Kritika na tvorbu Boženy Slančíkovej - Timravy

V literatúre

Okolnosti svojho verejného vstupu do literatúry Timrava zachytila v spomínanej autobiografickej novele Všetko za národ. Potvrdzujú ich aj fakty. Timrava sa aj neskoršie niekoľkoráz priznala, že svoju prvú prózu Za koho ísť? (1893) napísala navzdory niektorým besedniciam vládnych Slovenských novín ("vymlátenej slame", "nezmyslom prázdnym a bez ducha"). A naozaj: v Slovenských novinách deväťdesiatych rokov neobjavujú sa len preklady Maupassanta, ale u viacerých periférnych autorov snúbia sa poklesnuté hodnoty Vajanského novelistiky s dožívajúcim bachátovským sentimentalizmom a svetom i morálkou "rodinných" ženských románov.

Vieru Javorčíkovú (Boženu Slančíkovú) v novele Všetko za národ rozhorčila práve takáto besednica so pseudonymom Milka. Možno predpokladať, že ide o besednice Hermíny Orphanidesovej (1853 - 1916). Podobne však do Slovenských novín písali aj iní. Všetci sentimentálne a moralizátorsky meditovali o láske, ako o niečom nadzemskom, šťastie bolo božím požehnaním a každý mal byť spokojný s tým, čo mu prozreteľnosť nadelí. Proti nepravdivosti takýchto próz vyhradila Timrava anekdotický príbeh svojho debutu tak, že hrdinka hľadá svoju lásku a šťastie – dobrú partiu – cieľavedome a vypočítavo. Je odsentimentalizovaná a odpoetizovaná, no nie je bez vášne. Polemickým bol aj spôsob uverejnenia.

Próza Za koho ísť? Vyšla v tých istých Slovenských novinách, v ktorých vychádzali aj Milkine besednice. Okrem toho, národovci Slovenskými novinami opovrhovali. Ukázalo sa to aj na osude Timraviných próz v nich uverejňovaných. Nebrali sa proste na vedomie a rovnako pre Škultétyho ako pre Krčméryho Timrava vstúpila do slovenskej literatúry až roku 1896, keď uverejnila v Slovenských pohľadoch novely Pomocník a Ťažké položenie.

V roku 1893 Timrava uverejnila päť próz v Slovenských novinách (Za koho ísť?, Darmo, Kandidát ženby, Bude dačo a Na Jurkovej svadbe) akoby z rovnakého cesta. Vo všetkých ide o vzťah medzi mužom a ženou vyjadrený "partiou". Nešťastní sú len tí, ktorí nemajú dosť síl, či odvahy sami si sformovať svoj osud. Timrava už tu je až mikroskopicky psychologizujúca, zameraná na vnútro človeka. Necháva bokom všetky veľké problémy (vôbec ju nezaujíma, či sú jej statkári zemania a aký pomer majú k národu). Dôraz na zachytenie duševného portrétu potláča aj dejovosť a v jej prózach temer niet prírodného lyrizovania.

Začína sa tu aj timravovský spôsob písania. Stále sa konfrontujú vonkajšie udalosti s ich odrazom vo vnútri postáv, v ich cite i rozume, pričom tento obraz zaujíma autorku nepomerne viac ako chudobný anekdotizujúci dej. Východisko týchto konfrontácií sú denníkové samovravy vydajachtivej slečny z prvej prózy. Z nich sa postupne vytvára timravovský vnútorný monológ, v ktorom sa odohrávajú podstatné drámy jej hrdiniek.

Po polemickom vyrovnaní sa so sentimentálnym riešením vzťahov muža a ženy nastal čas hľadania. Autorka akoby si ešte nebola celkom istá, cez koho má hovoriť a okrem toho, ako sa dodatočne vyjadrila, najprv písala "zo zábavy, z hračky", hoci nepopiera, že aj pri nich chcela byť "ozaj vážna". No neskoršie hovorí: …"veľa rozprávok som napísala z jedu" (Mrázová). Preto najprv nasledujú len zbeletrizované príhody z jej okolia – panského i sedliackeho. "Kríza" sa začína históriami najdomáckejšími – farskými (Prísažný, Zvrchovaný čas, obidve 1894). Potom sa striedajú práce z panského a sedliackeho prostredia. Nájde sa aj "psia história" Duno (1895).

Umelecká ucelenosť i novosť v zachytávaní ľudových postáv vyznačuje síce portrétnu štúdiu dedinskej kokety Katera (1894), no próza Príbuzná (1895) sa ešte celkom pohybuje v kukučínovských krážoch. Prózy z panského prostredia sú zas buď len črtou (Na Ondreja, 1895), anekdotou (Zvrchovaný čas), buď nezvládnutým plánom. K slabším Timraviným prózam patrí totiž aj najdlhšia z počiatočných – Ľudovít Šipka (1894), v ktorej autorka nezvládla konfrontovať konanie a túžby postáv. Príbeh pritom nemá ani anekdotický švih. Na túto prózu platia slová Eleny Maróthy – Šoltésovej, ktorá vždy s pochopením sledovala Timravinu tvorbu (výrazne o tom svedčí aj knižne vydaná Korešpondencia Timravy a Šoltésovej (1952)), že hoci ľudia v nej "tiež sú zo života odpozorovaní a dopodrobna vylíčení", predsa patrí k tým prácam, ktoré sú "pomotanejšie, nejasnejšie, nebudia taký záujem". Kríza však čoskoro pominula a rok 1896 znamená kvantitatívny i kvalitatívny vzostup tvorby.Vonkajším popudom k revízii bolo pre Timravu vyzvanie Jozefa Škultétyho (18. septembra 1895), aby prispela do Slovenských pohľadov. Do nich však nechcela poslať prácu písanú len "zo žartu". No aj práca poslaná do Slovenských pohľadov je polemická.

Pre vývin literatúry je naozaj zaujímavé sledovať, proti čomu v nej pri zvýšení umeleckej náročnosti chcela reagovať, akými hrdinami sa chcela predstaviť vo "vážnej" literatúre. Tvorba, proti ktorej protestovala, dostala sa jej až do rodiny. Jej sestra Irena, vydatá Laciaková (1865 – 1951), redaktorka Ratolesti, uverejnila pod pseudonymom Poľanská, ešte pred Timravou, v Slovenských pohľadoch v roku 1895 novelu Spoločnica. Tá je plná lásky typu Vansovej spoločenských noviel.

Chudobné dievča – spoločnica, naďabí na takých ideálnych veľkostatkárskych manželov, že zomierajúca pani prikáže svojmu mužovi zobrať si spoločnicu za ženu, hoci vie, že sa ľúbili už za jej choroby. Je to odmena za to, že nepodľahli telesnému pokušeniu a správali sa tak, ako to žiadajú sentimentálne a moralizátorské požiadavky.
Naproti tomu však Timrava v "denníku dievčaťa" Pomocník (1896) chápe obraz sveta a lásky protiľahle, rozdielne. Pritom, zdá sa, nie je náhodou ani to, že si vyberá príbeh skoro totožný, aký podala vo svojej novele V Čiernickej škole (1891) Elena Maróthy – Šoltésová. Vidí ho však celkom po novom. "Tam, u pani Šoltésovej a pani Vansovej útlocitné devušky a peknoduché devy, charaktery, ideály, vzory, ktoré sú si na čistom so sebou i so svetom, a tu Timravine pamätené, temné povahy, ktoré sami nevedia, čo chcú, často hlavaté, skoro vždy márnivé, duše samá protireč, postavy dychtivé, náruživé a málo charakterné" (Zora Jesenská: Timrava v kritike a spomienkach, 1958). Príznačné je, že rovnako ako jej prvá odtlačená próza Za koho ísť?, vychádza aj táto novela z denníkového zápisu. Táto forma, ako sa zdá, bola pre mladú autorku najschodnejšia na to, aby sa vyspovedala zo všetkého, čo ju ťaží.

Ako temer vo všetkých Timraviných prácach, už tu nositeľkou nového a zložitejšieho reagovania na skutočnosť je žena. Hrdinka na začiatku novely vyslovuje svoju ilúziu: "…začala som si predstavovať v duchu budúceho pomocníka s havraními vlasmi, čiernych očú, príťažlivého ducha, zvláštnej dobroty a žiadala som si, aby sa do mňa zaľúbil". Naivnú, dievčenskú predstavu obratom strieda dezilúzia. Pomocník Ivan Somoš je rapavý a navyše, vôbec si nevšíma dievča dychtiace po láske. U neho je to však iba spôsob správania sa na pokorenie jej vzdoru a získania si jej. Hrdinka sa medzitým otvorene vyznáva zo všetkých nádejí i beznádejí, ktoré ňou lomcujú. Hoci sa všetko končí šťastne, predsa ani na koniec nie je z hrdinky pokorne poslušná vajanskovská devuška, či heroina, ktorá by všetkých prevýšila "vysokým zmýšľaním". Ona aj v manželstve je samá protireč: "Dni idú dobre a hladko, len mne napadne vše, že nemusím byť vo všetkom poslušná mužovi. Tu započnem vzdorovať…" Pre vývin slovenskej prózy bolo rozhodujúce, že autorka sa vo svojej psychologickej pitve nevyhýba nijakým neheroizačným duševným stavom hrdinky. Podstatne sa posúva hranica dovoleného.

Ilúzia a dezilúzia, láska a vzdor neprebiehajú vo svete určovanom ideálmi náboženskej či národnej mravnosti. Rozhodujúci je ten najreálnejší svet, v ktorom vládnu majetkové vzťahy. Lebo ani Ivan Somoš nedostal principálovu dcéru iba zásluhou svojej metódy dvorenia. Rozhodli okolnosti. Vzdorujúce dievča pokorili nakoniec matkine výčitky: "Či nevieš, aká je dobrá cirkev Chmeľovo… Že čakáme len na to, že by si sa vydala, aby sme mohli k tebe potom ísť?! Či ty nevieš, že otec tvoj nemôže byť učiteľom bez pomocníka, a pomocníka nieto kde vziať?" Celkom sa teda stratil nadnesený a idylický svet. V tomto svete ani prosté deje o láskach a manželstvách z Timraviných próz sa nestávajú ani sentimentálnymi rozprávaniami, ani mravoučnou ľudovou literatúrou. Autorke sú však vonkajšie spoločenské okolnosti iba východiskom, aby sa pravdivo, a na časy svojho vzniku u nás nebývalou úprimnosťou, usilovala dopátrať subjektívnych pohnútok rozhodnutia svojich hrdiniek, navonok často prekvapujúceho.

Nový pohľad sa prejavuje aj v dvoch prózach, v ktorých centre stoja postavy pochádzajúce z ľudu. Na dlhší čas zostanú osamotené v Timravinom diele, lebo tá na desaťročie venuje pozornosť zobrazovaniu života dedinských pánov. Ide o prózy Ondro Karman (1896) a Sluhove trpkosti (1897), ktoré ešte vyšli v Slovenských novinách. Ak Obrázky z ľudu Prísažný a Príbuzná, boli kukučínovské práce, v ktorých všetko nakoniec končí harmonicky, tak portréty Ondro Karman a Sluhove ukazujú trpkosti s nebývalou ostrosťou spoločenskú diferenciáciu slovenskej dediny. Ondro Karman sa pechorí, chce byť pánom. Paľo, sluha Malinských, si zas myslí, že ešte stále trvajú staré patriarchálne časy. Autorka sa už neskláňa k týmto postavám a sfajnovený Ondro Karman je vari z celej Timravinej tvorby postava podaná najsatirickejšie, niekde až po samé medze karikatúry, aby sa ukázalo, ako daromné je jeho úsilie priblížiť sa pánom. Timrava nemá súcitu ani so "sluhovými trpkosťami" a chápe ich ako zaslúženú odplatu za svojhlavé búrenie sa. Ohlasuje koniec idylických patriarchálnych vzťahov medzi pánmi a sluhami.