Kapitola 9 – „Pomer vzájomnosti k láske k vlasti jednotlivých slovanských kmeňov“ 

Niektoré slovanské kmene a tým pádom aj nárečia majú vlastnú vlasť. Iní toto štastie nemajú a musia sa o ňu deliť s inými národmi a jazykmi. Ale tí, ktorí svoju vlasť majú, sa do nej príliš ľahko zaľúbia a zamestnávajú sa vlastenectvom a nevšímajú si menej šťastné bratské kmene. Ich vzdelanie bude postupne ochabovať. Nebudú si všímať bratské národy a ich literatúra
sa stane neúplnou, zaostalou a nevyvinie sa tu národný charakter v plnej sile. Pred týmto pádom ich môže uchrániť iba myšlienka slovanskej vzájomnosti. Kmene, ktoré svoju vlasť nemajú, budú odmenené za svoje strádanie pripojením sa k celému národu. Kollár sa pýta, čo má mať človek radšej. Či je to ľud alebo vlasť. Tvrdí, že vlasť môžeme nájsť, aj keď sme ju stratili,
ale národ a reč už nenájdeme. Vlasť je o sebe mŕtva zem, ale národ je naša krv, duch. Láska k vlasti je inštinkt a slepý pud, láska k národu je výtvorom rozumu a vzdelania. Aj rastliny a zvieratá majú v sebe lásku k vlasti. Ak ich presadíme alebo prenesieme, stále sa vracajú a ak to nejde, mnohé od žiaľu uhynú. Lastovičky sa vracajú z krajších krajov do svojho chudobného hniezda. Lásku k národu ale už u zvierat nenájdeme. Je to preto, pretože je to vlastnosť, ktorá sa dvíha nad prirodzené pudy, je plodom myslenia a vedomia.Zviera má zmysel pre jednotlivca, nie kolektívneho ducha. Rovnako ako napr. divoch alebo eskimák, ktorý zúrivo bráni svoj kúsok sveta, v ktorom sa narodil a hranice tohto sveta uzatvárajú zároveň aj jeho
svet.

Kollár hovorí, že všeobecná náladu medzi ľuďmi je taká, že prejav lásky k vlasti je skôr hriechom. Je treba sa chrániť pred tupým vlastenectvom, ktoré je často iba zásterkou k iným nevhodným skutkom. Vlastnectvo slúži ako ospravedlnenie urazených ľudských práv. Láska k vlasti sa nemá zatracovať, ale jej antický charakter by sa mal zmeniť na charakter humanity.Každý zo starovekých národov od Rimanov, cez Grékov a Židov sa nevyhol jednostrannému patriotizmu, ktorý si vážil iba seba, svoj krajinu a svoj jazyk. Ostatnými opovrhoval. Iné národy boli pre Grékov poloľudia, ktorí boli určení k tomu, aby sa stali otrokmi
a nemali právo na dôstojnosť a slobodu. Pre Rimanov boli otroci veci a nie osoby. A Židia považovali iné národy za nečisté a nepriateľské. Láska k vlasti musí byť podriadená láske k národu, pretože menšie má byť podriadené väčšiemu. Ako sa potoky a rieky vlievajú do mora, majú sa aj kraje, kmene a nárečia vlievať do národa. Všetci Slovania majú iba jednu vlasť. Za príklad dáva napr. nemecké a anglické osady, ktoré sú roztrúsené po celom svete, ale aj tak pevne stoja iba pri jednom národe a literatúre. Aj kolónie v Amerike si ešte stále pripíjajú na svoju domovinu v Európe a k jej literárnym osobnostiam.


Kapitola 10 – „Aj veľké slovanské kmene a zdanlivo alebo skutočne krajšie a rozšírenejšie nárečia majú príčinu, aby sa priklonili k tejto vzájomnosti.“

Nielen vlasť, ale aj vedomosti o počte a veľkosti môžu uvrhnúť národ do pýchy a dať mu pocit, že nepotrebuje vedieť nič o sesterských nárečiach a aj tak mať vlastnú vyvinutú literatúru. Do tejto šablóny majú tendenciu upadať aj malé kmene, ktoré sa ale porovnávajú s ešte menšími kmeňmi, ktoré sú slabšie a menej vzdelané. Táto spupnosť vzniká snáď u každého –
u Poliaka v porovnaní s Čechom, u Čecha v porovnaní s lužickými Srbmi alebo so Slovincami. Slovan, zbláznený iba do svojho
nárečia na nič nehľadí a nič ho nezaujíma. Veľmi sa tak podobá na Grónčana, ktorý opovrhuje každým, kto nehovorí jeho rečou a zároveň ich aj ľutuje. Podĺa jeho mienky je jeho jazyk najkrajší a preto aj najvhodnejší, aby sa stal jednotným jazykom všetkých Slovanov. Nedokážu pochopiť, že vo slovanskom svete môže byť niečo krásne a dobré, čo oni sami nemajú a nevytvoria. Kollár ale taktiež poukazuje an to, že doba sa mení. Pred 10 rokmi by vo Varšave vypískali človeka, ktorý by v dobrej spoločnosti
hovoril o ruskom románe alebo ilýrskom epose. Ale Poliaci už pomaly priznávajú, že aj iné slovanské národy majú vkus a nadanie na literárne diela.

Je samozrejmé že radi vidíme svoje úspechy a dávame prednosť svojim výtvorom pred inými, ale toto nesmie odvádzať od vzájomnosti, chvastúnstva alebo zavrhovania iných. Jednotlivé kmene nemôžu prevziať veľké poslania, pretože na to nestačia. Tie sú určené celým národom. Tieto sú nositeľmi nových čias. A keď si nektoré kmene myslia, že môžu vyriešiť úlohy, ktoré ú veľmi ťažké aj pre celé národy, nedá sa to nazvať inak, než trúfalosť. Kmeň, čo nemá rád nikoho iného než seba, vlastne nemá rád ani seba, pretože tým, že ubližuje iným, ubližuje zároveň sám sebe. Aj ruský kmeň sa pripája k ostatným Slovanom, aby si sami ochránili svoju slovanskosť napr. pred ázisjkými hordami a inými v Rusku pobývajúcimi národmi. Zároveň svoju vzájomnosť občerstvujú a posiľňujú. Najkrajšie nárečie, teda ruština, nemôže ignorovať ostatné nárečia slovanské. Rusi a Poliaci by sa mali primknúť  k Čechom, Slovákom a Ilýrom a ich literárnym metrikám. Mali by zmodernizovať svoju poéziu aj z hľadiska formy aj z hľadiska obsahu a ešte viac ju poslovančiť. Čím sme vo svojej spoločnosti oddelenejší od iných, tým menšia a neznesiteľnejšie sú pojmy a knihy, ktoré píšeme, pretože okrem týchto diel iné nepoznáme a teda nič nás neobčerstvuje
a nepovzbudzuje.

Takéto kmene sú obmedzené a pokladajú svoju veľkosť za najväčšiu možnú veľkosť. Nikto by sa nemal vzdať výhod súperenia, pretože iba súperenie vedie k pokroku. Pri konkurencie vzniknú výdhody pre všetky nárečia. Každé nárečie bude chcieť
predbehnúť to druhé, a preto sa bude chcieť zlepšovať. Izolovaný pokoj sa rovná stojatej smrti. Je to ako stojatá voda, ktorá so sebou nesie rozklad a hnilobu. Ale náraz ocele a kameňa prináša iskry. Tento pokrok obohatí poklad národnej literatúry a zapôsobí blahodárne na jednotlivé kmene. Keby láska k národu nebola silnejši ako láska ku kmeňu, ľudia by zostali spolu
vedľa seba a nijak by sa nevyvíjali. Kmene majú svoje cnosti, všetko iné môžu vymeniť za cudzie prednosti. Takáto vzájomnosť sa stane pre slovanské kmene niečím ako bankou. Aj menšie a menej vzdelané kmene budú môcť žiadať svoje úroky, pretože vložili svoje účastiny. Najzaostalejšie nárečie môže dať vyspelejším nárečiem kľúč k etymologickým objasneniam niektorých slov.
Niekde koreň slova už dávno zakrpatel, inde existuje s celej svojej kráse.