejšia. No stále ho k nej čosi priťahoval. Raz jej v návale lásky a vášne sľúbil, že spolu utečú. Vzápätí to oľutoval. Nechcel s ňou utiecť a pripútať sa k nej a k jej dieťaťu. Rozhodol sa ukončiť ich vzťah, i keď mu to bolo ľúto, pretože napriek všetkému ju mal rád: „Aký som hlupák! No nech, bola to pekná milenka!“(60)
Keď prišiel domov uvedomil si, že tento pomer bol rovnaký ako tie predošlé, a že sa nemá prečo trápiť, ani prečo smútiť. S chladným srdcom si prezeral jej darčeky a listy. Napísal jej dojímavý list na rozlúčku, no sám necítil nič: „Chúďa žieňa. Bude si myslieť, že som bezcitnejší ako kameň, zišlo by sa na to zopár sĺz, no mne nedá plakať; nemôžem za to.“(61)

Keď za ním po troch rokoch prišla, potešil sa a vyznával jej lásku: „Ty jediná sa mi páčiš. Bol som hlúpy a zlý! Ľúbim ťa a vždy ťa budem ľúbiť.“(62) No keď ho vzápätí požiadala o peniaze chladnokrvne odmietol so slovami, že žiadne nemá a je na mizine. Jeho láska bola taká plytká, že neprišiel Emme ani na pohreb. Bál sa konfrontácie s Charlom.

Charlom vždy opovrhoval, už pri prvom stretnutí si o ňom urobil jasný obraz: „Myslím si, že je veľmi sprostý. Iste sa jej už zunoval.“(63) Nedojalo ho ani ich stretnutie po Emminej smrti, keď mu Charles povedal, že mu odpúšťa. Cítil k nemu ešte väčšie opovrhnutie a prestal cítiť i ten najmenšie výčitky svedomia: „...ba smiešny a hoden opovrhnutia.“(64, Rodolphe o Charlovi)

León Dupuis, druhý milenec E. Bovaryovej
León je romanticko-realistická postava a počas diela sa vyvíja. Je ľahko ovplyvniteľný spoločnosťou. León bol mladý pisár, ktorý pracoval u notára Guillaumina a býval u lekárnika Homaisa. V mestečku ho mali radi. Bol slušný, zdržanlivý, úctivý a vzdelaný: „V Yonville ho pokladali za veľmi slušného. Počúval názory starších ľudí a nezdalo sa, že by sa bol veľmi nadchýnal politikou, čo je u mladého muža pozoruhodné. Okrem toho bol vzdelaný, maľoval akvarely, poznal noty a po večeri sa rád zaoberal literatúrou, keď nehral karty.“(65)

Keď spoznal Emmu, hneď ho očarovala. Obaja mali podobné záľuby a on jej rád čítal básne. Trávili spolu dosť času a León sa do nej zaľúbil. Spočiatku cítil k Emme čistú lásku. Kupoval jej kaktusy ako malú pozornosť a potajme za ňou túžil, no neodvážil sa jej to povedať: „Zdala sa mu vtedy taká cnostná a neprístupná, že sa vzdal každej, i tej najhmlistejšej nádeje.“(66) Netušil, že i ona cíti to isté k nemu. Nenaplnená láska k Emme ho pomaly začala skľučovať a bol čím ďalej, tým smutnejší.

Život mu začal pripadať jednotvárny a v duchu pohŕdal Yonvillom i jeho obyvateľmi. Začínal myslieť na to, aké by ho čakalo v Paríži rozptýlenie, keby ta išiel doštudovať právo: „...a vtedy sa mu v diaľke rozozvučal Paríž fanfárami maškarných bálov a smiechom grizetiek.“(67) Vedel, že jeho láska nemôže dôjsť naplneniu a tak radšej odišiel.

Ale Paríž ho zmenila. Jeho plachosť zmizla, v Rouen bol sebavedomejší, povrchný a opovrhoval jednoduchými ľuďmi. Pomaly na Emmu v Paríži zabudol, no keď ju po troch rokoch uvidel, jeho city sa vrátili. Tentoraz si zaumienil, že Emma bude jeho: „Pred Parížankou v čipkách, v salóne daktorého slávneho doktora, osobnosti s vyznamenaniami a vlastným kočom, bol by sa chudák pisár triasol ako dieťa; ale tu v Rouene, v prístavnom meste, pred ženou takého doktoríka cítil sa nenútene a bol si popredku istý, že oslní.“(68) Už sa nehanbil a vyznal jej city. Snažil sa jej učarovať a rozprával to, čo chcela počuť. Počas pomeru s Emmou myslel stále na ňu a začal zanedbávať povinnosti aj priateľov: „León sa onedlho začal povýšene správať k priateľom, odťahoval sa od ich spoločnosti a celkom zanedbal spisy.“(69) Emmu viac obdivoval ako ľúbil, jeho láska už nebola tou čistou láskou ako pred odchodom do Paríža a priťahovala ho k nej najmä vášeň: „Obdivoval u nej zápalistú dušu a čipky na spodničke.“(70) Pomaly zisťoval, aká je Emma skúsená vo veciach lásky a začínal si všímať jej frivolnosti a márnivosti: „Čo ho kedysi očarúvalo, trochu ho teraz desilo. Ba usiloval sa neľúbiť ju; ale keď potom len čo zavŕzgali jej topánočky, cítil sa slabý ako opilci pri pohľade na tuhé nápoje.“(71) No pomaly začali jeho city slabnúť a premýšľal, či by sa nemal s Emmou rozísť: „Nudilo ho teraz, keď sa mu Emma zrazu na hrudi rozfikala; a srdce, ako ľudia, čo môžu vydržať iba určitú dávku hudby, ľahostajne mu driemalo vo vrave lásky, lebo jej jemnosti už nerozlišovalo.“(72) K tomu ešte pridalo, keď niekto napísal jeho matke anonymný list s upozornením na jeho aféru. Začal si uvedomovať všetky riziká vzťahu s vydatou ženou, ako ho môže kompromitovať a zničiť mu kariéru.

Keď ho požiadala o peniaze, najprv sa pokúsil ich zohnať, aby jaj urobil po vôli. No nakoniec jej sľúbenú sumu neposlal. Jeho city boli rovnako slabé ako Rodolphove. Ani on jej neprišiel na pohreb. León sa po Emminej smeti stal notárom v Yvetote a oženil sa.
Homais, Yovillský lekárnik
Lekárnik Homais je realistická postava. Je to typ obmedzeného malomeštiaka, ktorý sa len vychvaľuje a nevie si priznať vlastné chyby. Nevidí nikoho, okrem seba. Na tejto postave autor zosmiešňuje celú malomeštiacku spoločnosť.

„Muž v zelených kožených papučiach, trochu poznačený kiahňami, v zamatovej čiapke so zlatým strapcom , zohrieval si chrbát pri kozube. Na tvári sa mu zračilo, aký je spokojný sám so sebou, a zdalo sa, že je v živote taký pokojný ako stehlík v prútenej klietke nad jeho hlavou; bol to lekárnik.“(73) Tento citát vystihuje lekárnika ako po vizuálnej, tak aj po duševnej stránke. Homais bol človek, ktorý bol sebaistý, sebavedomý a spokojný sám so sebou.
Bytostne opovrhoval najmä cirkvou a všetkým s ňou spojené. Veľmi rád si vymieňal názory s miestnym farárom Bournisienom a ostrá výmena názorov o cirkvi sa konala dokonca aj pri lôžku, kde ležala mŕtva Emma: „Rozohňovali sa, očerveneli, vraveli odrazu a nepočúvali sa; Bournisien sa pohoršoval nad toľkou trúfalosťou, Homais žasol nad toľkou hlúposťou...“(74)

Rád sa vystatoval svojimi vedomosťami a schopnosťami a stále používal latinské frázy: „Pacient, a to je mimoriadne (tvrdíme to de visu ), sa vôbec neponosoval na bolesť.“ No za všetkými znalosťami vedy sa skrýval len obmedzený malomeštiak, ktorému nerobilo nič väčšiu radosť ako keď mu ostatný závideli a mohol iným neustále radiť. Napísal dokonca niekoľko vlastných diel o poľnohospodárstve a prispieval do časopisov.

Priatelil sa iba s ľuďmi iba vtedy, keď mal osoh. Rovnako to bolo aj s Charlom: „K takej podlízavej srdečnosti nenabádala lekárnika iba potreba starať sa o blížneho, ale bol v tom zámer.“(75) Bál sa, aby ho Charles neudal, pretože vykonával v Yonville lekársku prax i keď nemal diplom. Keď však Emma zomrela a Charles stratil svoje postavenie prestal ho navštevovať a priateliť sa s ním.

Bol vypočítavý, egocentrický, povrchný, pokrytecký a zaslepený túžbou po vlastnom úspechu. Svoj životný zápas viedol s jedným tulákom, ktorý pokrikoval na ceste na okoloidúcich, že ho lekárnik nedokázal uzdraviť. Tak dlho písal do novín, až tohto tuláka zavreli: „Zvíťazil, lebo jeho nepriateľa odsúdili a doživotne zavreli do chudobinca.“(76)

Mal veľkú, šťastnú rodinu, ale to pre neho nebolo to najdôležitejšie. Nebol šťastný. Túžil po vyznamenaní, po kríži. Keď ho dostal, splnilo sa mu jeho najväčšie želanie.

Po Charlovej smrti sa v Yonville neudržal žiadny lekár, pretože lekárnik naďalej vykonával lekársku prax: „Od Bovaryho smrti sa v Yonville vystriedali už traja lekári, no ani jednému sa tam nedarilo, lebo pán Homais hneď na každého zaútočil. Má čertovsky veľa pacientov; vrchnosť s ním zaobchádza šetrne a verejná mienka ho chráni.“(77)

Problematika

1. Problematika lásky
a/ manželská láska
Tento problém je mierený viac menej na Emmu. Mala manžela, ktorý ju priam zbožňuje, urobil pri pre ňu čokoľvek a vyplnil by jej každé želanie, pokiaľ by to bolo v jeho silách. Ale Emma v Charlovi vidí len tie negatívne vlastnosti a pohŕda ním. Je to spôsobené faktom, že jednoduchý vidiecky lekár nedokázal naplniť jej ideál romanticky výnimočného manželského šťastia, ktorý si vysnívala už v kláštore: „Nemá muž, naopak, všetko vedieť, vynikať v mnohorakej činnosti, zasväcovať ženu do síl vášní, do rafinovaného života, do všetkých tajomstiev? Ale tento sa ničomu nepriučil, nič nevedel, za ničím netúžil.“(78) Charles netušil, čo sa v Emminom vnútri odohráva. Nikdy to nedala veľmi najavo. Myslel si, že je rovnako šťastná ako on, čo ju nesmierne rozčuľovalo: „Poburovalo ju najmä to, že Charles zrejme netušil jej muky. Jeho presvedčenie, že ju robí šťastnou, videlo sa jej hlúpou urážkou a jeho istota nevďačnosťou.“(79) Emma si počas celého manželstva neuvedomovala, že má všetko manželské šťastie, aké len žena môže mať. Milujúceho muža, krásnu dcéru, pekne zariadený dom a rodinnú pohodu. Toto všetko jej bolo málo. Ona potrebovala búrlivý život plný vzruchy, ktorý jej ale Charles nemohol poskytnúť. Svoje šťastie si uvedomovala až na smrteľnej posteli, no napriek tomu neľutovala, svoju smrť. Vedela, že napriek všetkému, by nemohla byť s Charlom šťastná. No tento problém sa Emminou smrťou nerieši. Skôr sa ešte vyhrocuje, pretože Charles zo smútku nad stratou milovanej ženy začal chradnúť a zanedbávať svoje povinnosti, dokonca sa začal správať podľa jej vzoru. Tak veľmi ju ľúbil, že nedokázal zniesť myšlienku, že je mŕtva.

b/cudzoložná láska
Uspokojenie, ktoré Emma nenachádzala v manželskom živote, hľadala v živote mileneckom. Ale ani tu nenašla naplnenie, po ktorom túžila. Zo začiatku oboch vzťahov bola vždy šťastná a cítila sa voľne. Emma si každého zo svojich milencov zidealizovala a zo začiatku vôbec nevnímala ich pravé vlastnosti: „Vstupovalo do akéhosi zázračného sveta, kde bude iba vášeň, vytrženie, zanietenie; obklopovalo ju modrasté nekonečno, v myšlienkach jej žiarili vrcholné city, obyčajný život sa ukazoval iba ďaleko, celkom dolu, v tôni, v medzerách medzi týmito výšinami.“(80) No po čase každý milenec urobil nejaký skutok, ktorý ju vrátil späť do reality a zistila, že nieje taký ideálny, ako si ho predstavovala. Ani jeden z týchto vzťahov nebol natoľko čistý a romantický, že by mohol naplniť jej ideál. A ani jeden z jej milencov nebol čisto romantický typ, aký jej srdce hľadalo. Emma túžila po čisto romantickom, hrdinskom mužovi zo svojich obľúbených kníh, ktorého ale nemohla nájsť. Taký muž, po akom túžila, jednoducho neexistoval. Tieto pomery ju pomaly začali vyčerpávať a ponižovať. Nakoniec zistila, že ani jeden z nich ju neľúbil natoľko, aby jej pomohol, keď to najviac potrebovala.

c/materská láska
Do tejto problematiky patria dve rozdielne výchovy a dva rozdielne postoje k materstvu, z ktorých ani jeden nebol správny. Prvý stelesňuje Emma a jej vzťah k malej Berthe. Emma mala svojim spôsobom malú rada, ale nedávala túto skutočnosť veľmi najavo. Od vlastného dieťaťa ju odpudzoval fakt, že z jednej polovice malo Charlovu krv. Ale toto nebol jediný problém. Emma sa tak upäla na myšlienku porodiť syn, že sklamanie z narodenia dievčatka sa dalo očakávať. Emma všetok svoj čas a myšlienky egoisticky venovala svojim milencom alebo sneniu o nich, takže na maličkú niekedy doslova zabúdala. No napriek tomuto všetkému sa Emma vedela o svoje dieťa postarať. Malá bola vždy slušne upravená a pekne oblečená. Niekedy, keď Emma prestala myslieť len na seba sa dokonca prejavila milujúca materskú lásku: „Ako ťa mám rada, ty moje chúďatko! Ako ťa mám rada.“(81)

Druhý postoj k materstvu stelesňuje Charlova matka- stará pani Bovaryová. Táto žena svoje dieťa priam dusila láskou. Preniesla naňho všetku svoju lásku potom, ako sa s manželom odcudzili. Musela vedieť o všetkom, čo jej dieťa robí, starala sa oňho i keď bol už dospelý a chcel si zariadiť život. Takouto prehnanou výchovou dosiahla len to, že sa Charles nevedel v ničom sám rozhodnúť a vo všetkom sa podriaďoval druhým ľuďom či už matke, prvej žene alebo Emme.

2. Spoločenská problematika
a/ sociálne rozdiely
Emma vždy pociťovala túžbu dostať sa z malomeštiackej do vyššej spoločnosti: „Vo Vaubyessard videla vojvodkyne, ktoré mali nemotornú postavu i spôsoby obyčajnejšie, a preklínala božiu nesprasvodlivosť.“(82) Chcela žiť životom vznešených dám, ktoré si môžu užívať všetku rozkoš sveta. Emma s Charlom žili v malomeštiackej spoločnosti, takže tento sen sa jej nemohol nikdy splniť. Nazrieť do veľkej spoločnosti sa jej podarilo len raz na plese vo Vaubyessard. Po tomto zážitku ešte úpenlivejšie túžila patriť do tejto spoločnosti. Nevidela ju v reálnom svetle, ale ako snové miesto, kde sa plnia všetky túžby a neznášala spoločnosť ku ktorej bola pripútaná.

Spoločenské rozdiely sa zobrazujú i na Charlovom klesnutí zo spoločenského rebríčka po Emminej smrti. Uzavrel sa do seba a prestal sa o všetko starať. Skonfiškovali mu majetok. Týmto všetkým upadala aj jeho povesť, takže aj spoločenské postavenie a zahrabával sa do biedy. Tým stratil všetkých svojich známych, už k nemu nikto neprichádzal na návštevu: „Pánu Homaisovi nezáležalo na tom, aby sa i naďalej priatelili, keďže ich spoločenské postavenie bolo také rozdielne.“(83) Vidieť, že v tejto spoločnosti si mohol človek udržať priateľov, len ak si udržal postavenie.

Autor v diele zobrazuje aj kontrast medzi najchudobnejšou zložkou obyvateľstva(Hippolit, Justin, žobrák) a malomeštiackou spoločnosťou. Najlepšie je tento kontrast vidieť na Justinovi a Homaisovi. I keď bol Justin chudobný a nemal nič, morálne bol veľmi čistý a duševne naplnený citmi. Poslúchal svojho strýka Homaisa na slovo, vážil si jeho i celú rodinu, i keď on s ním zaobchádzal nepekne a urobil si zo synovca sluhu. Oproti Justinovi je postava Homaisa morálne skazená, duševne a citovo prázdna. No i keď je Homais duševne prázdny, spoločnosť mu umožňuje uspieť, pretože je na vyššom spoločenskom rebríčku.

b/postavenie ženy v spoločnosti
Emma vždy pociťovala, že žena v spoločnosti znamená menej ako muž a že do vyššej spoločnosti sa môže dostať iba prostredníctvom neho. Túžila byť mužom. Ako žena musela sedieť doma a štopkať punčochy, ale ako muž by mohla byť slobodná, cestovať, spoznávať ďaleké kraje a rozkoše, aké sú žene jej postavenia odoprené: „Ale ženu jednostaj čosi viaže. Je bezvládna a poddajná, musí prekonávať slabosť tela i závislosť od zákona. Jej vôľa, ako závoj pripevnený stužkou na klobúku, zmieta sa vo vetre, vždy ju unáša túžba a zdržiava konvencia.“(84)
3. Problematika peňazí
Charles nebol veľmi bohatý, ale i tak si Emma kupovala všetko po čom jej srdce túžilo: „Kúpila si gotické kľačadlo, za mesiac minula štrnásť frankov za citróny na čistenie nechtov, objednala si v Rouen šaty z belasého kašmíru...“(85) Vždy bola márnivá, ale nie vždy to prejavila. Keď ju vo Yonville začal navštevovať miestny obchodník Lheureux, zo začiatku kupovala iba veci, ktoré potrebovala. No neskôr začala rozhadzovať. Najmä keď mala milencov. Rodolphovi rada kupovala drahé darčeky a vo vzťahu s Leónom platila všetky účty za ich spoločne strávené chvíle (hotel, večere...). Takto vyciciavala rodinný rozpočet.

Charles musel podpísať prvú zmenku obchodníkovi Lheureuxovi, keď Emma ochorela, pretože jej priniesol účet za cestovné veci. A touto zmenkou sa všetko spustilo. Lheureux nepočítal s tým, že mu Bovary vráti všetko na druhý rok. Práve naopak. Chcel, aby sa mu ešte viac zadĺžili a narastali im úroky. Čakal, že z tohto obchodu zbohatne. Nepokúšal sa jej radiť aby šetrila, ale stále jej podstrkoval nejaký tovar. Keďže Emma žila nákladným životom s Leónom, nemala ako platiť dlhy. Najprv začala predávať svoje veci, potom Charlove dedičstvo a to bez jeho vedomia. Posielala účty pacientom. Nič z toho nepomohlo a nakoniec Emma rieši tento problém tak, že sa zbaví zodpovednosti samovraždou.

4. Morálna problematika
Emma bola zo začiatku morálne čistá. No keď začala svoje milenecké pomery, jej morálka sa začala meniť. Vzťah s Rodolphom ju zmenil v jej správaní. Začala byť zmyselná a morálne skazená žena. Nehanbila sa prechádzať po meste s Rodolphom v nevhodných šatách tak, aby ich všetci videli. Vo vyjadrovaní začínala byť hrubšia. Lož, pretvárka a podvádzanie sa stali každodennou súčasťou jej života. Najprv ju hrýzlo svedomie, no už vo vzťahu s Leónom si prestala všímať svojich klamstiev a začala sa pretvarovať a klamať automaticky: „Lož sa stala jej potrebou, mániou, rozkošou, a tak, ak vravela, že včera šla po pravej strane ulice, znamenalo to, že šla po strane ľavej.“(86) Podvádzala manžela, rozhadzovala jeho peniaze a priviedla ho k bankrotu, no stále myslela len na vlastné šťastie a bolesť.

Konflikty
1.Emma vs. Emmine vnútro alebo realite vs. ideál
Tento konflikt je romantického charakteru. Emma sníva o veľkej láske, o vášnivých zážitkoch a vzrušujúcom živote, no žije v jednoduchom všednom svete, kde nie je nič výnimočné ani nevšedné. Ani partneri, ktorých si vyberá nie sú romantického charakteru, takže ani oni jej nemôžu pomôcť v naplnení jej ideálov. I keď zo začiatku každého vzťahu, alebo významnej udalosti(ples, návrat ku viere) stúpa jej duch smerom k ideálu, pod náporom realistických prvkov padá späť do reality: „Po návšteve vo Vaubyessard akoby sa v jej živote čosi natrhlo, ako keď po búrke zavše za jedinú noc ostane vo vrchoch hlboká trhlina. No zmierila sa s osudom; zbožne zamkla do bielizníka krásne šaty a všetko ostatné..“(87) V každom vzťahu nakoniec nachádza len prázdnotu, ktorú vníma počas celého života. Nič nebolo dosť dobré alebo ideálne na to, aby sa z toho mohla tešiť. Emmin vnútorný konflikt vyúsťuje do samovraždy, pretože nevidí žiadny cieľ v svojom živote, ani východisko z jednotvárnosti tohto vidieckeho života.

2. Emma vs. Charles
Emma s Charlom boli manželia, ale každý z nich mal iný postoj k životu a iný životný cieľ, i keď obidvaja túžili po šťastí. Charles najväčšie šťastie zažíval v manželstve s Emmou. Mal krásnu manželku, malé dieťa, dobrú prácu. Nič mu nechýbalo. Toto mu stačilo k úplnému pocitu uspokojenia. A myslel si , že aj Emma zažíva rovnaké šťastie. No Emmu vnútorne zožierala márnivosť a večná nespokojnosť. Charlom opovrhovala a zdalo sa jej urážkou, že si Charles myslí, že zažíva šťastie. Najväčšie šťastie nachádzala v mimomanželských vzťahoch, ktoré ale nikdy nebolo úplné. Charles bol jednoduchý človek ,v svojej podstate konzervatívec, čo Emme nemohlo stačiť. Túžila po búrlivom živote plnom vzruchu, ktorý jej on nemohol poskytnúť.

3. Emma vs. jej milenci
Emma si svoje mimomanželské vzťahy dosť idealizovala. Vo svojich milencoch nevidela reálne osoby, ale vysnené postavy z románov. Svojmu prvému milencovi, Rodolphovi Boulangerovi, bola naprosto oddaná. Milovala ho otrockou láskou. Pre Rodolpha to bol len ďalší milostný pomer, ktorý mu ale dával viac než tie predošlé. Cítil k Emme veľkú vášeň a vzťah s ňou mu prinášal rozkoš. Mal ju rád, no jeho láska bola povrchná a pokrytecká. Počas ich vzťahu myslel len na seba a vlastné uspokojenie.

Počas vzťahu s Leónom Dupuicom bola už uvolnenejšia a viac si vychutnávala svetskú rozkoš. Po pomere s Rodolphom už bola skúsenejšia a vedela ako to využiť. Mala ho rada, no necítila k nemu takú oddanosť ako k Rodolphovi. On ju sprvu obdivoval a zbožňoval. Emma platila všetky ich spoločné výdavky, čo ho mrzelo, ale veľmi neprotestoval. Jeho láska bola o trochu hlbšia, ako Rodolphova. Keď bol ešte pisárom v Yonville, tak by sa dalo povedať, že až čistá: „Bol to cit z tých čistých citov, ktoré nebránia žiť plným životom, ktoré pestujeme, pretože sú vzácne a ich strata by nás zarmútila väčšmi, ako nás teší to, že ich pociťujeme.“(88) No milenecký pomer ju zničil a Leónova láska k Emme zmizla. Nebola dosť silná nato, aby vydržala: „León nakoniec prisahal, že sa už s Emmou nestretne; a vyčítal si, že nedodržal slovo, keď uvážil, koľko mu tá žena môže spôsobiť trampôt a vyniesť rečí.“(89)

4. Charles vs. Emmini milenci
Charles počas celého manželstva s Emmou netušil, že ho podvádza. No Emma mala dvoch milencov. Prvý z nich, Rodolphe Boulanger, Charlom opovrhoval a neprestajne si z neho uťahoval. Pokladal ho za neschopného zbabelca: „Ach, taký úbožiak!“(90) Emmin druhý milenec, León Dupuice, neopovrhoval Charlom, ani ho nezosmiešňoval. Skôr sa tváril, akoby neexistoval. Po Emminej smrti Charles prišiel na jej neveru. Najskôr ho to veľmi zobralo, zúril. No nakoniec sa so všetkým zmieril a necítil nenávisť ani k Emme ani k jej milencom. Závidel im, že ich Emma milovala a všetku vinu dával sebe.

5. Emma vs. Lheureux
Lheureux bol obchodník a úžerník v Yonville. Bol to bezcharakterný človek, ktorý bažil len za ziskom: „Darmo Charles vravel, že to nepotrebuje, obchodník bezočivo odpovedal, že všetok tovar u neho objednali a že ho nevezme naspäť, ostatne, mohlo by to zdržať uzdravenie milostivej panej; pán si to iste rozmyslí, slovom, bol rozhodnutý radšej ho hnať pred súd, ako sa zrieknuť svojich práv a odniesť si tovar.“(91) Hneď ako spoznal Emmu vedel, že na nej zarobí. Správal sa k nej úctivo a stále jej prinášal viac a viac tovaru. Aj keď už bolo zle a Emma nemala čím platiť on jej stále nanucoval nejaký tovar. Zaprisahal sa jej, že jej prípad nepodstúpi exekútorovi, a že počká so splácaním. Klamal. Tešil sa na zisk a s radosťou jej navršoval účty. Emma nespoznala jeho zámery a myslela si, že je to dobrý človek. Stále mu podpisovala ďalšie a ďalšie zmenky a neuvedomovala si a nerobila si ťažkú hlavu s financiami, až dovtedy, kým k nej neprišiel exekútor. Lheureuxov pravý charakter si začala uvedomovať až keď bolo prineskoro.

6. Emma vs. stará pani Bovaryová
Emma nemala so svojou svokrou veľmi prívetivý vzťah. Charlova matka nemala synovu druhú ženu v láske, pretože sa cítila ohrozená. Vedela, že Charles má radšej Emmu, ako ju. Bola dosť majetnícka a nezniesla ak jej syn mal niekoho radšej ako ju: „Za čias pani Dubucovej stará pani cítila, že ju má Charles radšej než svoju ženu, ale teraz sa jej Charlova láska k Emme zdala zradou na jej nehe, akoby jej vzali niečo, čo jej patrilo.“(92) Najmä z tohto dôvodu panovala medzi nimi nevraživosť. Pani Bovaryová sa stále snažila radiť a zasahovať do chodu domácnosti a nič, čo Emma urobila nebolo dobré. A Emma sa k nej správala pohŕdavo. Ignorovala jej rady a nepočúvala ju. Charles sa nikdy nevedel rozhodnúť, na ktorú stranu sa prikloniť. Iba raz sa rozhodol podporiť Emmu a od tej doby sa k nemu matka správala urazene.

7. Charles vs. matka
Matka už odmala dusila Charla láskou a upäla sa naňho. Bol jej všetkým, mala len jeho. Najradšej by mu riadila život. Charles sa nikdy s matkou nehádal a vo všetkom ju poslúchal, pretože ju priveľmi miloval a ctil si ju. Nezasahoval ani do jej hádok s Emmou, pretože nevedel, na ktorú stranu sa prikloniť.
Iba dvakrát sa jej vzoprel. Prvý raz keď sa zastal Emmy kvôli výdavkom v domácnosti: „Ty si tiež taká! Robíš jej scény!“(93, Charles matke)Druhý krát, keď jej odmietol dať po Emminej smrti svoju dcéru. Urazila sa, že ju neposlúchol v tom, čo by bolo podľa nej najlepšie a viac sa s ním nerozprávala.
8. Homais vs Bournisien alebo osvietenstvo vs cirkev

Homais, lekárnik v Yonville, neuznával cirkev a nesmierne ňou pohŕdal. Vyhlasoval o sebe, že je stúpenec osvieteneckých myšlienok: „Mojím bohom je boh Sokratov, Franklinov, Voltairov a Bérangerov! Som za ´Vyznanie viery savojského vikára´ a nesmrteľné zásady roku osemdesiateho deviateho.“(94) Oproti tomu Bournisien, Yonvillský kňaz, zastával názory neomylnej cirkvi a neuznával svetský pokrok: „Boh je taký veľký, taký dobrý; treba sa bez reptania podrobiť jeho rozhodnutiam, ba mu za ne ďakovať.“(95) Keď sa títo dvaja ľudia stretli, vždy z toho vznikla ostrá polemika. Autor sa neprikláňa ani k jednému názoru. Na týchto postavách zosmiešňuje neustály boj o moc medzi cirkvou a meštiakmi/osvietencami.
Kompozícia
Pani Bovaryová je romanticko-realistický psychologický román. Román je rozsiahly epický žáner, ktorý zobrazuje široký okruh života obyčajne v dlhšom časovom rozpätí. Kompozícia románu má dve hlavné časti- vnútornú a vonkajšiu. Vonkajšia kompozícia sa skladá z troch častí. Časti niesu pomenované, iba očíslované. Prvá časť rozoberá Emmine a Charlove detstvo a ich život v Tostes. Druhá časť opisuje ich sťahovanie do Yonvillu, Emmin pomer s Rodolphom a Emminu chorobu. Tretia časť sa zaoberá Emminým pomerom s Leónom, Emminou smrťou, Charlovou smrťou a Homaisovým dosiahnutím úspechu.

Vnútorná kompozícia je rozdelená na kapitoly, ktoré taktiež niesu pomenované. Prvá časť obsahuje 9 kapitol, druhá časť obsahuje 15 kapitol a tretia časť obsahuje 11 kapitol. Každá kapitola zachytáva jednu určitú udalosť, ako napríklad chorobu, ples alebo roľnícky zjazd. Román má prevažne monologický charakter, s prevahou autorskej reči. Obsahuje veľa úvah a dosť početné sú aj opisy. Oproti tomu, dialógy sú zriedkavé. Autor je v úlohe rozprávača a posúva dej dopredu. Dialógy, i keď sú sporadické posúvajú dej dopredu. V diele sú časté aj tableauxy(obrazové kompozície), ktoré zvyčajne pokrývajú celú kapitolu a spomaľujú priebeh deja. Sú opisom novej, dosial neuvedenej skutočnosti alebo prostredia(Emmino detstvo, Opis Yonvillu a jeho obyvateľov...) Úvahy a opisy spomaľujú dej.

Znaky romantizmu a realizmu na diele
Tento román je zväčša realistický, ako romantický. Všetky opisy v diele sú realistické, až na opisy Emmy, ktoré sú romantické, zobrazujú holú niekedy až brutálnu skutočnosť: „Živé mäso z nich viselo v červených franforcoch a hnis, čo z nich vymokal, prischýnal v zelených chrastách až po nos; čierne nozdry sa mu kŕčovite chveli.“(93) Rovnako postavy Charla, Homaisa, Rodolpha a Lheureuxa sú realistické. Sú to typy určitých charakterov(konzervatívny malomešťan, malomešťan, pôžitkár a úžerník) zasadených do reálneho malomeštiackeho prostredia. Autor opisuje reálnych ľudí a reálne ľudské vzťahy a popritom sa vysmieva z malomeštiackeho spôsobu života.

Najväčším romantickým znakom diela je hlavná postavy diela, Emma Bovaryová. Svojím výzorom (čierne vlasy, čierne oči, úzky driek) pripomína klasickú romantickú hrdinku. Opisa tejto postavy sú taktiež romantické, obsahujú romantické štylistické prostriedky(najmä prirovnania). Aj jej správanie je romantické. Riadi sa svojimi citmi, vo svojom živote necháva priestor fantázii. Idealizuje si skutočnosť a všetko, čo sa jej páči vidí v krajšie ako to v skutočnosti je. Romantické znaky by sme mohli nájsť aj na ďalšej postave diela, na Leónovi. Táto postava sa správala romanticky pred svojím odchodom do Paríža. Rovnako ako Emma nechával priestor pre fantáziu a riadil sa citmi.

Výstavba epického diela
Stavba literárneho diela sa rozdeľuje na päť častí:
Prvou časťou je expozícia. Je to oboznámenie čitateľa s dobou a prostredím v ktorom sa dej odohráva, s hlavnými postavami a aj s prvými náznakmi konfliktu. V diele Pani Bovaryová expozícia zahŕňa: Charlovo detstvo, jeho vzťah s prvou manželkou, stretnutie a svadba s Emmou, opis Emminho detstva,Emmino uvedomovanie stereotypu manželstva a Charlových nedostatkov. Druhou časťou je zápletka. Zápletka uvádza dej do pohybu. V Pani Bovaryovej zápletku tvorí: ples vo Vaubyessard, presťahovanie do Yonville a počiatočný vzťah s Leónom.

Tretiu fázu línie literárneho diela tvorí zauzľovanie, teda sled udalostí, ktorými sa vyhraňujú vzťahy a narastajú konflikty. V už vyššie spomínanom diele túto dejovú líniu tvorí: pomer s Rodolphom, Emmina choroba, pomer s Leónom a začínajúce Emmine finančné problémy. Štvrtou fázou línie literárneho diela je vyvrcholenie, teda dejová situácia, v ktorej dochádza k rozhodujúcej zrážke medzi hlavnými postavami diela. V tomto diele vyvrcholenie obsahuje: Emmine narastajúce finančné problémy, požiadanie milencov o pomoc a ich odmietnutie pomôcť.

Piatou a záverečnou časťou stavby literárneho diela je rozuzlenie. Rozuzlenie v diele Pani Bovaryová obsahuje: Emminu smrť, Charlovo zistenie Emminej nevery, Charlova smrť, dosiahnutie Homaisovej ctižiadosti.

Bovaryzmus
Postava Emmy, jej duševný život, sny a spôsob uvažovania dali neskôr názov filozofii „bovaryzmus“, ako by sme mohli nazvať myslenie človeka, ktorý si vytvára o sebe falošné predstavy a dáva sa nimi viesť k závažným rozhodnutiam.

Štýl
Dielo Pani Bovaryová je písané jednoduchým nižším štýlom, pre jednoduchého človeka. Vyšší štýl sa uplatňuje pri Emminom vyjadrovaní a jej vnútorných úvahách a pri Homaisovom vyjadrovaní. Autor nepoužíva symboly, zameriava sa skôr na dekoratívnu stránku diela. Používa romantické, ale aj realistické štylistické prostriedky. Najčastejším štylistickým prostriedkom je prirovnanie. Početné sú aj anafory, väčšinou romantické a rečnícke otázky a nedokončené výpovede, ktoré majú skôr realistický charakter. V diele sa vyskytujú aj metafor, ktoré sa väčšinou spájajú s opismi Emmy Bovaryovej a jej vnútornými úvahami a majú romantický charakter.

„Ste krásna ako bohyňa lásky!“(96)- prirovnanie, romantický prostriedok
„Ako keď snívame o tom čo sa už nevráti, ako keď sa nás zmocňuje únava po vykonanom čine, ako keď nám napokon spôsobí bolesť...“(97) – anafora, romantický prostriedok
„...snuje si v temnote pavučinu v každom kútiku jej srdca.“(98) - metafora, romantický
„Z čoho pochádza teda pocit nedostatočnosti v živote, prečo sa vždy rozpadne všetko, o čo sa oprie?“(99) – rečnícka otázka, realistický prostriedok
„Keby ste museli ako ja neprestajne sedieť na koni...“(100) nedokončená výpoveď, realistický