Lyrizovaná próza naturizmu

Próza naturizmu, jej vývin a miesto
v slovenskej literatúre.

Próza naturizmu (lyrizovaná próza) predstavuje slovesnú tvorbu 30. rokov do konca 2. svetovej vojny. Jej vznik bol podmienený viacerými príčinami. Mladí autori sa pokúšali prekonať opisný realizmus a hoci zobrazovali dedinu , orientovali sa na vnútorný život človeka a jeho príklon k prírode. Vzorom im bol aj francúzsky regionalizmus a severská literatúra.
Zdôraznením subjektívnosti sa próza priblížila k romantizmu, avšak nemožno ho s ním stotožniť. Na rozdiel od romantizmu, kde príroda vytvára rámec príbehu, v próze naturizmu sa príroda stáva priamym sujetotvorným činiteľom.
Nechuť k civilizačným javom moderného sveta a sklamanie z povojnového života boli príčinou, že sa autori utiekali k svojskej, fantazijnej, neraz mýtickej až rozprávkovej predstave sveta. Vychádzali z diela Jozefa Cígera Hronského, ktorý hľadal mravné istoty v dedinskom človeku a v prírode.
Hrdinovia prózy naturizmu sú často výnimočné postavy zahalené tajomstvom, ktoré konajú vo výnimočných situáciách.
Novely majú oslabenú dejovosť, pretože v popredí je umelecké rozprávanie, v ktorom sa stiera hranica medzi autorskou rečou a rečou postáv. Do popredia vystupuje rozprávanie v prvej osobe jednotného čísla a vnútorný monológ. Autori využívali prostriedky básnickej tvorby ( metafory, personifikácie, podobenstvá, symboly, eufóniu). Najčastejšie využívali krátke prozaické formy (novely, baladické rozprávky).

Priekopníkom lyrickej prózy bol Ľudo Ondrejov. V jeho tvorbe ide o súzvuk človeka prírody a mýtickými prejavmi. Kým na začiatku jeho tvorby prevláda v poézii pesimizmus a smútok (zbierky: Bez návratu, Pijanské piesne), neskôr nachádza útočisko v prírode , v horách, ktoré stavia do kontrastu s mestom a civilizáciou. Tento rozpor vidieť v románe Jerguš Lapin.V tomto románe sa hrdina dostáva, na front, kde sa jeho sny rúcajú. Nechuť k vojne vyjadruje útekom domov, návratom k pôde , hoci to nezodpovedá jeho naturelu zbojníkovho syna.
Lásku k tajomnej prírode a jej obyvateľom vyjadril v zbierke noviel Šibeničné pole. Ondrejova próza tvorí prechod k tzv. folklórnemu naturizmu, pretože do motívov tradície zbojnníctva vkomponoval svoje zážitky a úvahy o spoločenských problémoch.

K mladším povojnovým autorom, ktorí prehlbovali lyrizačné tendencie patrí Dobroslav Chrobák. Už jeho prvá zbierka noviel Kamarát Jašek predstavuje spojenie tradičného realizmu s expresionizmom a naturalizmom.

Úvodná rovnomenná novela je situovaná do horského prostredia drevorubačov, ktorých predstavuje Jašek a starý Sojčiak, rozprávač príbehu. Jašek zápasí o svoju lásku s tajomným prišelcom „chrchliakom“, ktorý zvábi Etelku do mesta , kde sa stáva prostitútkou. Sojčiakovi sa podarí ju nájsť a v sebaobrane „chrchliaka“, ktorý predstavuje až mýticky chápané zlo, zabíja. V závere novely sa Etelka a Jašek stretávajú doma, uprostred hôr, čo predstavuje symbolický návrat do strateného raja.
Rozsiahla novela Drak sa vracia je uvedená mottom o „hľadaní stratenej cti, lásky a dôvery ľudí“. Hlavnou postavou je Martin Lepiš Madlušovie, prezývaný Drak, ktorý predstavuje tajomné indivídum. Má tvrdú povahu, je samotár, preto mu ľudia časom začali pripisovať čarovnú moc a jeho prítomnosť vysvetľovať živelné pohromy (povodne, hlad), ktoré doľahli na obec. Drak sa spočiatku búri, neskôr sa odsťahuje z dediny, ale po rokoch sa rozhodne vrátiť a nadobudnúť stratenú dôveru ľudí.
Sujet novely má symetrickú výstavbu s vyvrcholením a rozuzlením deja. V epilógu sa čitateľ dozvedá, že rozprávačkou príbehu je bývalá Drakova milá Eva, Jariabkova žena. Autor využíva hovorový jazyk, expresívnosť, prirovnania, ako aj štylistické prvku ľudovej rozprávky.
Margita Figuli sa od začiatkov tvorby zaoberala problémom ženy, ktorá zápasí o svoje šťastie
(napr.novely Rubári, Uzlík tepla). Podobný námet spracovala aj v novele Tri gaštanové kone. Využila tu biblické motívy i rozprávkové prvky.
Fabula novely je postavená na klasickom trojuholníku. Jednou z mužských postáv a zároveň rozprávačom príbehu je kladný typ obchodného cestujúceho Peter. Jeho súperom v láske ku krásnej Magdaléne je bohatý sedliak, príležitostný pašerák koní Jano Zápotočný. Magdaléna sa sľúbi Petrovi, ale s podmienkou, že sa sociálne vyrovná svojmu sokovi. Kým Peter plní dohodu, Zápotočný zvedie Magdalénu a matka ju prinúti vydať sa za neho. Ich manželstvo je nešťastné. Magdaléna trpí za nedodržanie sľubu, Zápotočný poznaním, že lásku nemožno získať násilím. Záver novely je šťastný pre Petra a Magdalénu. Zápotočný hynie pod kopytami koňa, Magdaléna sa zotaví zo svojich utrpení a Peter si ju odvedie aj s tromi gaštanovými koňmi do Turca, do krajiny spoločného detstva.


Skromný dej obohacuje autorka úvahami a citovým prežívaním. Mýtus koní má symbolický význam (sila, čistota, vášeň). Lyrický pátos autorka spája s legendickými prvkami a kresťanský svetonázorom.
Určité znaky naturizmu má veľký historický román Babylon.

Na pozadí exotického prostredia Novobabylonskej ríše autorka rieši problém získania „strateného raja“ pomocou pokory, lásky a pravdy.

Prózu naturizmu najviac rozvinul František Švantner. Do literatúry vstúpil zbierkou noviel Malka. Ich spoločnou témou je smrť a spoločným prostredím príroda Nízkych Tatier. Konanie postáv je určované prudkou pozitívnou alebo negatívnou vášňou, predtuchami či vidinami. Príroda je tu rovnocenným partnerom postáv, vstupuje do ich osudov, podmieňuje ich konanie. Charakteristickým znakom noviel je rozprávanie v prvej osobe. Vo všetkých príbehoch autor zachováva prvok akejsi tajomnosti, ktorý vyplýva zo zamlčanej motivácie, ktorá zostáva pred čitateľom skrytá i na konci príbehu.
Rovnomenná novela Malka spočíva na princípe tragického nedorozumenia. Epický rozprávač sa zaľúbi do dedinského dievčaťa Malky. Tá jeho lásku opätuje. Zauzlenie nastáva, keď sa na salaši objaví neznámy človek Šajban, ktorý sa stretáva s Malkou. Rozprávač ho považuje za soka a keď sa dozvie, že Šajbana hľadajú žandári, udá ho. Neskoro zistí, že je to Malkin brat. Ide ho varovať pred žandármi, podobne ako Malka, ale tú žandári omylom zastrelia pri prenasledovaní jej brata. So základným mýtom prírody úzko súvisí mýtus čistej i tragickej lásky.
V románe Nevesta hôľ je sen, predstavivosť a prírodný mýtus nadradený nad reálnu motiváciu deja. Vo funkcii rozprávača je lyrický subjekt. Poznávame ho postupne v priebehu deja. Je zapojený do sujetu, a to vo vzťahu k poloreálnej postave Zune a k démonickému Tavovi. Základom fabuly je hľadanie údajného soka v láske a pokusy o jeho odstránenie. Osnovou deja sú prekážky v láske medzi lesníkom Liborom a dievčaťom z hôr Zunou, ktorá symbolizuje svet vrchov.
Pred lesníkom, predstaviteľom civilizovaného sveta sa postupne odkrýva obraz jeho protivníka. Nie je to nijaká konkrétna osoba, ale celok mýticky poňatej prírody i jeho vlastné psychické stavy. Hrdina v závere prichádza na to, že bojuje sám so sobou, preto rezignuje a radšej sa oddáva ilúzii.
Veľkú úlohu v románe hrá vízia, sen a prelud. O tom, že Švantner bol výborným znalcom slovenského folklóru a jeho fantastiky, svedčia aj rozprávkové premeny ľudí na zvieratá a veci a naopak. Mýtus prírody a mýtus lásky splývajú do veľkolepej umeleckej syntézy, ktorú autor postavil proti ničivosti vojny ako obranu pred ňou. Švantnerova próza predstavuje vyvrcholenie prózy naturizmu v prvej polovici 40. rokov.
S črtami prózy naturizmu sa môžeme stretnúť v zbierke noviel Jána Bodeneka Svetlá na bublinách, ktoré majú redukovaný dej, symbolické motívy v príbehoch o láske a sklamaní.
Ľudí posadnutých vášňami zobrazil v baladických príbehoch Jozef Horák.

V zbierkach noviel Biele ruky a Zahmlený návrat zobrazil tvrdý život ľudí z horských osád, ktorí boli poznačení nešťastiami a tragédiami.
Pretože v próze naturizmu boli oslabené dejové zložky, rozvíjali sa kratšie epické diela, najmä novely a poviedky, v ktorých bol človek organickou súčasťou prírody, kým mesto a civilizácia predstavovali zlo, skazenosť, nemorálnosť a odcudzenosť.

-----

Dostal som z toho jednotku, tak sa nebojte a kludne to pouzite!!!.