Kapitola 16 – „Úžitok vzájomnosti najmä pre slovanský národ. Výhoda tejto vzájomnosti je veľká a mnohoraká“

1) Duchovná- národná vzdelanosť závisí od národenj literatúry. Čím slobodnejší je ich záber, tým slobodnejšie sa rozvíjajú. Pri vzájomnosti sa kultúra stane veľkolepou a skvelou. Literatúra by mala byť zásobou spisov pre všetky obory a tvoriť prirodzený systém. Pri doterajšej rozdrobenosti museli malé kmene zostať bez literatúry a tým pádom aj duchovne slabé a nevzdelané. Preto sa stávali terčom posmechu iných národov. Národ je považovaný vo svete za to, za čo sa vydáva. Slovania nevzali osud do vlastných rúk a zo všetkých emócií si nechali iba váhavosť, nedospelosť a nemohúcnosť. Je treba robiť všetko preto, aby sa zabudlo že tak veľký národ tak málo prispel k všeobecnému pokroku.

2) Hospodársky úžitok – spisovateľom sa rozšíri trhu, budú mať viac čitateľov a väčšie zisky, ktoré prekročia náklady na tlač ako to býva u menších národov. Stačí iba zbúrať deliace steny.

3) Jazykový úžitok – každé nárečie dostane čisto slovanský výraz a ľahšie sa uchráni pred barbarizmami alebo maďarizmami. Pre jazyk je štastím, ak má viac nárečí. Nárečia jazyk obohacujú a držia pri živote.

4) Politický – bude to vonkajší a vnútorný prospech. Vonkajší – prestanú vzbury a povstania Slovanov proti inonárodným vladárom. Každý zostane doma, pretože tam bude mať to, čoby dostal u suseda. Pod neslovanskými vladármi, ktorí sú znášanliví, nádju menšie slovanské kmene bezpečie pre svoj samostatný vývoj. Ich nárečie by mohlo pod vládou silnejšieho
slovanského kmeňa zaniknúť.

Vnútorný prospech – koniec svárom a konfliktom Slovanom proti Slovanom. Skončí sa povyšovanie jedného kmeňa a nárečia nad druhý. Všetky kmene budú na seba vzájomne pôsobiť ale zároveň si kráčať vlastnou cestou. Každé nárečie má svoje
osobité krásy. Ich prednosti sa spoja spolu a zjednotia sa v národnom vývoji.


Kapitola 17 – „Vonkajšie prekážky tejto vzájomnosti“ 

Taktiež sú tu dve. Cudzie a vlastné. Cudzie plynú z predsudkov a strachu iných národov. Upodozrievajú Slovanov z politického nebezpečenstva a zároveň štvú kmene proti sebe. Vykresľujú ich ako vlastizradcov a slovanské knihy ako zločiny proti vlastnej literatúre. Kollár preto vyzdvihuje slovanskú toleranciu a znášanlivosť. Zároveň poukazuje na to, že autori, ktorí kritizujú Slovanov a opovrhujú ich rečou, samy nevedia často ani slovo zo slovanských jazykov. U Germánov, ktorí považujú Slovanov za nešľachetných, má pojem šľachetnosť úplne iný význam ako u Slovanov. Lúpež totiž Slovania nepovažujú za šľachetnú. Slovania rozbili hordy Tatárov a Turkov a tak zachránili Germánov pred ich vpádom. Slovania majú teraz ale možnosť dokázať, že predsudky okolitých štátov sú neopodstatnené a získať si tak dôveru druhých.

Iné národy sa svoju nevedomsť slovanského národa a jazyka snažia ospravedlniť znevažovaním a urážkami. Je pravda, že iné národy sú na kultúrnej a vedeckej úrovni pred Slovanmi. Ale zaostalosť Slovanov nevznikla pre ich nedostatok vlôh k vzdelaniu, ale pre tvrdé a neprajúce historické okolnosti a pomery. Ešte v 8. a 9. stor. sa slovanské kmene vyrovnali v duchovnom vzdelaní iným národom Európy. Biblia bola preložená do reči zrozumiteľnej ľudu a nebola len úzko stráženým tajomstvom skupiny duchovných. Snáď každý z kmeňov mal svou bolestnú históriu. Rusi trpeli pod nájazdami tatárskej hordy, Srbi vo vojnách
s gréckymi cisármi a Česi doplatili na reformáciu. Ale práve to, že jazyky kmeňov, ktoré boli takto skúšané, sa zachovali v tak čistej forme iba ukazujú na silu Slovanov. Kollár nechápe negatívne hodnotenia a posudky na Slovanov od vzdelaných ľudí,
ktorí si ani nedali námahu aby sa o tomto národe aspoň čo-to dozvedeli. Slovania postupne dobiehajú to, čo bez vlastnej viny zameškali. Je potrebné, aby sa svet mohol oboznámiť s dejinami a aj dielami Slovanov.


Kapitola 18 – „Vnútorné prekážky tejto vzájomnosti“

Najväčšie prekážky vzájomnosti sa nachádzajú v žití a bytí slovanských kmeňov. Medzi kmeňmi existuje skrytý druh vzájomného
znevažovania. Tieto problémy pochádzajú z minulosti, keď proti sebe vzájomne bojovalo niekoľko kmeňov. Vojnové zranenia sa zahojili, ale urazená česť alebo iná krivda zostala a prenášala sa z generácie na generáciu. K tomu sa pridávajú posmešné príslovia a rôzne bájky. Iné nárečie považujú za znevažovanie toho svojho. Aby tieto bariéry čo najskôr padli, je potrebné si vždy spomenúť aké trápenie priniesla Slovanom dávna neznášanlivosť rodín a kmeňov. Výsledkom nenávisti je duchovné uväznenie kmeňa a zabránenie ďalšiemu pokroku. Kmene majú patriť národu. Čím menej vie slovanský kmeň o povahe, reči a literatúre iných kmeňov, tým viac si namýšľa o sebe. Čím viac sa budú Slovania vzájone stýkať, tým menej sa budú nenávidieť.
Ak by osud alebo iné okolnosti prekážali niektorým kmeňom v účasti na vzájomnosti alebo nízke sebectvo spôsobilo odtrhnutie, iné kmene by nemali zúfať. Vzájomnosť by mala byť všekmeňová, ale aj viackmeňová robí divy.