Kapitola 13 – „Dôležitosť tejto vzájomnosti pre veľké určenie Slovanov, ktoré mu ukladajú dejiny a národy“ 

Cieľom ľudstva je kráčať vpred. Tento pokrok utvárajú aj národy. Vedomosti a objavy, ktoré národ získal, zostávajú aj keď všetko ostatné pominie. Neskorší nárdo nemusí začínať odznova, ale musí staré iba rozvíjať. Národ sa musí dívať na svoj vývoj z vyvýšeného nadhľadu, pretože v minulosti je kľúč k budúcnosti. Osud národov by sa nemal nechávať náhode, ale mal by byť do
vývoja zapojený rozum. Nositeľom hodnôt sa po páde Ríma stali germánsko-románske národy. Svoju kultúru založili na dvoch princípoch. Bol to antický vo vede, umení a vzdelanosti, ktorý bol výborný, ale veľmi jednostranný. Germánsko-kresťanské princípy boli sentimentálne a romantické. Oba ale doslúžili a vyžili sa. Je potrebné nájsť nové, univerzálne tendencie. Toto môže riešiť iba veľký a večne tvorivý národ- slovanský. Myšlienky malých národov majú krátke krídla, myslia akoby len spolovice. Ľudská povaha je u malých národov spútaná a znetvorená. Iba vzájomnosť povýši sily národov, dodá jednotlivým kmeňom dôveru a odvahu, že sa odvážia veľkoryso myslieť a konať. Pocit národnej jednoty je u Slovanov prvým krokom k humánnej
a veľkolepej vzdelanosti.

V období Kollára, ako autor sám hovorí, dosiahol rozmach modermizmu svoj vrchol. Svet bol „prevzdelaný“. Bolo potreba vrátiť sa niekde do stredu. Staré kultúrne formy zanikajú a musia zaniknúť. Zároveň ožívajú formy nové, ktoré uvoľnujú prúd nových
myšlienok. Bizardnosť a krajnosť považuje Kollár za prejav úpadku kultúry. Poukazuje na to, že v anglickej a nemeckej literatúre sa tomu už stalo. Goethove diela považuje za „byronské“ teda predráždené, Schillerove drámy sú preňho zbytočným filozofovaním a subjektívnym pohľadom básnika. Hovorí, že najnovšia literatúra sa utopila v záplave politiky.


Kapitola 14 – „Spôsobilosť Slovanov k splneniu tohto určenia vzájomnosťou“ 

Kollár hovorí, že Slovania tvoria desatinu svetovej populácie, zaberajú vo väčších skupinách takmer každú časť zeme a majú
vďačnú polohu medzi Európou a Áziou a preto môžu vysielať svoje lúče naľavo aj napravo. U iných národov a do tvorby poézie zapája vždy iba jeho časť – u Talianov vášeň, u Francúzov zdvorilosť a u Nemcov filozofia. Slovania zapájajú všetky svoje duševné sily. Iné národy oddeľujú srdce a hlavu, ale nie Slovania. Obaja géniovia u Slovanov splývajú. Možno aj to je príčinou pomalého napredovania v kultúre. Iné krajiny zapájajú svoje vlastnosti iba sčasti. Slovania majú vďaka obom esenciám pozíciu ťažšiu. Vplýva naň aj klíma, ktorá nie je iba severská alebo iba horúca. Žije vo všetkých pásmach a táto okolnosť mu dovoľuje rozvíjať všetky stránky svojej duše. U Slovanov sú sústredené všetky cirkvi, sekty, smery. Jazyk slovanov zjednocuje všetky výhody starých antických jazykov. Jeho nádhera nepotrebuje ani dôkaz ani chválu. Má grécko-rímsku metriku, germánsko-románsky dôraz a pohybuje sa slobodne a s ľahkosťou.

Slovan má vo svojom národe najlepšiu možnosť zdvíhať sa k vzdelaniu a humanite. Lásku môže rozširovať od osoby k osobe, od kmeňa ku kmeňu. Iné národy sú príliš zahrúžené do vlastného patriotizmu, ktorý obsiahne iba jednu vlasť a teda sa nemôžu uvoľniť a slobodne sa pohybovať. Iné národy podriaďujú humanitu národnosti, Slovania národnosť humanite. Veľký národ s veľkým potenciálom musí mať veľké ciele. Mali by prevziať pokračovanie duchovného života ľudstva a byť prostredníkom medzi starým a novým svetom. Na tento krok je potrebná určitý čas, ale základy vzájomnosti je potrebné pokladať už teraz. Nenastane
však svetový prevrat, ani sa nebudú diať zázraky. Všetko sa stane v tichosti a prirodzene. Nech sa stane čokoľvek, nie je možné, aby vybojovaný duch humanity v umení a vedách zahynul. Umenie iných národov bude žiť ďalej a neposlovančí sa. Romantizmus ale zamenia za humanizmus. Budú sa musieť omladiť a očistiť podľa nového slovanského princípu.
 

Kapitola 15 - „Upokojenie niektorých pochýb, námietok a povážlivostí dotýkajúcich sa tejto vzájomnosti“ 

Slovania dlho spali, boli porobení. Preto majú právo na prebudenie sa, na slobodu a na vzdelanie. Sú to božie dary a tie sú nepredajné a nepremlčateľné. Nijaký národ nemá právo tieto práva u svojich susedov potlačiť alebo zničiť. Aj keď Slovania prišli neskoro, sú mladší a vidia, čo vykonali iné národy. Boh rozdeľuje vo svete úlohy podľa vlastného uváženie. Niektoré národy
musia čakať viac, iné menej. Život sa vyvíja pomaly. Už teraz mnohé kmene literárne dozrievajú a osamostatňujú sa. Slovanská povaha je vraj príliš mierna a nežná a nemá dostatočnú silu aby presadilo niečo veľké. Treba sa ale pozreiť nato, že sa jedná o národ, ktorý si vydobil vlastnou odvahou panstvo na 1/10 zemegule. O toto panstvo sa ale Slovania nikdy neuchádzali. Nikdy nebažili po krvi alebo moci. Ctili slobodu vlastnú, aj slobodu nepriateľa. Národ sa má snažil zachovať si jemnosť a dobrotu.
Nastáva nový pojem chápania pojmu humanita – je to určenie človeka ako jeho samotého. Mierna myseľ často skúšaných národov je najlepším znakom humanity. Kollára vysvetľuje určité riziká, ktoré plynú zo vzájomnosti. Mohol by nastať problém
s viacerými druhmi abecedy u rôznych kmeňov. Mnoho ľudí nemusí mať chuť učiť sa viac abecied. Ale Kollár hovorí, že práve vďaka vzájomnosti sa rozdiely už zmierňujú a abecedy sa redukujú na 3 typy a to latinskú, cyrilskú a glagolskú. Ak však aj tak niekto odmietne učiť sa tieto abecedy a odvráti sa, v tom nebude národ slovanský mať žiadnu stratu. Mnoho iných národov túži mať spoločné písmo slovanského jazyka, aby našli kľúč k tejto fascinujúcej a a širokosiahajúcej reči. Prinieslo by im to obrovský úžitok a mohli by sa dohovoriť so 70 miliónmi obyvateľov zeme. Slovanská literatúra by sa rovnala veľkému a pestrému trhu. Nie však trhu s nesúrodými ľuďmi, pretože Slovania sú jeden národ a slovanská vzdelanosť je iba rozličného stupňa, nie spôsobu. Všetci Európania tvoria vďaka pošte a novinám jednu spoločnosť, iba Slovania stoja osamotení.