Ernest Hemingway: Zbohom zbraniam

(A farewell to Arms)

Žáner: Román
Hlavná myšlienka: Únik od nezmyselnosti, márnosti a zbytočnosti vojny
Téma: Osudy Američana ako člena talianskej sanitnej jednotky za prvej svetovej vojny od bojov na hraniciach, cez zranenie, liečenie, ústup a dezerciu až po pokojný život mimo streľby a armády.

Charakteristika postáv:

Frederick Henry „tenente“ 

Typický príklad vyvíjajúceho sa hrdinu. Do armády vstupoval dobrovoľne, aj keď to ani on sám nevedel rozumne vysvetliť.

„Neviem, nie je vždy na všetko vysvetlenie.“str.17.

No prichádzal aspoň s predstavou, že jeho práca bude potrebná a on bude pre vojenské ťaženie prínosom. Tieto ideály ho čoskoro opúšťajú a on sa začína cítiť zanedbateľný a nedôležitý.

„Predstavoval som si kedysi, že stav áut, či dostať súčiastky a či nie, či je hladká preprava ranených a chorých z obväzíšť, ich prevoz z vrchov na zberňu ranených a ich zadeľovanie po lazaretoch, určených v ich dokladoch, závisí do značnej miery odo mňa. Zrejme nezáležalo na tom, či som tam a či nie.“ str.15.

Vojny sa vôbec nebojí, považuje ju skôr za otravnú a nudnú povinnosť.

„No, vedel som, že nepadnem. Nie v tejto vojne. Tá so mnou nemá nič spoločného. Nevidela sa mi o nič nebezpečnejšia než vojna v kine. Bože, bodaj by sa len skoro skončila!“ str.32
 
Keď je pri útoku zranený, nepovažuje sa za hrdinu, ani si nechce prisvojovať nijaké zásluhy.

„Neodniesol som nikoho, nemohol som sa ani pohnúť.“ str.54.

Nenachádza zmysel vojny, neverí ani v jej skorý koniec.

„Možno sa vojny už nevyhrávajú. Možno trvajú neprestajne. Možno toto je nová storočná vojna.“ str.96.

Po otrasných zážitkoch s ústupom a dezerciou nechce už o vojne nič počuť. Je to jeho osobná vzbura a dezercia, s udalosťami na fronte nechce mať nič spoločné.

„Mal som noviny, ale nečítal som ich, lebo sa mi nechcelo čítať o vojne. Usiloval som sa zabudnúť na vojnu. Uzavrel som separátny mier.“ str.193.

„Vojna už bola ďaleko. Možno niet už nijakej vojny. Tu nie je vojna. Potom som si uvedomil, že pre mňa je už po nej. Ale nemal som pocit, že je naozaj po nej. Mal som pocit chlapca, ktorý rozmýšľa, čo sa deje na hodine v škole, z ktorej sa išiel túlať.“ str.195.

Po príchode do Švajčiarska na vojnu takmer nemyslí, lebo sú s Catherine spolu a majú sa dobre.

„Mali sme dobrý život. Prežili sme január a február a zima bola veľmi pekná a my sme boli veľmi sťastní.“ str.242.

Ich šťastie sa čoskoro končí a Frederick je nútený prijať trpké životné sklamanie.

Catherine Barkleyová

Krásna mladá anglická ošetrovateľka. V porovnaní s Henrym je skôr pasívnou postavou. Nasleduje ho temer všade a ostáva pri ňom až do svojej smrti. Nesmelá, čistá,
oddaná. Svojho „manžela“ nadovšetko miluje.

„Ó, veľmi ťa mám rada. Prosím, daj si ta ešte ruku!“ str.27.

Z jeho strany to spočiatku vôbec nie je jednoznačné a ona si to uvedomuje.

„Prosím, neluhajme, keď nemusíme! Veľmi pekne si mi to zahral a už mi je celkom dobre. Vieš, nie som blázon a nestrácam hlavu. To len niekedy, trošku.“ str.28.

Zmena prichádza náhle a nečakane po zranení a odlúčení.

„Vyzerala svieža a mladá a veľmi pekná. Zdalo sa mi, že som nikdy nikoho takého pekného nevidel... Keď som ju videl, zaľúbil som sa do nej. Všetko sa vo mne prevrátilo.“ str.75.

Od toho momentu je ich vzťah stály a ideálny, bez väčších výkyvov.

Dej:

PRVÁ KNIHA

Nachádzame sa na talianskom fronte, kde bojujú Taliani (za pomoci Angličanov a Američanov) proti Rakúšanom počas tretieho roku prvej svetovej vojny. Hlavný hrdina, americký dôstojník Frederick Henry, pracuje ako veliteľ sanitárov. Zoznamuje sa so slečnou Catherine Barkleyovou a Helen Fergusovou v anglickom lazarete na okraji dediny. Catherine sa mu zdá veľmi pekná a sympatická a dávajú sa dokopy, i keď on ju naozaj rád nemá. 

DRUHÁ KNIHA

O pár dní po ich zoznámení musí Henry odísť pomáhať na front, kde je zranený a prevezený do nemocnice v Miláne, kde sa opäť stretáva s Catherine a bezhlavo sa do nej zamiluje

,,Zdravím ťa!" povedal som. Keď som ju videl, zaľúbil som sa do nej. Všetko sa vo mne prevrátilo. Pozrela ku dverám, videla, že tam nikoho niet, sadla si na posteľ a nahla sa nado mňa a bozkala ma. Privinul som ju a bozkal a cítil som, ako jej bije srdce...
,,Musíš ostať," povedal som. ,,Ó, ty si úžasná!" Šialene som ju miloval. Nemohol som uveriť, že je naozaj tam a pevne som ju držal pri sebe.

Zranenia mu v Miláne operujú. Operácia dopadne výborne a on zostáva v nemocnici v Miláne s Catherine. V septembri sa Catherine priznáva, že je už tri mesiace tehotná. Fredericka to vôbec neznepokojí, teší sa.

TRETIA KNIHA

Henri sa na jeseň vracia na front, neustále prší. Po pár dňoch je však nariadený ústup. Henry velí trom šoférom a majú dve autá. Do jedného auta vezme šofér dve panny, pretože mu je ich ľúto, do druhého vezmú dvoch dôstojníkov. Celý ústup je veľmi pomalý a zdĺhavý. Rozhodnú sa zariskovať a odbočia na poľnú cestu, aby sa vyhli hlavnému prúdu ústupu. Bohužiaľ, o niekoľko kilometrov na bočnej zablatenej ceste jedno auto uviazne. Všetci štyria robia, čo môžu, ale bezvýsledne. Čatári sa zľaknú a začínajú utekať preč. Henry im rozkáže, aby stáli a pomohli s autom, ale oni bežia ďalej. Vystrelí. Jedného zasiahne, druhý beží ďalej. Napokon jeden zo
šoférov vezme zbraň a dorazí zraneného čatára. Nastúpia na druhé auto, ale aj to po krátkom čase uviazne. Dvom dievčatám vzápätí Henry dáva po desať lír a ukazuje im cestu na hlavnú cestu. Zostali štyria – Henry a traja šoféri – ktorí sa vydávajú do Udine peši.

Onedlho narazia na železničný násyp, po ktorom kráčajú. Z neďalekých stromov však na nich začnú páliť Taliani, ktorí si myslia, že strieľajú na Nemcov a zabijú jedného šoféra, ostávajú teda traja, ďalší šofér má však strach a ujde sa vzdať Nemcom.

Frederick Herny a Luigy Piani, posledný šofér, si na chvíľu odpočinú a pokračujú v ceste. Pridávajú sa k hlavnému prúdu, ktorý smeruje k rieke Tagliamento. Keď prechádzali cez most, čakalo ich prekvapenie. Na konci mosta stála vojenská polícia a zadržiavala dôstojníkov. Obďaleč sa konal aj rýchly súd, v ktorom každého dôstojníka odsudzujú na smrť, pretože všetci dôstojníci sú vinní za porážku a spôsobený ústup. Keď Henryho zatkli, ihneď si uvedomil, o čo ide, a uvedomil si, že jeho budúcnosť závisí už len na možnosti úteku. Vrhá sa do studených vôd Tagliamenta a úspešne sa vyhýba guľkám polície. Keď vyliezol z vody, bol už v bezpečí, ale objavil sa, na tej istej strane rieky. Potreboval prejsť cez rieku, nájsť most. Jediný v širokom okolí bol strážený most pre vlaky. Vyhliadne si dobrú príležitosť a naskočí na vlak, ktorý preváža delá. Vtom si uvedomí, že polícia ho pravdepodobne označila za zabitého pri pokuse o útek. Stal sa dezertérom.

,,Uzavrel som separátny mier," hovorí sám sebe.

Pre neho už vojna neexistuje. Chce a musí niekam ujsť s Catherine. Ale kam?ŠTVRTÁ KNIHA

Z vlaku zoskočil v Miláne. Ihneď zašiel do nemocnice, ale Catherine tam už nebola. Vydáva sa za ňou do Stresy, kde ju nájde. Stresa leží pri jazere, na ktorého druhom brehu je švajčiarske mesto Brissago, rozhodnú sa teda ujsť tam člnom ich priateľa. Ujdú narýchlo v noci, pretože polícia ho odhalila.

Celú noc veslovali, museli prejsť 35 kilometrov. Napokon sa predsalen dostanú na švajčiarsku pôdu:

Mocne som zatiahol za ľavé veslo a priblížil som sa k brehu, potom som vyrovnal čln, a keď sme už boli blízko prístavnej hrádze, prirazil som s člnom k nej. Veslá som vytiahol, chytil za železného kruhu, vystúpil na mokrý kameň a bol som vo Švajčiarsku. Čln som priviazal a podal ruku Catherine.
,,Poď hore, Cat! To je úžasný pocit."
,,A čo batožina?"
,,Nechaj ju v člne!"
Catherine vystúpila a vo Švajčiarsku sme už boli spolu.

PIATA KNIHA

Žijú v Švajčiarsku, cez zimu v chate pod horami, v marci sa začne bábätko pýtať na svet, tak sa presťahujú do mesta.

"Raz ráno okolo tretej hodiny som sa zobudil a počul som, že Catherine sa hýbe v posteli."

Naozaj, Catherine praskla voda a ponáhľali sa do nemocnice. Bol to ťažký pôrod a museli použiť, cisársky rez. Frederik sa strachuje o Catherine.
 
Ale čo ak umrie? Nemôže umrieť. Áno, ale čo ak umrie? Nemôže, hovorím ti. Nebuď hlúpy! Je jej len zle. To je len prvý pôrod a ten takmer vždy trvá dlho. Áno, ale čo ak umrie? Nemôže umrieť. Prečo by umrela? Aký dôvod má umrieť? Iba dieťa sa ide narodiť, vedľajší produkt milánskych nocí...

O niekoľko hodín bolo po pôrode:

Vyšiel von lekár, za ním sestra. Čosi držal v oboch rukách, vyzeralo to ako čerstvo odraný králik, a ponáhľal sa s tým po chodbe do druhých dverí...
Nič som k nemu necítil. Akoby nemal nič spoločné so mnou. Nemal som k nemu nijaký otcovský cit...
,,Nie ste hrdý na svojho syna?" opýtala sa ma sestra.
,,Nie," povedal som. ,,Bezmála zabil svoju matku."
Napokon sa dozvedel, že je mŕtvy. Už týždeň bol mŕtvy. Pravdepodobne sa zadusil pupočnou šnúrou.

Tej noci zomrela aj Catherine. Jej posledné slová:

,,Neobávaj sa, milý môj! Ja sa neobávam ani trošku. Je to len špinavý trik."

Henry bol v koncoch. Odišiel z hotela.Forma diela:

Dielo je rozdelené na päť kníh a 41 kapitol. Vo formáte A5 je to približne 280 strán. Autor výstižne použil ich-formu, ktorá nás doslova vťahuje do deja.

Hemingwayova spisovateľská technika:

Hemingway sa vo svojom štýle veľmi odlišuje od ostatných autorov.

-je gramaticky a lexikálne jednoduchý
- presný, prostý, hovorový jazyk, v ktorom sa len veľmi ťažko nájde cudzie alebo zložité slovo
- nepoužíva žiadne prirovnania, zložitejšie expresívne výrazy. Drží sa jednoduchosti. Slová veľmi pekný, veľmi dobrý, veľmi teplý sú často opakované.

Hemingway akoby sa ostíhal použiť výstižnejší výraz a úmyselne volí slovo tuctové:

Hotel bol veľmi veľký, luxusný a prázdny, ale jedlo bolo dobré, víno veľmi príjemné a nakoniec od vína sme sa cítili všetci veľmi dobre. Catherine sa už nemusela cítiť lepšie. Bola veľmi štastná.

Niekedy sme zišli z cesty a pustili sa chodníkom cez smrekový les. Pôda v lese bola mäkká, dobre sa po nej chodilo; nestvrdla od mrazu ako na ceste, ale na tvrdú cestu sme sa nehnevali, lebo na topánkach, na podošvách a opätkoch sme mali klince a klince na opätkoch sa zahryzávali do zamrznutých koľají a v oklincovaných topánkach bolo dobre chodiť po ceste a bolo to osviežujúce. Ale po lesoch chodiť bolo krásne.

Hemingway píše vety tak, ako lyrickému subjektu prichádzali do mozgu. V diele sa bežne stáva, že rozhovor, ktorý vedie Henry s nejakou osobou, je zrazu preseknutý úplne bezvýznamným súvetím, ktoré nám napríklad oznamuje, že na stene visí veľmi pekný obraz. I keď je informačný prínos takej vety nulový, táto časť je veľmi dôležitá. Hemingway to nazýval sekvenciou pohybu a faktu, ktoré vytvárali pocit. Napríklad keď si Frederick v strede rozhovoru zrazu všimne, že na stene visí pekný obraz, Hemingway to napíše. Je to skvelá metóda, akou sa dostávame priamo do myslenia lyrického subjektu.