Časová situovanosť „rozprávania“ a „rozprávaného“ a jej dosah na estetickú organizáciu epického textu

„Ale odkiaľ, kade a kam ide čas, keď ho meriame? Odkiaľ, ak nie z budúcnosti? Kadiaľ, ak nie prítomnosťou? Kam, ak nie do minulosti? Prichádza teda z toho, čo ešte nejestvuje, prechádza tým, čo nemá trvania, odchádza do toho, čo už nejestvuje.“

Trýznivá úvaha Augustína Aurélia vari najlepšie ukazuje, aký neuchopiteľný je problém času: otázok je veľa a odpovede neuspokojujú. Dostojevskij formuloval problematiku času ako problematiku šťastia a do úst Kirillovi v Diablom posadnutých vložil takúto myšlienku:

„Keď všetci ľudia dosiahnu šťastia, nebude času, pretože ho nebude treba. Veľmi správna myšlienka.“ „Kamže ho schovajú?“ „Nikam. Čas nie je predmet, ale idea. Zhasne v mysli.“

Koncepcia času ako idey je predmarxovská, ale nič to nemení na stručnosti Dostojevského predstavy o čase ako niečom, čo „horí“, alebo aspoň „tleje“ v ľudskej mysli, a čo v šťastnej chvíli zhasne.

Uvažovať o čase je trýznivé, náročné, nepopulárne a problematické. Táto nechuť k problému času vyznačuje kresťanskú kultúru vôbec, ale u nás na Slovensku má istotne aj spoločensko-historické dôvody, keďže národné dejiny sú istým vedomým stvárňovaním spoločenských osudov v čase. Bezdejinnosť bytia produkuje bezčasovosť vedomia. Kde sa začína dejinné bytie, začína sa uvažovať o čase. A kde je možné toto, je možná aj národná literatúra a s ňou aj veda o literatúre – literárna história. V jej náplni je okrem iného zriaďovať v pojmovo čo najpresnejšej podobe vývinové rámce literatúry. Literárny vývin nejestvuje len vo forme predpojatej idey, práve naopak: odhalenie invariantnej a ideovoestetickej tendencie v istej množine umeleckých textov dovoľuje dodatočne vyhľadať počiatky tejto invariantnosti a aj jej prípadný rozptyl a zánik. Interval medzi zrodom a zánikom predstavuje relatívne časové hranice jednej vývinovej fázy. Po zvládnutí problematiky stanovenia a zdôvodnenia hraníc nejakej vývinovej fázy nasleduje zosúladenie príslušných bibliografických dát s kalendárom a vyjadrenie doby trvania tej – ktorej konkrétnej vývinovej fázy vo všeobecne zrozumiteľných časových údajoch. Akokoľvek sú tieto údaje presné, predsa len sú približné, pretože poniektoré tendencie doznievajú v prostredí nasledujúcej vývinovej fázy.

Literárno – historická interpretácia a hodnotenie narábajú však s časom v trochu iných polohách: skúmajú odraz reálneho historického času nejakého spoločenského prostredia v literárnom diele, skúmajú i vývinový paralelizmus: skúmajú matrikové údaje autora a hľadajú ich koreláty v autorovom diele.
Literárna história pracuje spravidla s objektívnym časom, nie so subjektívnym pocitom, a v rámci toho sa pohybuje zvyčajne na úrovni makročasov, teda veľkých časových jednotiek.

Pre teóriu literatúry predstavujú kalendárne a matrikové časové údaje len úvodný problém, ktorý sa pri analýzach takpovediac „vysúva pred zátvorku“.
Vlastný vstup do uvedomenia si obsahu a rozsahu problematiky času v teórii literatúry vyznačujú dva predpoklady:

1.každá jazyková výpoveď prebieha v čase
2.každý z prípadov jazykovej výpovede, ktorý označíme ako „literárne umelecké dielo“, spadá do kompetencie teórie literatúry

Oba predpoklady obsahujú niekoľko čiastkových predpokladov, ktorých platnosť nie je dopredu daná.Teória literatúry je kompetentná skúmať nielen časovú organizáciu diela, ale aj spôsoby zobrazovania časových fenoménov a spôsoby rozprávania o nich. Prijímame teda predpoklad, že epika je v kompetencii teórie literatúry a teda epickú prózu definujeme pre túto potrebu ako sujetový typ funkčného slovesného prejavu, ktorý je sám v sebe úplný, t. j. nepotrebuje už nijaké doriešenie a uplatňuje sa výlučne prostriedkami verbálnej komunikácie, čím sa líši od drámy. Už aj pri laickom prístupe sa od epiky očakáva istá usporiadanosť, ktorá má byť čisto tematická. Očakáva sa také rozvrhnutie a usporiadanie tematického materiálu, pri ktorom sa nejaký problém najprv nastolí, a potom sa bude riešiť. Toto sa očakáva dopredu, ale samo očakávanie nebude a nikdy nemôže byť rozhodujúce pre to, ktorý organizačný model sa v tematickom materiáli skutočne presadí. Teda nie sám epický typ usporiadania je esteticky hodnotovo relevantný, ale až parametre usporiadanosti, čiže proporcie dávajú zámeru estetický ráz a estetickú hodnotu. Základom estetickej kvality sú estetické miery ako konkrétne kvantitatívne parametre usporiadanosti. V každom umení majú iný ráz a ináč sa odvodzujú – v slovesnom epickom diele sa zisťujú troma otázkami:

1. ako často?
2. ako mnoho?
3. ako dlho? Ako rýchlo?

Možno na ne odpovedať číselne, ale nateraz sa im venuje len verzológia. Výskum epiky sa uspokojuje s čo najpresnejším odhadom. Ráta sa počet prvkov (ako mnoho?), frekvencia ich výskytu (ako často?), dĺžka ich prítomnosti (ako dlho?), resp. aj tempo ich striedania (ako rýchlo?). Stanovuje sa aj výskyt prvkov vo vzťahu k iným prvkom. Pri rozsiahlejšom epickom diele sa meranie, odhadovanie môže týkať kapitol, postáv, komplexných (rozprávača) či elementárnych prvkov(motívu). Možno povedať, že tretina alebo aj polovica úkonov súvisiacich so schválením estetického charakteru nejakého prozaického literárneho textu sa týka časových údajov a relácií (ako dlho, ako rýchlo). Pri uznaní už načrtnutých predpokladov je čas jedným zo zriaďovateľov estetickej organizácie epického textu.

Interpretácia problematiky času je podstatnou zložkou všetkých ideológií, preto i čas v umení je aj časom ideologicky interpretovaným a hodnoteným. Čas môžeme skúmať ako jeden zo zriaďovateľov estetickej organizácie epického textu s tou podmienkou, že súčasne vnímame jeho systémové zaradenie do celku národnej kultúry v tej – ktorej konkrétnej dobe, v tom – ktorom konkrétnom spoločenskom prostredí. Usporiadanie prvkov v epike, ktorému sme už prisúdili nejakú estetickú kvalitu, vykazuje totiž zároveň nejaký význam. Každé epické dielo obsahuje okrem svojho generálneho významu, ktorý nejako súvisí s jeho hlavnou témou a so sledovaným ideovým zámerom textu, aj vedľajšie významy. Epika je organizovaná v čase do posledného detailu a nie je v nej nič, čo by sa nedalo skúmať aj z problematiky času v jej vzťahoch k vnútornej a hodnotovej hierarchii epického diela ako niečo nepochybne objektívne jestvujúce a relevantné.

Človek vlastne uchopuje čas a problém času vo svojej každodennej životnej praxi. Okrem toho, že človek v čase objektívne žije a spravidla nevšímavo a nereflektovane ho akceptuje ako objektívnu danosť svojej existencie, pri mnohých príležitostiach a mnohorakým spôsobom ho naplno subjektívne vníma. Získavame tak pocit času a vtedy sa nám zdá, že čas skutočne plynie – tieto pocity sú základom časového vedomia a viac alebo menej intenzívneho prežívania, t. j. emocionálneho, racionálneho, prípadne praktického subjektívneho spracúvania času, keď sledujeme časové priebehy udalostí, keď sa orientujeme v čase. Do sféry emocionálneho prežívania času a orientácie v ňom patria aj spomínanie a očakávanie. Životná prax prináša potrebu vnímanej a realizovanej časovej koordinácie našej činnosti s inými dejmi a činnosťami. Pocity a vnemy spracúvania času vplývajú na našu životnú prax, ale len po hranice nejakého vopred stanoveného účelu. Za tieto hranice mieri a zasahuje hodnotenie časových fenoménov (objektívneho času a subjektívneho zážitku a vedomia času). Tendenciou takého účelu je generalizácia:hovorí sa o dobrom a zlom čase, o priaznivom a nepriaznivom čase, o čase bezpečnom a nebezpečnom. Subjektívne rámce presahuje interpretácia času – tak sa stretávame s časom sakrálnym, sviatočným i všedným.V prípadoch hodnotenia a interpretácie ide o traktovanie času: príznakom je metaforizovaný výraz. Taký výraz berie na seba značná časť našich časových predstáv – pri nich je už celkom zreteľné, že verbálne manipulácie s časom sa vlastne času samého týkajú len akosi druhotne. Predstavy hĺbky času sú všetky obrazno – metaforické. Pri praktickom, neverbálnom či mimoverbálnom vzťahu k času môžeme hovoriť, že sa správame v čase alebo s ohľadom na čas. Orientujeme sa v čase, ale neusilujeme sa o výklad času. Pri verbalizovanom vzťahu môžeme hovoriť, že sa správame k času: interpretujeme, hodnotíme, vysvetľujeme. Skrátka, manipulujúc s verbálnym materiálom, ktorý označuje časové údaje, akoby sme manipulovali so samým časom. Správať sa k času znamená zaujímať k nemu vzťah – emotívne sformovaný či racionálne zdôvodňovaný postoj. Správať sa v čase je ekvivalent výrazu žiť, pretože žitie je implicitne časovo limitované. Psychológia správania rozlišuje dvojaké aktivity: priestorovú a časovú. Priestorové akty sú práve tie, ktoré tu nazývame aktami správania sa v čase, zatiaľ čo akty časové sú tie, ktoré sú aktami správania sa k času. V každodennej ľudskej praxi možno odvodiť 4 mody správania sa vzhľadom na čas: orientáciu, koordináciu, interpretáciu a hodnotenie. Časová orientácia a koordinácia nevyžadujú nijakú verbálnu aktivitu, možno ich zvládnuť na základe vrodených modelov správania sa, interpretácia a hodnotenie času vyžadujú už reflektujúci intelektuálny prístup. Správanie sa v čase má prednostne praktický účel a dosah, že je z hľadiska životnej praxe základové, zatiaľ čo správanie sa k času je z hľadiska životnej praxe nadstavbové a praktický účel dosahuje len okľukou. Správanie sa v čase môžeme označiť ako viac – menej technologické alebo aj praktické a správanie sa k času ako viac – menej ideologické uchopovanie problému času jednotlivcom. Pod prvý termín patrí najmä časová orientácia a koordinácia, pod druhý najmä interpretácia a hodnotenie časových fenoménov. Toto rozdelenie nie je striktné.

Problém času najprv jestvuje ako fakt ľudskej životnej aktivity, a až potom aj ako fakt umenia a vývinu umenia. Teoretická problematika času v epike je vymedzená zhruba takto: dielo je organizované v čase, a zároveň o čase podáva referencie. Udalosti, vyrozprávané v diele, majú svoje časové priebehy a dobu trvania (svoj epický čas), a zároveň sú zasadené do nejakého širšieho časového obdobia, ktoré sa meria mimo vlastného diela (tzv. historický čas), samo vyrozprávanie epického diela má nejaký časový priebeh (čas rozprávania), a zároveň je tiež historicky situované. Všetky časové súradnice a problémové okruhy sa v epike nastoľujú súbežne. Sieť vzťahov je pomerne zložitá, ale nie nepriehľadná: primárny je autor – v jeho kompetencii ostáva rozprávač a akt rozprávania, stanovuje časovú vzdialenosť rozprávača a tu nastáva niekoľko základných variantov:

-historická látka: 1. rozprávač je prezentovaný ako historická postava, 2. rozprávač má od historických udalostí generačný odstup, ktorý sa prejaví v citových variantoch
-aktuálna látka: rozprávač je súčasníkom rozprávaných udalostí
-futurologická látka: 1. rozprávač anticipuje rozprávané deje a rozpráva o nich ako o budúcich, 2. rozprávač rozpráva o budúcich dejoch ako o niečom už zažitom, 3. rozprávač má k budúcnosti historický odstup, akoby rozprával ešte z vzdialenejšej budúcnosti.

Najdokonalejšie súhra gramatických prostriedkov vyjadrovania času a obsahového potenciálu témy je pri „historickej epike.“ Tá tvorí spolu s ďalšími okolnosťami a rozprávačom modelujúci systém epickej narácie. Utvára sa včaššie a rýchlejšie ako podmet a predmet, autor ho aj rýchlo opúšťa. Ide tu o relatívnu historickú situovanosť vzhľadom na predmet narácie. Druhú tvorí absolútna historická situovanosť, ktorá predstavuje dlhodobejší problém. Rozprávač musí zodpovedať dobe. Prvým tvorivým aktom autora je voľba historických súradníc a rámca, v ktorom majú byť zasadené rozprávané udalosti. Albín Bagin uvádza 3 typy orientácií: na minulosť, na súčasnosť, na budúcnosť.

Epické diela sú uvedené z 2 dôvodov:

1.epické dielo je semiotický fakt – dáta v ňom vystupujú a fungujú prekódované do znakov
2.epické dielo vzniká v podmienkach konkrétnej spoločenskej situovanosti svojho tvorcu

Spoločnosť spravidla akceptuje také diela, ktorých historické a vôbec časové rámce sú v súlade s jej momentálnymi časovými prioritami. Autorovi ostávajú rámcujúce a limitujúce časové faktory. Pri rozprávačovi všetko závisí od role, ktorú mu autor pridelil.

Technologická rovina spracovania času v epike má síce priamy účinok na text, avšak tento účinok je aj vo svojom estetickom aspekte modelovaný a upravovaný z ideologickej roviny spracovania času vo vrcholnom textovom rámci epického diela.