referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ambróz
Streda, 7. decembra 2022
Kritika na tvorbu Boženy Slančíkovej - Timravy
Dátum pridania: 30.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Danga
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 867
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 5.2
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 8m 40s
Pomalé čítanie: 13m 0s
 
V literatúre

Okolnosti svojho verejného vstupu do literatúry Timrava zachytila v spomínanej autobiografickej novele Všetko za národ. Potvrdzujú ich aj fakty. Timrava sa aj neskoršie niekoľkoráz priznala, že svoju prvú prózu Za koho ísť? (1893) napísala navzdory niektorým besedniciam vládnych Slovenských novín ("vymlátenej slame", "nezmyslom prázdnym a bez ducha"). A naozaj: v Slovenských novinách deväťdesiatych rokov neobjavujú sa len preklady Maupassanta, ale u viacerých periférnych autorov snúbia sa poklesnuté hodnoty Vajanského novelistiky s dožívajúcim bachátovským sentimentalizmom a svetom i morálkou "rodinných" ženských románov.

Vieru Javorčíkovú (Boženu Slančíkovú) v novele Všetko za národ rozhorčila práve takáto besednica so pseudonymom Milka. Možno predpokladať, že ide o besednice Hermíny Orphanidesovej (1853 - 1916). Podobne však do Slovenských novín písali aj iní. Všetci sentimentálne a moralizátorsky meditovali o láske, ako o niečom nadzemskom, šťastie bolo božím požehnaním a každý mal byť spokojný s tým, čo mu prozreteľnosť nadelí. Proti nepravdivosti takýchto próz vyhradila Timrava anekdotický príbeh svojho debutu tak, že hrdinka hľadá svoju lásku a šťastie – dobrú partiu – cieľavedome a vypočítavo. Je odsentimentalizovaná a odpoetizovaná, no nie je bez vášne. Polemickým bol aj spôsob uverejnenia.

Próza Za koho ísť? Vyšla v tých istých Slovenských novinách, v ktorých vychádzali aj Milkine besednice. Okrem toho, národovci Slovenskými novinami opovrhovali. Ukázalo sa to aj na osude Timraviných próz v nich uverejňovaných. Nebrali sa proste na vedomie a rovnako pre Škultétyho ako pre Krčméryho Timrava vstúpila do slovenskej literatúry až roku 1896, keď uverejnila v Slovenských pohľadoch novely Pomocník a Ťažké položenie.

V roku 1893 Timrava uverejnila päť próz v Slovenských novinách (Za koho ísť?, Darmo, Kandidát ženby, Bude dačo a Na Jurkovej svadbe) akoby z rovnakého cesta. Vo všetkých ide o vzťah medzi mužom a ženou vyjadrený "partiou". Nešťastní sú len tí, ktorí nemajú dosť síl, či odvahy sami si sformovať svoj osud. Timrava už tu je až mikroskopicky psychologizujúca, zameraná na vnútro človeka. Necháva bokom všetky veľké problémy (vôbec ju nezaujíma, či sú jej statkári zemania a aký pomer majú k národu). Dôraz na zachytenie duševného portrétu potláča aj dejovosť a v jej prózach temer niet prírodného lyrizovania.

Začína sa tu aj timravovský spôsob písania. Stále sa konfrontujú vonkajšie udalosti s ich odrazom vo vnútri postáv, v ich cite i rozume, pričom tento obraz zaujíma autorku nepomerne viac ako chudobný anekdotizujúci dej. Východisko týchto konfrontácií sú denníkové samovravy vydajachtivej slečny z prvej prózy. Z nich sa postupne vytvára timravovský vnútorný monológ, v ktorom sa odohrávajú podstatné drámy jej hrdiniek.

Po polemickom vyrovnaní sa so sentimentálnym riešením vzťahov muža a ženy nastal čas hľadania. Autorka akoby si ešte nebola celkom istá, cez koho má hovoriť a okrem toho, ako sa dodatočne vyjadrila, najprv písala "zo zábavy, z hračky", hoci nepopiera, že aj pri nich chcela byť "ozaj vážna". No neskoršie hovorí: …"veľa rozprávok som napísala z jedu" (Mrázová). Preto najprv nasledujú len zbeletrizované príhody z jej okolia – panského i sedliackeho. "Kríza" sa začína históriami najdomáckejšími – farskými (Prísažný, Zvrchovaný čas, obidve 1894). Potom sa striedajú práce z panského a sedliackeho prostredia. Nájde sa aj "psia história" Duno (1895).

Umelecká ucelenosť i novosť v zachytávaní ľudových postáv vyznačuje síce portrétnu štúdiu dedinskej kokety Katera (1894), no próza Príbuzná (1895) sa ešte celkom pohybuje v kukučínovských krážoch. Prózy z panského prostredia sú zas buď len črtou (Na Ondreja, 1895), anekdotou (Zvrchovaný čas), buď nezvládnutým plánom. K slabším Timraviným prózam patrí totiž aj najdlhšia z počiatočných – Ľudovít Šipka (1894), v ktorej autorka nezvládla konfrontovať konanie a túžby postáv. Príbeh pritom nemá ani anekdotický švih. Na túto prózu platia slová Eleny Maróthy – Šoltésovej, ktorá vždy s pochopením sledovala Timravinu tvorbu (výrazne o tom svedčí aj knižne vydaná Korešpondencia Timravy a Šoltésovej (1952)), že hoci ľudia v nej "tiež sú zo života odpozorovaní a dopodrobna vylíčení", predsa patrí k tým prácam, ktoré sú "pomotanejšie, nejasnejšie, nebudia taký záujem". Kríza však čoskoro pominula a rok 1896 znamená kvantitatívny i kvalitatívny vzostup tvorby.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.