Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Mikuláš Šprinc - život a dielo básnika

     Až donedávna sme o Mikulášovi Šprincovi, významnom básnikovi slovenského exilu, nevedeli skoro nič. Keď v r. 1945 odchádzal do emigrácie, mal za sebou jednou básnickú zbierku a niekoľko prekladov z nemeckej, francúzskej a talianskej poézie. Žiaľ, mal za sebou aj smutnú skúsenosť z politických represálií, namierených proti katolíckemu duchovenstvu. Komunistickí funkcionári v ňom videli nebezpečného predstaviteľa kultúry, proti ktorej boli schopní bojovať iba terorom a mocou. M. Šprinc (1914-1986) študoval na gymnáziu v Levoči  a v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule a súčasne pôsobil v hnutí katolíckej mládeže. V r. 1942 sa stal riaditeľom Slovenskej katolíckej akadémie v Bratislave.

Po skončení vojny pôsobil ako generálny tajomník Ústrtednej charity. Podrobený neprestajným šikanovaniam, ponižujúcim výsluchom a nátlakom, odišiel do emigrácie do Ríma. Tam sa stal pápežským legátom vatikánskej misie pre slovenských utečencov v Rakúsku a Nemecku. V r. 1946 Šprinc presídlil do USA. Tu pôsobil ako učiteľ moderných jazykov na vyššej škole slovenských benediktínov v Clevelande. Lákala ho práca so študujúcou mládežou a tak sa dal na systematickú pedagogickú dráhu. V r. 1957 sa stal profesorom jazykov a filozofie umenia v Boromeo, v štáte Ohio, kde pôsobil až do svojej smrti. Šprinc knižne debutoval básnickou zbierkou Ozveny v samotách (1937). Spolu s Jankom Silanom pripravil zborník Tak umieral básnik Paľo Oliva (1942), v ktorom uverejnil tri básne a esej o živote predčasne zomrelého druha a básnika.

Svoju náboženskú orientáciu potvrdil i básňami uverejnenými v Harantovom výbere náboženskej lyriky O Tebe spieva zem (1943). Bezprostredne po príchode do nového prostredia písal cestopisné eseje a reportáže, v ktorých sa snažil zachytiť vlastné zážitky (K slobodným pobrežiam, 1949). Podobným spôsobom zobrazil životné a tvorivé osudy svojich rodákov po nútenom odchode z rodnej vlasti (Cesty a osudy, 1957). Po odchode do emigrácie vydal vyše 20 knižných publikácií. Najprv to bola kniha veršov Putovné piesne (1950), ktorú vydal spolu s Karololm Strmeňom. Potom nasledovali ďalšie: Svätý Andrej Svorad, Na Floride sám, Matka krásneho milovania, Tvárou k slnku, Cestou svätého Benedikta, Z poludnia a polnoci, Mladosť orla, Oči mojej pútnice, Andante, Bratislavský park, Piesne z Palidora.

Zdroje:
Hvičš, J. - Marčok, V. - Bátorová, M. - Petrík, V.: Biele miesta v slovenskej literatúre. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1991, s. 144-147. -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk