Grék vedel hovoriť vlastným jazykom, ale aj dialektami druhých kmeňov a predsa sa jazyky nezmiešali. Každý vzdelaný Grék rozumel autorom, ktorí tvorili v iných nárečiach. Kollár poukazuje na to, že grécke nárečia si neboli podobnejšie alebo bližšie ako dnešné slovanské. Líšili sa v koncovkách, výslovnosti, prízvuku a aj časovaní. Podobnosť alebo lepšie povedané rozdielnosť slov nájdeme aj u slovanských jazykov. Napr. pepel po srbsky a popel po česky. Alebo rovnako písané slová s rozličnou výslovnosťou ako napr. orel (po rusky arjol). A taktiež rovnaké slová s rôznym významom ako napr. maslo, čo po rusky znamená olej. Gréci žili taktiež pod rozličnými vladármi, roztrúsení na ostrovoch a aj pevnine. Ale zjednotila ich vzájomnosť v oblasti jazyka, vied a umenia. „Prečo by sa to isté nemohlo stať u Slovanov?“, pýta sa Kollár. Pokračuje podľa neho jasnými podobnosťami medzi Slovanmi a Grékmi napr. v ľudových piesňach alebo menách.


Kapitol 7 – „Ako sa kde vznikla myšlienka a pocit slovanskej vzájomnosti? U ktorého kmeňa sa najviac a u ktorého sa najmenej vyvinula a uskutočnila?“

Kollár hovorí, že v poslednej dobe si Slovania možno pod tiahou minulých zážitkov a hnaní vlastnou zvedavosťou, začali všímať samých seba, ale aj ostatné kmene, svoje prednosti, nedostatky, minulosť a prítomnosť. Postupne dospievajú k jednému záveru a to, že sú spoločným národom a majú spoločnú reč. Slovania dospeli k záveru, že sú v Európe najpočetnejší a takto spoznali svoju silu. Novonadobudnuté sebavedomie v nich vzbudilo pocit, že už nemusia kráčať za menším alebo slabším. Silneli túžby, aby národ, ktorý je roztrúsený, aspoň v srdciach a dušiach splynul. Tichá túžba sa postupne vypracovala na hlasnú požiadavku. Kto niečo má, uspokojuje sa s tým čo má, kto ale nič nemá ten chce veľa alebo všetko. Karpatskí Slovania nemali skoro nič vlastné, preto sa ako prví náhlili k spojeniu Slovanov. Ich nárečie je v strede všetkých iných slovanských nárečí. Karpaty sú kolískou Slovanov, a preto sa aj Slovania v Uhorsku asi najviac chopili tejto myšlienky a snažili sa ju rozšíriť rýchlo a hlboko. Kollár hovorí, že nová a dynamická generácia slavistov bude mať veľké vedomosti o iných slovanských nárečiach, o ich literatúre
a umení.

Používa výňatok z príspevku Šafárika, v ktorom tento tvrdí, že ako prirodzená láska k svojej rodine, tak aj súnaležitosť k iným kmeňom nás núti vzájomne si tlmočiť priateľské pocity a náklonnosť, ktorá nás vedie k spoločnej láske a úcte. Aj keď sú slovanské kmene roztrúsené , cítia útechu pri spomienke na spoločný pôvod. Niektorí sa dokonca povznášajú pri myšlienke na vzrast svojej literatúry, osvety a blahobytu a sú smutní pri zmienke o nepriaznivom osude svojich bratov. V týchto ohľadoch sú prví Slováci, po nich nasledujú Česi, Rusi, Chorváti, Poliaci a Srbi. Kollár tvrdí, že niektorí autori sami pripravovali cestu pre literárnu vzájomnosť, aj keď sami ešte nevedeli, čo tento pojem vlastne znamená. Sem patril napr. Dobrovský, Rumiancev, Pogodin. Kollár ale zároveň vyjadruje poľutovanie nad tým, že básnické osobnosti Slovanov, teda Puškin, Milutinovič a Mickiewicz sa pre túto myšlienku nenadchli a podľa neho sa tak sami pripravili o možnosť, aby ich videl celý národ. Básnici sú ľudia, ktorí majú najväčšie čitateľské obecenstvo a taktiež právo vzdelávať ľud. V časoch, ktoré sú pre národ priaznivé, vzniká možnosť ako predniesť nové myšlienky, ktoré by inak nevyšli na povrch. Preto je dôležité tento moment neprespať.


Kapitola 8- „Nevzájomnosť, národné sebectvo a literárny separatizmus“

Sebectvo môže zaslepiť celé kmene a národy. Vtedy národ upadá do vlastnej pýchy. Sám seba považuje za centrum ľudstva, majstrovský výtvor a chce, aby sa všetko hodnotilo podľa neho. Kollár poukazuje na rôzne príklady, napr. na Grónčanov, ktorí síce jedia spolu so zvieratami, ale aj tak seba vidia ako najlepšie stvorenia a každého iného ľutujú, pretože sa im nepodobá. Obyvatelia Ameriky, ktorí majú podľa Kollára nepraktickú a komplikovanú reč, ju aj tak považujú za najlepšiu a najkrajšiu reč na svete a neznášajú všetkých, čo tak nehovoria. Ale pre príklady netreba chodiť ďaleko. Aj v minulosti existovali podobné krátkozraké konflikty medzi Slovanmi, napr. Česi a Poliaci. Toto úzkoprsé správanie existuje stále, stále sú tu kmene, ktoré sa povyšujú nad iné a zároveň zanedbávajú sesterské nárečia. Dielo slovanských velikánov ako Lomonosov, Komenský alebo Krasický sú chladné, bez náznaku slovanskej vzájomnosti. Boli časy, keď kmene sebou navzájom opovrhovali. Srb nikdy nenazval Čecha a Slováka ich vlastnými menami. Používal iba názvy prevzaté z nemčiny a maďarčiny ako Pemak a Tót. Slovania
o sebe navzájom nič nevedeli ani vedieť nechceli. Sami seba považovali za niečo podradné a menejcenné. Niektorí hlupáci napr. v Čechách považujú všetko nečeské za kacírske a od Slovákov chcú aby seba počeštili a takto si nachystali cestu k záhube. Kollár ale tvrdí, že toto robia iba jedinci, ktorí seba milujú viac ako národ, nechcú sa vzdať svojej germanizovanej reči a prísť o svoju literárnu nesmrteľnosť. Netreba ich však zatracovať, ale snažiť sa im pomôcť.

Bez poznania slovanského jazyka zostane slovanský spisovateľ vždy neschopný porozumieť a pochopiť aj vlastné nárečie naozaj do hĺbky. Tomuto poznaniu nebráni ani to, že niektoré nárečia sa odlišujú písmom. Rozdeľujú nás krajiny, náboženstvá, nemali by to robiť ešte aj písmená. Spomína článok z poľských novín, v ktorých literárny kritik vytkol českým prekladom, že sú príliš cudzie a že Poliaci by sa mali orientovať viac na seba a vlastné výtvory. Takéto jednanie je veľmi úzkoprsé, izolacionistické a ústi do neznášanlivosti. Kollár hovorí, že všetky slovanské diela sú vlastné. Myslí si, že poľský kritik by nič nekritizoval, keby sa jednalo o preklady z angličtiny alebo nemčiny. A preto dáva tento článok za príklad slovanskej nevzájomnosti. Poliaci by
mali podobné preklady odporúčať a podporovať, pretože nič nepomáha vzájomnosti viac ako preklady z nárečia do nárečia. Správnejšie by bolo poznať najprv vlastnú krv ako cudziu. Ak národ opovrhuje niekým blízkym, zároveň tým dáva najavo svoje zvrhnutie. Kollár sa v závere kapitoly vyjadruje k láske z rôznym kmeňov práve pre ich charakteristické vlastnosti. Ale hovorí, že nemôže zamlčovať ich negatívne stránky, ak sa tu jedná o blaho celku.