Pani Vauquerová

Bola majiteľka penziónu na Ulici svätej Genovény, ktorá bola jednou z najchudobnejších častí Paríža. Pani Vauquerová bola so svojím penziónom úplne stotožnená, jej
výzor vyobrazoval okolie, ale aj vnútro penziónu. Smrad, špina, zanedbanosť.

,,Vdova vycifrovaná v tylovom čepci, spod ktorého visí vrkoč falošných, zle pripravených vlasov, jej ostarnutá, tučnastá tvár, z ktorej trčí nos ako zobák papagája, bucľaté rúčky, telnatosť, pripomínajúca sviečkovú babu, celá jej osobnosť vyjadruje penzión tak, ako penzión podmieňuje jej osobnosť.“34

Aj napriek pohoršujúcemu výzoru penziónu ona svoj dom stále zbožňuje. Keď sa dozvedela, že stratí veľké množstvo nájomníkov, zmocnil sa jej veľký smútok.

,,Ach môj dom je prázdny, či by pritom človeku nepuklo srdce? Aký je to život bez nájomníkov: Vonkoncom nijaký. Hľa, môj dom je vyľudnený. Ja sa z toho všetkého zbláznim.“35

Aj keď tento smútok nebol zapríčinený len stratou nájomníkov ako ľudí a priateľov, ale najmä ako kapitálu. Bola veľmi chamtivá, čo potvrdzujú slová:

,,Tí siedmi stáli obyvatelia penziónu boli miláčikmi pani Vauquerovej, ktorá im s astronomickou precíznosťou odmeriavala svoju starostlivosť a pozornosť podľa výšky ich dennej penzie.“36

Keď sa Goriot nasťahoval do jej penziónu, snažila sa o to, aby sa stal jej mužom. Neskôr prišla do penziónu falošná grófka, ktorá jej pred ňou pri tom pomáhala, ale v
skutočnosti si chcela Goriota vziať ona. Vzhľadom na to, že bola Goriotom odmietnutá, začala strašne pred pani Vauquerovou ohovárať otca Goriota. Pani Vauquerová je nosteľkou jednej hroznej vlastnosti. Nikdy si neprizná vlastnú chybu.

,,Tak, ako všetci obmedzení ľudia, aj pani Vauquerová sa zvyčajne nedostala na okruh udalostí a neposudzovala ich pravé príčiny. Vlastné chyby rada zvaľovala na iného. Keď utrpela túto stratu, za pôvodcu svojho nešťastia pokladala statočného cestovinára a odvtedy z neho, ako vravievala, vytriezvela. Vdova využila svoju ženskú zlomyseľnosť, aby svoju obeť nenápadne týrala.“37

Chamtivá je pre túto ženu prislabé slovo. Nepoznala hranice, napriek tomu, že vedela, že Goriot už nemal žiadne peniaze, tak za staré obliečky a za ubytovanie, ktoré mu poskytla, mu vzala zlatý medailón – jedinú spomienku na jeho dcéry.

,,Doparoma, vari len ho nemali s tým pochovať, veď je to zo zlata.“38

Na konci románu vyniká jej bezcitnosť a egoizmus, keď tesne po Goriotovej smrti volá nájomníkov na večeru.

,,Tak páni posadajte si za stôl, polievka vychladne.“39