„Ale odkiaľ, kade a kam ide čas, keď ho meriame? Odkiaľ, ak nie z budúcnosti? Kadiaľ, ak nie prítomnosťou? Kam, ak nie do minulosti? Prichádza teda z toho, čo ešte nejestvuje, prechádza tým, čo nemá trvania, odchádza do toho, čo už nejestvuje.“
Trýznivá úvaha Augustína Aurélia vari najlepšie ukazuje, aký neuchopiteľný je problém času: otázok je veľa a odpovede neuspokojujú. Dostojevskij formuloval problematiku času ako problematiku šťastia a do úst Kirillovi v Diablom posadnutých vložil takúto myšlienku:
„Keď všetci ľudia dosiahnu šťastia, nebude času, pretože ho nebude treba. Veľmi správna myšlienka.“ „Kamže ho schovajú?“ „Nikam. Čas nie je predmet, ale idea. Zhasne v mysli.“
Koncepcia času ako idey je predmarxovská, ale nič to nemení na stručnosti Dostojevského predstavy o čase ako niečom, čo „horí“, alebo aspoň „tleje“ v ľudskej mysli, a čo v šťastnej chvíli zhasne.
Uvažovať o čase je trýznivé, náročné, nepopulárne a problematické. Táto nechuť k problému času vyznačuje kresťanskú kultúru vôbec, ale u nás na Slovensku má istotne aj spoločensko-historické dôvody, keďže národné dejiny sú istým vedomým stvárňovaním spoločenských osudov v čase. Bezdejinnosť bytia produkuje bezčasovosť vedomia. Kde sa začína dejinné bytie, začína sa uvažovať o čase. A kde je možné toto, je možná aj národná literatúra a s ňou aj veda o literatúre – literárna história. V jej náplni je okrem iného zriaďovať v pojmovo čo najpresnejšej podobe vývinové rámce literatúry. Literárny vývin nejestvuje len vo forme predpojatej idey, práve naopak: odhalenie invariantnej a ideovoestetickej tendencie v istej množine umeleckých textov dovoľuje dodatočne vyhľadať počiatky tejto invariantnosti a aj jej prípadný rozptyl a zánik. Interval medzi zrodom a zánikom predstavuje relatívne časové hranice jednej vývinovej fázy. Po zvládnutí problematiky stanovenia a zdôvodnenia hraníc nejakej vývinovej fázy nasleduje zosúladenie príslušných bibliografických dát s kalendárom a vyjadrenie doby trvania tej – ktorej konkrétnej vývinovej fázy vo všeobecne zrozumiteľných časových údajoch. Akokoľvek sú tieto údaje presné, predsa len sú približné, pretože poniektoré tendencie doznievajú v prostredí nasledujúcej vývinovej fázy.
Literárno – historická interpretácia a hodnotenie narábajú však s časom v trochu iných polohách: skúmajú odraz reálneho historického času nejakého spoločenského prostredia v literárnom diele, skúmajú i vývinový paralelizmus: skúmajú matrikové údaje autora a hľadajú ich koreláty v autorovom diele.
Literárna história pracuje spravidla s objektívnym časom, nie so subjektívnym pocitom, a v rámci toho sa pohybuje zvyčajne na úrovni makročasov, teda veľkých časových jednotiek.
Pre teóriu literatúry predstavujú kalendárne a matrikové časové údaje len úvodný problém, ktorý sa pri analýzach takpovediac „vysúva pred zátvorku“.
Vlastný vstup do uvedomenia si obsahu a rozsahu problematiky času v teórii literatúry vyznačujú dva predpoklady:
1.každá jazyková výpoveď prebieha v čase
2.každý z prípadov jazykovej výpovede, ktorý označíme ako „literárne umelecké dielo“, spadá do kompetencie teórie literatúry
Oba predpoklady obsahujú niekoľko čiastkových predpokladov, ktorých platnosť nie je dopredu daná.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Časová situovanosť „rozprávania“ a „rozprávaného“ a jej dosah na estetickú organizáciu epického textu
Dátum pridania: | 03.10.2007 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | ayuska | ||
Jazyk: | Počet slov: | 2 326 | |
Referát vhodný pre: | Vysoká škola | Počet A4: | 6.8 |
Priemerná známka: | 3.00 | Rýchle čítanie: | 11m 20s |
Pomalé čítanie: | 17m 0s |