„Ale odkiaľ, kade a kam ide čas, keď ho meriame? Odkiaľ, ak nie z budúcnosti? Kadiaľ, ak nie prítomnosťou? Kam, ak nie do minulosti? Prichádza teda z toho, čo ešte nejestvuje, prechádza tým, čo nemá trvania, odchádza do toho, čo už nejestvuje.“

Trýznivá úvaha Augustína Aurélia vari najlepšie ukazuje, aký neuchopiteľný je problém času: otázok je veľa a odpovede neuspokojujú. Dostojevskij formuloval problematiku času ako problematiku šťastia a do úst Kirillovi v Diablom posadnutých vložil takúto myšlienku:

„Keď všetci ľudia dosiahnu šťastia, nebude času, pretože ho nebude treba. Veľmi správna myšlienka.“ „Kamže ho schovajú?“ „Nikam. Čas nie je predmet, ale idea. Zhasne v mysli.“

Koncepcia času ako idey je predmarxovská, ale nič to nemení na stručnosti Dostojevského predstavy o čase ako niečom, čo „horí“, alebo aspoň „tleje“ v ľudskej mysli, a čo v šťastnej chvíli zhasne.

Uvažovať o čase je trýznivé, náročné, nepopulárne a problematické. Táto nechuť k problému času vyznačuje kresťanskú kultúru vôbec, ale u nás na Slovensku má istotne aj spoločensko-historické dôvody, keďže národné dejiny sú istým vedomým stvárňovaním spoločenských osudov v čase. Bezdejinnosť bytia produkuje bezčasovosť vedomia. Kde sa začína dejinné bytie, začína sa uvažovať o čase. A kde je možné toto, je možná aj národná literatúra a s ňou aj veda o literatúre – literárna história. V jej náplni je okrem iného zriaďovať v pojmovo čo najpresnejšej podobe vývinové rámce literatúry. Literárny vývin nejestvuje len vo forme predpojatej idey, práve naopak: odhalenie invariantnej a ideovoestetickej tendencie v istej množine umeleckých textov dovoľuje dodatočne vyhľadať počiatky tejto invariantnosti a aj jej prípadný rozptyl a zánik. Interval medzi zrodom a zánikom predstavuje relatívne časové hranice jednej vývinovej fázy. Po zvládnutí problematiky stanovenia a zdôvodnenia hraníc nejakej vývinovej fázy nasleduje zosúladenie príslušných bibliografických dát s kalendárom a vyjadrenie doby trvania tej – ktorej konkrétnej vývinovej fázy vo všeobecne zrozumiteľných časových údajoch. Akokoľvek sú tieto údaje presné, predsa len sú približné, pretože poniektoré tendencie doznievajú v prostredí nasledujúcej vývinovej fázy.

Literárno – historická interpretácia a hodnotenie narábajú však s časom v trochu iných polohách: skúmajú odraz reálneho historického času nejakého spoločenského prostredia v literárnom diele, skúmajú i vývinový paralelizmus: skúmajú matrikové údaje autora a hľadajú ich koreláty v autorovom diele.
Literárna história pracuje spravidla s objektívnym časom, nie so subjektívnym pocitom, a v rámci toho sa pohybuje zvyčajne na úrovni makročasov, teda veľkých časových jednotiek.

Pre teóriu literatúry predstavujú kalendárne a matrikové časové údaje len úvodný problém, ktorý sa pri analýzach takpovediac „vysúva pred zátvorku“.
Vlastný vstup do uvedomenia si obsahu a rozsahu problematiky času v teórii literatúry vyznačujú dva predpoklady:

1.každá jazyková výpoveď prebieha v čase
2.každý z prípadov jazykovej výpovede, ktorý označíme ako „literárne umelecké dielo“, spadá do kompetencie teórie literatúry

Oba predpoklady obsahujú niekoľko čiastkových predpokladov, ktorých platnosť nie je dopredu daná.