Vonkajším popudom k revízii bolo pre Timravu vyzvanie Jozefa Škultétyho (18. septembra 1895), aby prispela do Slovenských pohľadov. Do nich však nechcela poslať prácu písanú len "zo žartu". No aj práca poslaná do Slovenských pohľadov je polemická.

Pre vývin literatúry je naozaj zaujímavé sledovať, proti čomu v nej pri zvýšení umeleckej náročnosti chcela reagovať, akými hrdinami sa chcela predstaviť vo "vážnej" literatúre. Tvorba, proti ktorej protestovala, dostala sa jej až do rodiny. Jej sestra Irena, vydatá Laciaková (1865 – 1951), redaktorka Ratolesti, uverejnila pod pseudonymom Poľanská, ešte pred Timravou, v Slovenských pohľadoch v roku 1895 novelu Spoločnica. Tá je plná lásky typu Vansovej spoločenských noviel.

Chudobné dievča – spoločnica, naďabí na takých ideálnych veľkostatkárskych manželov, že zomierajúca pani prikáže svojmu mužovi zobrať si spoločnicu za ženu, hoci vie, že sa ľúbili už za jej choroby. Je to odmena za to, že nepodľahli telesnému pokušeniu a správali sa tak, ako to žiadajú sentimentálne a moralizátorské požiadavky.
Naproti tomu však Timrava v "denníku dievčaťa" Pomocník (1896) chápe obraz sveta a lásky protiľahle, rozdielne. Pritom, zdá sa, nie je náhodou ani to, že si vyberá príbeh skoro totožný, aký podala vo svojej novele V Čiernickej škole (1891) Elena Maróthy – Šoltésová. Vidí ho však celkom po novom. "Tam, u pani Šoltésovej a pani Vansovej útlocitné devušky a peknoduché devy, charaktery, ideály, vzory, ktoré sú si na čistom so sebou i so svetom, a tu Timravine pamätené, temné povahy, ktoré sami nevedia, čo chcú, často hlavaté, skoro vždy márnivé, duše samá protireč, postavy dychtivé, náruživé a málo charakterné" (Zora Jesenská: Timrava v kritike a spomienkach, 1958). Príznačné je, že rovnako ako jej prvá odtlačená próza Za koho ísť?, vychádza aj táto novela z denníkového zápisu. Táto forma, ako sa zdá, bola pre mladú autorku najschodnejšia na to, aby sa vyspovedala zo všetkého, čo ju ťaží.

Ako temer vo všetkých Timraviných prácach, už tu nositeľkou nového a zložitejšieho reagovania na skutočnosť je žena. Hrdinka na začiatku novely vyslovuje svoju ilúziu: "…začala som si predstavovať v duchu budúceho pomocníka s havraními vlasmi, čiernych očú, príťažlivého ducha, zvláštnej dobroty a žiadala som si, aby sa do mňa zaľúbil". Naivnú, dievčenskú predstavu obratom strieda dezilúzia. Pomocník Ivan Somoš je rapavý a navyše, vôbec si nevšíma dievča dychtiace po láske. U neho je to však iba spôsob správania sa na pokorenie jej vzdoru a získania si jej. Hrdinka sa medzitým otvorene vyznáva zo všetkých nádejí i beznádejí, ktoré ňou lomcujú. Hoci sa všetko končí šťastne, predsa ani na koniec nie je z hrdinky pokorne poslušná vajanskovská devuška, či heroina, ktorá by všetkých prevýšila "vysokým zmýšľaním". Ona aj v manželstve je samá protireč: "Dni idú dobre a hladko, len mne napadne vše, že nemusím byť vo všetkom poslušná mužovi. Tu započnem vzdorovať…" Pre vývin slovenskej prózy bolo rozhodujúce, že autorka sa vo svojej psychologickej pitve nevyhýba nijakým neheroizačným duševným stavom hrdinky. Podstatne sa posúva hranica dovoleného.

Ilúzia a dezilúzia, láska a vzdor neprebiehajú vo svete určovanom ideálmi náboženskej či národnej mravnosti. Rozhodujúci je ten najreálnejší svet, v ktorom vládnu majetkové vzťahy. Lebo ani Ivan Somoš nedostal principálovu dcéru iba zásluhou svojej metódy dvorenia. Rozhodli okolnosti. Vzdorujúce dievča pokorili nakoniec matkine výčitky: "Či nevieš, aká je dobrá cirkev Chmeľovo… Že čakáme len na to, že by si sa vydala, aby sme mohli k tebe potom ísť?! Či ty nevieš, že otec tvoj nemôže byť učiteľom bez pomocníka, a pomocníka nieto kde vziať?" Celkom sa teda stratil nadnesený a idylický svet. V tomto svete ani prosté deje o láskach a manželstvách z Timraviných próz sa nestávajú ani sentimentálnymi rozprávaniami, ani mravoučnou ľudovou literatúrou. Autorke sú však vonkajšie spoločenské okolnosti iba východiskom, aby sa pravdivo, a na časy svojho vzniku u nás nebývalou úprimnosťou, usilovala dopátrať subjektívnych pohnútok rozhodnutia svojich hrdiniek, navonok často prekvapujúceho.

Nový pohľad sa prejavuje aj v dvoch prózach, v ktorých centre stoja postavy pochádzajúce z ľudu. Na dlhší čas zostanú osamotené v Timravinom diele, lebo tá na desaťročie venuje pozornosť zobrazovaniu života dedinských pánov. Ide o prózy Ondro Karman (1896) a Sluhove trpkosti (1897), ktoré ešte vyšli v Slovenských novinách. Ak Obrázky z ľudu Prísažný a Príbuzná, boli kukučínovské práce, v ktorých všetko nakoniec končí harmonicky, tak portréty Ondro Karman a Sluhove ukazujú trpkosti s nebývalou ostrosťou spoločenskú diferenciáciu slovenskej dediny. Ondro Karman sa pechorí, chce byť pánom. Paľo, sluha Malinských, si zas myslí, že ešte stále trvajú staré patriarchálne časy. Autorka sa už neskláňa k týmto postavám a sfajnovený Ondro Karman je vari z celej Timravinej tvorby postava podaná najsatirickejšie, niekde až po samé medze karikatúry, aby sa ukázalo, ako daromné je jeho úsilie priblížiť sa pánom. Timrava nemá súcitu ani so "sluhovými trpkosťami" a chápe ich ako zaslúženú odplatu za svojhlavé búrenie sa. Ohlasuje koniec idylických patriarchálnych vzťahov medzi pánmi a sluhami.