(26.4.1872 Horné Bzince, teraz Bzince p.J., 2.3.1951 Nové Mesto nad Váhom)

Pseudonym: Božena, Damascena, Ľ. Podjavorinská, Ľ. Šeršelínová, Ľ. Špirifangulínová, Ľudka, Ľudmila, Ľudmila Podjavorinská, Ľudmila R., Ľudmila Ružodolská, Ľudmila -ská, Ľudmila Veselohorská, Ľ. Vrzalovská, M. Ružodolský, Milko Ružodolský, Nechtík, Nevädza, Podjavorinský, Podjavorský, Sojka, Teta Ľudmila, Teta Ľudmila Podjavorinská;

Najobľúbenejšia spisovateľka pre deti, poetka, prozaička, zakladateľka modernej slovenskej literatúry pre deti, mnohostranná osobnosť slovenskej literatúry a kultúrneho života od 90. rokov 19. storočia.

Občianskym menom Riznerová. Pochádzala z učiteľskej rodiny. Ľudovú školu vychodila v Bzinciach a tam žila s rodičmi. V roku 1910 sa s nimi presťahovala do Nového Mesta nad Váhom. Po vzniku republiky bola krátko úradníčkou Červeného kríža na okresnom úrade. Žila zo skromných príjmov za literárnu prácu v novinách a časopisoch. V roku 1947 jej udelili titul Národná umelkyňa.

Jej záujem o literatúru usmerňovali a vlastnú tvorbu v začiatkoch podnecovali strýko Ľudovít Rizner - bibliograf a ľudový spisovateľ a Ján Pravoslav Leška - literárne rozhľadený vzdelanec. Uverejňovať začala v peštianskych Slovenských novinách (1887) a v časopise Vlasť a svet (1888). V roku 1892 začala svoje príspevky posielať aj do martinských Národných novín a Slovenských pohľadov.

Mimoliterárne sa angažovala ako členka i prednášateľka v rôznych spolkoch a na kultúrno-spoločenských podujatiach. Uverejňovala práce z folklóru a nárečia Bziniec pod Javorinou, profily, jubilejné portréty a nekrológy významných osobností slovenského národného života v rôznych periodikách. Najčastejšou témou jej publicistiky boli otázky postavenia matky, ženy v spoločnosti, možnosti vzdelávania pre ženy, výchova mladej generácie, potreby časopisov a kníh pre deti a mládež. Zastávala názor, podľa ktorého je symbolom slobody človeka a národa úroveň jeho vzdelania a kultúry.

V poézii sa ako najmladšia príslušníčka medzigenerácie stala prvou slovenskou ženou, ktorá vydala svoje básne knižne. Jej básne sú plné sentimentálnych snov, clivoty zo samoty, ale aj reálnych túžob po ľudskom šťastí. Podjavorinskej veršované poviedky sú kritikou meštianskej spoločnosti a jej morálky. Vrcholom veršovanej epiky sú balady, v ktorých sa sústreďuje na etiku medziľudských vzťahov, obavy o osud človeka vo svete bez pravého ľudského citu a na legendárne postavy z minulosti rodného kraja. Prvou vydanou zbierkou bola zbierka lyrických veršov Z vesny života (1895). V nej pokračovala v staršej línii poštúrovských básnikov a v ich oneskorenom romantizme.

V prozaickej tvorbe nadviazala na realistické tendencie slovenskej prózy. Kým v básnických začiatkoch len povrchovo nazrela do ľudskej duše, v próze prejavila značný pozorovací talent. Písala črty, humoresky, poviedky zo života podjavorinského ľudu, prózy, v ktorých si spočiatku všimla skôr vonkajšiu stránku odpozorovaného života, volila situačnú komiku s postavami, ktorté svojím konaním, rečou alebo vzhľadom vyvolávali humornú reakciu čitateľa. Neskoršie prehĺbila svoj pohľad o prenikavejšie realistické videnie a vyostrila sociálne a etické konflikty. Vyvrcholením jej prozaickej tvorby sú novely V otroctve (1905), Blud (1906) a Žena (1910).

Dôležitou súčasťou jej tvorby je literatúra pre deti. Podjavorinská sa vedome podujala formovať osobnosť dieťaťa. Verše začala uverejňovať v Novinách malých, Zorničke, Včelke, Priateľovi dietok a Slniečku. Ich tematickou dominantou bol život detí a príroda, mnohé so zmyslom pre humor a vtip. Postupom času prevažujúce detské postavy, veselé a hrajúce sa, vystriedali zvieratká a vtáčiky, ktoré sa rovnako zápalisto, no intenzívnejšie a humornejšie, hrali na ľudský život. Najvýznamnejšími "zvieracími eposmi" sú Zajko Bojko (1930) a Čin-čin (1943). Okrem poézie písala pre deti aj prózu. Vyvrcholením jej prozaickej tvorby pre deti a jednou z jej najlepších próz je samostatne vydaná poviedka Baránok boží (1932).

Prekladala poéziu ruských a juhoslovanských básnikov.

Poézia: Z vesny života (1895), Balady (1930), Piesne samoty (1942), Balady a povesti (1946),

Výbery z poézie: Výbor z balád (1936), Balady a povesti (1952), Preťatý život cez poly (1970), Len lipa šumela... (1983),

Próza: Protivy (1893), V otroctve (1905), Blud (1906), Kde sa vzal? (1906), Dvaja bratia a Nešťastie pôvodcom šťastia (1909), Žena (1910), Otrok (1914),

Výbery z prózy: Postavy a figúrky (1942), V otroctve (1954), Z domova (1970),

Literatúra pre deti: Kytka veršov pre slovenské dietky (1921), Veršíky pre maličkých (1930), Zajko Bojko (1930), Medový hrniec (1930), Čarovné skielka (1931), Baránok boží (1932), Škovránok (1939), Zvonky (1942), Čin-čin (1943), Klásky (1947),

Výbery z tvorby pre deti: Z veršov pre deti (1952), Verše (1954), Do školy (1956 spolu s M. Rázusovou-Martákovou), Išla sova na tanec (1957), Kmotrovia figliari (1958), Už ho vezú! (1965), Čakanka (1972), Medový hrnček (1977),

Výber z diela: Dielo (1987),

Publicistika: Krása (1912),

Autobiografia, korešpondencia: Ľudmila Riznerová-Podjavorinská (1971), Ľudmila Podjavorinská o sebe (1972, in: Biografické štúdie 2), Listy Ľ. Podjavorinskej (1942, Živena 32),

Dramatizácie a scénické úpravy autorkinho diela: Čin-čin (1949), Ako Filúz gajdoval v nebi, v pekle, na zemi (1972), Zlatá húska (1978), Vášne prekliate (1981).