Barokové obdobie sa v Uhorsku vyznačovalo upevnením feudalizmu a prehlbením hospodárskehoa spoločenského úpadku. Opäť rastie moc feudálov a cirkvi. Veľký podiel na úpadku mali aj turecké vpády, habsburské vojská, povstania šľachty a protireformačné boje. Administratívnym, náboženským a literárnym jazykom bola aj naďalej latinčina a slovakizovaná čeština.

Literárny barok sa rozčleňuje na:

a. náboženský (katolícky a evanjelický) literárny barok;
b. svetský literárny barok

Náboženskú barokovú poéziu predstavujú katolícke a evanjelické spevníky. Prvý katolícky spevník Cantus catholici-Písne katholické zostavil a vydal jezuita Benedikt Szollosi (1655).

Evanjelický spevník Juraja Trnavského Cithara sanctorum - Pisně duchovní staré i nové vychádzal v stále nových vydaniach a postupne sa dopĺňal o nové piesne s charakteristickou barokovou poetikou.

V svetovej literatúre vznikajú nové žánre, ako napr. cestopisy, memoáre, životopisy, denníky. Spisovatelia v nich zachytili svoje zážitky z tureckého zajatia (Štefan Pilárik - Sors Pilarikiana), z náboženského prenasledovania nekatolíkov (Ján Simonides, Juraj Láni), z protihabsburských povstaní a svoje skúsenosti z ciest (Daniel Krman - cestovný denník Itinerarium).

K svetovej literatúre patrí aj baroková didakticko-reflexívna (mravoučná) poézia. Jej predstaviteľom boli Peter Benický a Hugolín Gavlovič.

Z diel Hugolína Gavloviča vyšla tlačou takmer o sto rokov neskôr iba rozsiahla veršovaná skladba Valaska škola-mravúv stodola. Obsahuje vyše 1200 básní - mravných ponaučení. Každá báseň obsahuje mravné ponaučenie o rôznych životných otázkach. Gavlovič kritizuje opilstvo, pánov a boháčov, vyzdvihuje význam vzdelania, vyslovuje odpor k vojne.

Zo svetovej barokovej literatúry veľa diel zostalo v rukopisoch. Zavinila to cirkevná a štátna cenzúra a umelecké názory, ktoré považovali určité literárne žánre za ,,nízke".

V druhej polovici 17. storočia a v 18. storočí nastal veľký rozkvet odbornej prózy, ktorá sa venovala najmä histórii, zemepisu a gramatike. Mnohí autori písali i obrany a chvály slovenského národa a jazyka (Daniel Sinapius-Horčička, Adam František Kollár).

Najvýznamnejším vedcom tohto obdobia bol polyhistor Matej Bel. Napísal množstvo odborných diel po latinsky, nemecky, maďarsky a česky. Zaoberal sa v nich uhorskou kultúrou, históriou, jazykovedou, zemepisom, hospodárstvom a prírodnými vedami. Vyvrcholením jeho vedeckej činnosti bolo rozsiahle dielo Notitia Hungariae novae historicko-geographica.