V prípadoch hodnotenia a interpretácie ide o traktovanie času: príznakom je metaforizovaný výraz. Taký výraz berie na seba značná časť našich časových predstáv – pri nich je už celkom zreteľné, že verbálne manipulácie s časom sa vlastne času samého týkajú len akosi druhotne. Predstavy hĺbky času sú všetky obrazno – metaforické. Pri praktickom, neverbálnom či mimoverbálnom vzťahu k času môžeme hovoriť, že sa správame v čase alebo s ohľadom na čas. Orientujeme sa v čase, ale neusilujeme sa o výklad času. Pri verbalizovanom vzťahu môžeme hovoriť, že sa správame k času: interpretujeme, hodnotíme, vysvetľujeme. Skrátka, manipulujúc s verbálnym materiálom, ktorý označuje časové údaje, akoby sme manipulovali so samým časom. Správať sa k času znamená zaujímať k nemu vzťah – emotívne sformovaný či racionálne zdôvodňovaný postoj. Správať sa v čase je ekvivalent výrazu žiť, pretože žitie je implicitne časovo limitované. Psychológia správania rozlišuje dvojaké aktivity: priestorovú a časovú. Priestorové akty sú práve tie, ktoré tu nazývame aktami správania sa v čase, zatiaľ čo akty časové sú tie, ktoré sú aktami správania sa k času. V každodennej ľudskej praxi možno odvodiť 4 mody správania sa vzhľadom na čas: orientáciu, koordináciu, interpretáciu a hodnotenie. Časová orientácia a koordinácia nevyžadujú nijakú verbálnu aktivitu, možno ich zvládnuť na základe vrodených modelov správania sa, interpretácia a hodnotenie času vyžadujú už reflektujúci intelektuálny prístup. Správanie sa v čase má prednostne praktický účel a dosah, že je z hľadiska životnej praxe základové, zatiaľ čo správanie sa k času je z hľadiska životnej praxe nadstavbové a praktický účel dosahuje len okľukou. Správanie sa v čase môžeme označiť ako viac – menej technologické alebo aj praktické a správanie sa k času ako viac – menej ideologické uchopovanie problému času jednotlivcom. Pod prvý termín patrí najmä časová orientácia a koordinácia, pod druhý najmä interpretácia a hodnotenie časových fenoménov. Toto rozdelenie nie je striktné.

Problém času najprv jestvuje ako fakt ľudskej životnej aktivity, a až potom aj ako fakt umenia a vývinu umenia. Teoretická problematika času v epike je vymedzená zhruba takto: dielo je organizované v čase, a zároveň o čase podáva referencie. Udalosti, vyrozprávané v diele, majú svoje časové priebehy a dobu trvania (svoj epický čas), a zároveň sú zasadené do nejakého širšieho časového obdobia, ktoré sa meria mimo vlastného diela (tzv. historický čas), samo vyrozprávanie epického diela má nejaký časový priebeh (čas rozprávania), a zároveň je tiež historicky situované. Všetky časové súradnice a problémové okruhy sa v epike nastoľujú súbežne. Sieť vzťahov je pomerne zložitá, ale nie nepriehľadná: primárny je autor – v jeho kompetencii ostáva rozprávač a akt rozprávania, stanovuje časovú vzdialenosť rozprávača a tu nastáva niekoľko základných variantov:

-historická látka: 1. rozprávač je prezentovaný ako historická postava, 2. rozprávač má od historických udalostí generačný odstup, ktorý sa prejaví v citových variantoch
-aktuálna látka: rozprávač je súčasníkom rozprávaných udalostí
-futurologická látka: 1. rozprávač anticipuje rozprávané deje a rozpráva o nich ako o budúcich, 2. rozprávač rozpráva o budúcich dejoch ako o niečom už zažitom, 3. rozprávač má k budúcnosti historický odstup, akoby rozprával ešte z vzdialenejšej budúcnosti.

Najdokonalejšie súhra gramatických prostriedkov vyjadrovania času a obsahového potenciálu témy je pri „historickej epike.“ Tá tvorí spolu s ďalšími okolnosťami a rozprávačom modelujúci systém epickej narácie. Utvára sa včaššie a rýchlejšie ako podmet a predmet, autor ho aj rýchlo opúšťa. Ide tu o relatívnu historickú situovanosť vzhľadom na predmet narácie. Druhú tvorí absolútna historická situovanosť, ktorá predstavuje dlhodobejší problém. Rozprávač musí zodpovedať dobe. Prvým tvorivým aktom autora je voľba historických súradníc a rámca, v ktorom majú byť zasadené rozprávané udalosti. Albín Bagin uvádza 3 typy orientácií: na minulosť, na súčasnosť, na budúcnosť.

Epické diela sú uvedené z 2 dôvodov:

1.epické dielo je semiotický fakt – dáta v ňom vystupujú a fungujú prekódované do znakov
2.epické dielo vzniká v podmienkach konkrétnej spoločenskej situovanosti svojho tvorcu

Spoločnosť spravidla akceptuje také diela, ktorých historické a vôbec časové rámce sú v súlade s jej momentálnymi časovými prioritami. Autorovi ostávajú rámcujúce a limitujúce časové faktory. Pri rozprávačovi všetko závisí od role, ktorú mu autor pridelil.

Technologická rovina spracovania času v epike má síce priamy účinok na text, avšak tento účinok je aj vo svojom estetickom aspekte modelovaný a upravovaný z ideologickej roviny spracovania času vo vrcholnom textovom rámci epického diela.