Tie ho v podvedomí neopustili (prejavia sa na konci básne), aj keď je sklamaný a nespokojný. Ďalej je aj uväznený a odsúdený s kamarátom (toho však nespomína, ale mi o ňom vieme) na smrť. Svoje uväznenie v hontianskom väzení pripisuje pokrytectvu tých ľudí, ktorí si mohli tvrdý zákon vysvetliť posvojom – sudca, kňaz.. Môžme tu však nájsť aj pokus kritiky spoločnosti – na jeho popravu sa prídu s radosťou pozrieť aj panie. Popravu zrejme ne-pokladá za vhodné divadlo pre dámy.
Zaoberá aj samotným väzením, ktoré oberá šuhaja o krásu a zdravie, niektorý dokon-ca ani nevydrží moriace muky (Kráť určite nechce kritizovať sociálne podmienky v u-horských väzniciach, alebo žeby áno?), ide o typické preciťovanie nevoľnosti. Je pora-zený rokou zákona, nenávisťou, pomstou, závisťou, zradou, ziskuchtivosťou vrahov a falošných sudcov. Cíti sa ako škodný zver (alebo ho za takého pokladajú) a ako zaživa pochovaný. Je nespokojný, nevie sa vyrovnať so svojím osudom, pretože je to práve on, ktorý je v base nevinný, je obeťou svojej vlastnej statočnosti, nemá ani dostatok svetla a ten (vrah), čo mu spôsobil utrpenie si pokojne behá po slobode. Pýta sa, či je zločin-com, veď konal len podľa svojich túžob, cností, svätého presvedčenia a hlavne citu spravodlivosti (vrah tieto vlastnosti pokladá za hriechy) a teraz musí umrieť. Po tomto vyrozprávaní svojho osudu a vyžalovaní sa nachádza však ešte v spravodlivosť, aj keď s revolúciou sa ešte nevyrovnal. Väzenie (temnicu) a hontiansku stolicu používa ako symboly nespravodlivosti a bezbožnosti, na ktoré raz určite padne presvedčenie – zrej-me tým myslí spravodlivosť. Ale zároveň vidí seba (označuje sa za zlopovestného väzňa) ako ho vedú v ťažkých putách do temného žalára. Zase sa ho asi zmocnil pesi-mizmus. Po tomto nepríjemnom roku sa vracia do prítomnosti – do roku, v ktorom túto báseň – pieseň napísal. Táto báseň nám teda môže poslúžiť ako príklad na trpké a tvrdé poznanie básnika, ktorý je uväznený a už nič nemôže v revolúcii pre národ vykonať. Je smutný, sklamaný a „deziluzovaný,“no na konci až tak neupadá do skleslosti, je tu akési prebudenie, zrej-me aj po revolúcii verí v novú odbojnosť a revolúciu a v žiadnom prípade sa nechce vyrovnať s porážkou, len nás oboznamuje so svojím utrpením a zúfalstvom. Básnik vložil svoju vieru do básne a chce ňou pôsobiť na ostatných jeho súčasníkov, ale aj na nové generácie. Robí to aj po utŕžení trpkej lekcie, ktorú dostal na začiatku, keď sa na-chádzal v pozícii aj básnika, aj človeka pri praktizovaní jeho revolučných aktivít, napr. s Rotaridesom.