Šahy - interpretácia básne Janka Kráľa

Janko Kráľ – Šahy

V tejto básni nám autor vlastne napísal skutočný príbeh o sebe a dovolil nám vstúpiť do svojho vnútorného bytia práve v období, ktoré bolo najvzrušujúcejšie pre jeho život a samozrejme, aj pre jeho básnickú tvorbu. Dianie v tejto básni (hovorí jej aj pieseň) je založené na lyrickom (ne)vyrovnávaní sa autora s jeho osudom a s javmi, ktoré musel sám osobne zažiť, podstúpiť a prekonať. Okrem lyriky tu však nachádzame aj roman-tický epický dej, ktorý je celkom dosť subjektívne pozorovateľný. Je tu však odlišnosť od romantickej „snovej“ situácie, tu nachádzame výsledok až po ukončení prežitia sa-motného snenia. Samozrejme, jeho sny sú tu poznačené nepríjemnými zážitkami, ktoré básnik sám zažil v revolučnom boji.
Žaluje tu na svet, ktorý je bez svedomia a bez lásky. Hovorí, že je „myšlienky hrob.“ Básnik tým zrejme myslí skutočnosť, že mnoho vynikajúcich myšlienok nenašlo vo svete pochopenie, boli pochované po čiernu zem. Ani náš ľud nepochopil v revolúcii básnikove myšlienky, ostáva mdlý a Janko nepochopený. Sám sa štylizuje do pozície odsúdeného napr. aj na výsmech – „chlapci tú povesť dokončia s posmechom“ (čo môže byť horšie ako výsmech od malých detí?). Ak niekto príde na už spomenutý svet s nie-čím novým, nedostane sa mu uznania, skončí na ulici spolu s prachom a upadne do zabudnutia (to však nie príbeh Kráľov), môže sa aj hádzať od zúfalstva, ale na situácii sa nič nezmení, jeho myšlienky nie sú hodné ani babku. Tieto verše sú plné pesimizmu a skepsy. Pravdepodobne už neverí, že by mohla revolúcia zvíťaziť, neočakáva žiadne zlepšenia pre svoj národ (pre nás, pre Slovákov), vidí víťazstvo tých, proti ktorým bojo-val. Po týchto čiernych myšlienkach sa vracia späť, pozerá sa do minulosti, jeden rok „dozadu.“ Oproti predchádzajúcemu začína radostne, jarou, májom.. To ročné obdobie malo byť pamätné pre neslobodné národy, mali získať občiansku slobodu. Rád by dal myšlienkam telo, teda veľmi rád by ich zhmotnil, premenil v skutky a činy. Vidí sa aj v čele povstania, zrejme tu naráža na svoje revolučné účinkovanie s priateľom Rotari-desom, s ktorým búril sedliakov – spomína tu ostré kosy. Keby myslel na vojakov asi by spomenul samopaly, ale tie v polovici 19. storočia ešte neboli, tak teda pušky. Na

tú jar určite nezabudne, nevypadne mu z pamäti. Prečo? Odpoveď je jednoduchá. Buď pre revolučné myšlienky, alebo kvôli utrpeniu vo väzení, ktoré musel podstúpiť. Bolesť si určite zapamätá, ale rozhodne má na mysli myšlienky slobody.

Tie ho v podvedomí neopustili (prejavia sa na konci básne), aj keď je sklamaný a nespokojný. Ďalej je aj uväznený a odsúdený s kamarátom (toho však nespomína, ale mi o ňom vieme) na smrť. Svoje uväznenie v hontianskom väzení pripisuje pokrytectvu tých ľudí, ktorí si mohli tvrdý zákon vysvetliť posvojom – sudca, kňaz.. Môžme tu však nájsť aj pokus kritiky spoločnosti – na jeho popravu sa prídu s radosťou pozrieť aj panie. Popravu zrejme ne-pokladá za vhodné divadlo pre dámy.
Zaoberá aj samotným väzením, ktoré oberá šuhaja o krásu a zdravie, niektorý dokon-ca ani nevydrží moriace muky (Kráť určite nechce kritizovať sociálne podmienky v u-horských väzniciach, alebo žeby áno?), ide o typické preciťovanie nevoľnosti. Je pora-zený rokou zákona, nenávisťou, pomstou, závisťou, zradou, ziskuchtivosťou vrahov a falošných sudcov. Cíti sa ako škodný zver (alebo ho za takého pokladajú) a ako zaživa pochovaný. Je nespokojný, nevie sa vyrovnať so svojím osudom, pretože je to práve on, ktorý je v base nevinný, je obeťou svojej vlastnej statočnosti, nemá ani dostatok svetla a ten (vrah), čo mu spôsobil utrpenie si pokojne behá po slobode. Pýta sa, či je zločin-com, veď konal len podľa svojich túžob, cností, svätého presvedčenia a hlavne citu spravodlivosti (vrah tieto vlastnosti pokladá za hriechy) a teraz musí umrieť. Po tomto vyrozprávaní svojho osudu a vyžalovaní sa nachádza však ešte v spravodlivosť, aj keď s revolúciou sa ešte nevyrovnal. Väzenie (temnicu) a hontiansku stolicu používa ako symboly nespravodlivosti a bezbožnosti, na ktoré raz určite padne presvedčenie – zrej-me tým myslí spravodlivosť. Ale zároveň vidí seba (označuje sa za zlopovestného väzňa) ako ho vedú v ťažkých putách do temného žalára. Zase sa ho asi zmocnil pesi-mizmus. Po tomto nepríjemnom roku sa vracia do prítomnosti – do roku, v ktorom túto báseň – pieseň napísal. Táto báseň nám teda môže poslúžiť ako príklad na trpké a tvrdé poznanie básnika, ktorý je uväznený a už nič nemôže v revolúcii pre národ vykonať. Je smutný, sklamaný a „deziluzovaný,“no na konci až tak neupadá do skleslosti, je tu akési prebudenie, zrej-me aj po revolúcii verí v novú odbojnosť a revolúciu a v žiadnom prípade sa nechce vyrovnať s porážkou, len nás oboznamuje so svojím utrpením a zúfalstvom. Básnik vložil svoju vieru do básne a chce ňou pôsobiť na ostatných jeho súčasníkov, ale aj na nové generácie. Robí to aj po utŕžení trpkej lekcie, ktorú dostal na začiatku, keď sa na-chádzal v pozícii aj básnika, aj človeka pri praktizovaní jeho revolučných aktivít, napr. s Rotaridesom.

Spomína akúsi povesť, ktorá tiahne z krajiny do krajiny (nakoniec príde aj k nám) a na úplnom konci vidí vyslobodenie šuhaja a radosť priateľov – čiže podľa neho raz príde ten Deň.