Teória literatúry je kompetentná skúmať nielen časovú organizáciu diela, ale aj spôsoby zobrazovania časových fenoménov a spôsoby rozprávania o nich. Prijímame teda predpoklad, že epika je v kompetencii teórie literatúry a teda epickú prózu definujeme pre túto potrebu ako sujetový typ funkčného slovesného prejavu, ktorý je sám v sebe úplný, t. j. nepotrebuje už nijaké doriešenie a uplatňuje sa výlučne prostriedkami verbálnej komunikácie, čím sa líši od drámy. Už aj pri laickom prístupe sa od epiky očakáva istá usporiadanosť, ktorá má byť čisto tematická. Očakáva sa také rozvrhnutie a usporiadanie tematického materiálu, pri ktorom sa nejaký problém najprv nastolí, a potom sa bude riešiť. Toto sa očakáva dopredu, ale samo očakávanie nebude a nikdy nemôže byť rozhodujúce pre to, ktorý organizačný model sa v tematickom materiáli skutočne presadí. Teda nie sám epický typ usporiadania je esteticky hodnotovo relevantný, ale až parametre usporiadanosti, čiže proporcie dávajú zámeru estetický ráz a estetickú hodnotu. Základom estetickej kvality sú estetické miery ako konkrétne kvantitatívne parametre usporiadanosti. V každom umení majú iný ráz a ináč sa odvodzujú – v slovesnom epickom diele sa zisťujú troma otázkami:

1. ako často?
2. ako mnoho?
3. ako dlho? Ako rýchlo?

Možno na ne odpovedať číselne, ale nateraz sa im venuje len verzológia. Výskum epiky sa uspokojuje s čo najpresnejším odhadom. Ráta sa počet prvkov (ako mnoho?), frekvencia ich výskytu (ako často?), dĺžka ich prítomnosti (ako dlho?), resp. aj tempo ich striedania (ako rýchlo?). Stanovuje sa aj výskyt prvkov vo vzťahu k iným prvkom. Pri rozsiahlejšom epickom diele sa meranie, odhadovanie môže týkať kapitol, postáv, komplexných (rozprávača) či elementárnych prvkov(motívu). Možno povedať, že tretina alebo aj polovica úkonov súvisiacich so schválením estetického charakteru nejakého prozaického literárneho textu sa týka časových údajov a relácií (ako dlho, ako rýchlo). Pri uznaní už načrtnutých predpokladov je čas jedným zo zriaďovateľov estetickej organizácie epického textu.

Interpretácia problematiky času je podstatnou zložkou všetkých ideológií, preto i čas v umení je aj časom ideologicky interpretovaným a hodnoteným. Čas môžeme skúmať ako jeden zo zriaďovateľov estetickej organizácie epického textu s tou podmienkou, že súčasne vnímame jeho systémové zaradenie do celku národnej kultúry v tej – ktorej konkrétnej dobe, v tom – ktorom konkrétnom spoločenskom prostredí. Usporiadanie prvkov v epike, ktorému sme už prisúdili nejakú estetickú kvalitu, vykazuje totiž zároveň nejaký význam. Každé epické dielo obsahuje okrem svojho generálneho významu, ktorý nejako súvisí s jeho hlavnou témou a so sledovaným ideovým zámerom textu, aj vedľajšie významy. Epika je organizovaná v čase do posledného detailu a nie je v nej nič, čo by sa nedalo skúmať aj z problematiky času v jej vzťahoch k vnútornej a hodnotovej hierarchii epického diela ako niečo nepochybne objektívne jestvujúce a relevantné.

Človek vlastne uchopuje čas a problém času vo svojej každodennej životnej praxi. Okrem toho, že človek v čase objektívne žije a spravidla nevšímavo a nereflektovane ho akceptuje ako objektívnu danosť svojej existencie, pri mnohých príležitostiach a mnohorakým spôsobom ho naplno subjektívne vníma. Získavame tak pocit času a vtedy sa nám zdá, že čas skutočne plynie – tieto pocity sú základom časového vedomia a viac alebo menej intenzívneho prežívania, t. j. emocionálneho, racionálneho, prípadne praktického subjektívneho spracúvania času, keď sledujeme časové priebehy udalostí, keď sa orientujeme v čase. Do sféry emocionálneho prežívania času a orientácie v ňom patria aj spomínanie a očakávanie. Životná prax prináša potrebu vnímanej a realizovanej časovej koordinácie našej činnosti s inými dejmi a činnosťami. Pocity a vnemy spracúvania času vplývajú na našu životnú prax, ale len po hranice nejakého vopred stanoveného účelu. Za tieto hranice mieri a zasahuje hodnotenie časových fenoménov (objektívneho času a subjektívneho zážitku a vedomia času). Tendenciou takého účelu je generalizácia:hovorí sa o dobrom a zlom čase, o priaznivom a nepriaznivom čase, o čase bezpečnom a nebezpečnom. Subjektívne rámce presahuje interpretácia času – tak sa stretávame s časom sakrálnym, sviatočným i všedným.