Každý spisovateľ, ktorý chce byť čitaný, by mal byť ľudový a snažiť sa osloviť masy. Takto sa stane ale iba prechodným autorom, niekým ako vydavateľ novín. Ale Slovania si musia uvedomiť, že nie je dobré usilovať o to, aby slovanských autorov čítalo iba niekoľko sto vzdelancov a hovorili o nich niekoľko mesiacov alebo možno rokov. Musia sa tvoriť diela, ktoré oslovujú národ až na kosť. Spája kmene a ostáva aj pre budúce pokolenia. Slovanskí autori musia byť nielen robotníkmi, ale aj staviteľmi chrámov kultúry. Aj malé a nevzdelané kmene ako Slováci alebo Lužický Srbi majú námety pre epické diela, ako Svätopluk alebo Samo. Keď zmiznú kmeňové roztržky, prestane sa s uprednostňovaným iných kmeňov, pretože sa všetky kmene stanú spoluvlastníkmi. Slovanské dejiny budú spoločným majetkom všetkých Slovanov a slovanská literatúra bude pokladom a výsledkom vzájomnosti. Ako diamant bude hrať všetkými farbami ako kmene slovanského národa.

Slovania mali v minulosti básnikov, ale tí ospevovali iba seba. Chýbali im rečníci, pretože kvôli nedostatku národnej látky nemali o čom rečniť a kvôli malému okruhu poslúchačov nemohli dorásť. Vzájomnosť by sa nemala brať ako účel, ale ako cieľ.  Samozrejme sa vďaka nej oživia aj iné oblasti ako napr. obchod, priemysel. Ale najviac nám zväčší náš obmedzený priestor malého bytia. Kmene a národy, ktoré sa bránia styku s inými, samy seba dusia. Slovan sa má snažiť o univerzálnosť a všeobecnosť vo vzdelaní a nemá uprednostňovať jeden kmeň alebo spisovateľa. Slovanský národ a literatúra je ako strom, ktorý má 4 hlavné vetvy. Všetky kvitnú a prinášajú plody, ale vzájomne sa dotýkajú a prepletajú. Všetky korenia v jednom kmeni. Žiadna nesmie vyschnúť alebo sa zlomiť. Znetvorí to celý strom.


Kapitola 11 - „Pomer vzájomsnoti k učeniu sa iných starých a nových jazykov“

Kollár hovorí, že výuku slovanských nárečí by mali školy aj učenci považovať za prioritu. Staré jazyky pri štúdiu slavistiky nič neutrpia a ani by nemali. Ostanú základným kameňom celej kultúry. Tvrdí, že štúdium klasikov je potrebné, pretože títo nám dávajú prvotné veľké myšlienky, ktoré potom neustále opakujeme. Napr. Francúzi sú zbehlí v štúdiu klasikov, ale aj tak majú vlastnú, celkom svojskú literatúru. Tvrdí, že na preklad klasikov sa najviac hodia slovanské jazyky, ktoré sa podobajú gréčtine. Pôvodní grécky autori mohli byť pri prekladoch do nemčiny alebo francúžštiny znetvorení a preto sa často aj velikánov z týchto
krajín hnusili. Slovania najviac získajú, keď zavedú literárnu vzájomnosť do všetkých kmeňov a uskutočnia všeobecné pozdvihnutie duševných síl. Novšie jazyky sa môžu stať tým čím, sú všade vo svete-objektom súkromného učenia. Nepatria do národých škôl. Pri učení sa cudzích rečí hrozí slovanským kmeňom riziko záhuby.


Kapitola 12 – „Čím boli doteraz Slovania bez vzájomnosti?“

Autor tu kritizuje vtedajších nemeckých dejepiscov, ktorí pokladali Slovanov za úplne bezvýznamný kmeň, ktorý sa nijako nepodieľal na behu dejín. Vysvteľuje to okuliarmi sebelásky, ktoré nedovoľujú vidieť dejiny objektívne. Hovorí, že pýcha kráča ruka v ruke s nevedomosťou. Nemci sú potom spokojní sami so sebou aj keď nemajú dôvod honosiť sa svojou udatnosťou. Slovania svojou láskavosťou a pracovitosťou pohltili vandalizmus a gótizmus germánskych kmeňov. Germáni si nezaslúžia obdiv, pretože iné národy iba podmaňujú, ponižujú a trápia. Je to nemecká samochvála, ktorá chce sama vyzerať ako cnosť. Nemci nemôžu vyčítať Slovanom ich zgermanizovanie alebo čiastočné zotročenie, pretože ho ony spôsobili. Iba pomocou Slovanov sa Nemecko stalo takým veľkým štátom. Bolo by oveľa menšie bez slovanských kmeňov, ktoré boli podmanené. Kollár poukazuje na dielo od Woltmanna, ktorý tvrdí, že, Nemci, Maďari a Normani prekazili vývoj svojráznej kultúry. Aj Gréci boli roztrieštení, mali však vlastnú literatúru a spoločné miesta ako Delfský chrám alebo amfiktyónsky súd.

Dejiny nie sú iba krviprelievanie a dobývanie. Slovania nemajú síce Voltairov alebo Shakespearov ale majú Komenských, Kopernikov alebo Dobrovských. To, že sú menej známi, nezmanená, že sú horší. Oveľa lepšie sú narody, ktoré sa živia plodmi svojich polí alebo mliekom svojich stád. Pracujú v tichých zamestnaniach a netrávia svoju existenciu na bojiskách. Takto zistíme ako národ žil a aký bol. Spoznáme dušu národa. Podľa anticko-germánskeho princípu sa považovalo za slávne, ak niekto urobil iného otrokom. Jeho čin sa stal hrdinstvom a on sám hrdinom alebo rytierom. Otrok bol vysmievaný a potupený. Ale podľa
slovanského modelu by sa vysmievaným stal zotročovateľ ako lupič slobody. Podľa Kollára je potrebné pozrieť sa pravde do očí a priznať si, že aj keď Slovania zaberajú na mapách veľké časti, v umení a literatúre sú naozaj malými. Je to preto, pretože samy sa ako národ izolovali a odlučovali od národov iných a taktiež preto, pretože ani vo vnútri medzi sebou neboli jednotní. Každý veľký či malý kmeň sa považoval za osobitý národ. Každý jeden sa považoval za praplemeno a svoje nárečie považoval za jazyk. Slovania si nepíšu jednotné dejiny. Majú iba malé udalosti zo života každého z mnohých kmeňov. Až po vzniku spoločnej národnej literatúry sa začnú písať spoločné dejiny a táto literatúra ich bude spájať ako súvislá niť. Mnoho kmeňov je apatických preto, pretože nemajú dostatočnú duchovnú úroveň, ktorá by umožňovala vzbudiť záujem o okolitý svet. Kedže sa kmene dlho zaoberali vlastným egoizmom a vlastnými problémami, musela každá vyššia idea zahynúť už v počiatkoch. Keby sa malé kmene dali dokopy a vytvorili jeden zväzok, aspoň na duchovnej úrovni, dojem, ktorý by zanechali, by bol omnoho impozantnejší. Národ musí prejsť dejinami, miesto, aby im dovolil prejsť sebou.

Život národa má mať aj inú náplň ako zaobstarávanie obživy, obchod a priemysel. Podľa toho by sa dali Slovania popísať ako veľký národ, ktorý je pracovitý, láskavý a svedomitý, v boji udatný. Ale zároveň sa navzájom necíti, vo vnútri sa nenávidí a bojuje kmeň proti kmenu. Kupuje iba cudzie, chváli iba neslovanov. Pre nedostatok sebaocenenia nemali mnohé slovanské kmene silu pre verejný hlas a kvôli rozdrobenosti nemohli vykonať nič veľké. Nič malé ale urobiť nechceli.